situácie.
Náš pán prezident to má totiž ťažké. Drží sa ďaleko od nekonečného vysedávania v čakárni pred ambulanciou, nie je odkázaný na poradovník liekov v zadĺženej nemocnici ani na nemocenské dávky. A ľaľa čo čert nechcel. Vlastne možno aj chcel. Došlo k prehliadnutiu choroby, ktorá mohla našu občanmi zvolenú hlavu štátu pripraviť o život. Koniec však bude šťastný. Pár týždňov zotavovania a máme nášho politického nezmara späť. Natíska sa však otázka, ako by veci vyzerali, keby nebol pacientom akurát prezident. Kvôli hocikomu by totiž operačný sál v noci nešpinili, hlavne keď ho hospitalizovali pár dní predtým pre dehydratáciu. V prípade Karola Ježíka, bývalého šéfredaktora denníka Sme, bola náhoda k nepozorným zdravotníkom menej ústretová. Hoci prišiel po úraze, ktorý si nepamätal, na vyšetrenie, poslali ho spokojne domov, aby čoskoro zomrel na krvácanie do mozgu. Aj tento prípad sa dostal na verejnosť a ani on nepomohol k pochopeniu potreby reformy slovenského zdravotníctva. Keď sa niečo podobné stane obyčajnému občanovi bez politického postu, ani pes po ňom neštekne. Len v mimoriadne krikľavých prípadoch sa môže dostať do relácie na spôsob Paľby, aby si získal trochu lacného súcitu širokej verejnosti. Zdravotníctvo je už dlho v kolapse, ale súčasná vláda si už na to zvykla ako na stav normálny. Zaujímalo by ma, koľkí ministri a poslanci sa budú musieť pozrieť do očí vlastnej smrti, aby si uvedomili, že riešenie takýchto problémov je omnoho dôležitejšie ako korešpondencia OECD. Nedávno Mikuláš Dzurinda ako premiér slovenskej vlády prehlásil, že sa nenecháva zdržiavať malichernými škriepkami, lebo dôležité su činy. Tak nech už je konečne aj nejaké efektívne vidieť. Vskutku by bolo načase.
Autor: Ľudmila BARGEROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
