Štandartné strany v neštandartnom prostredí

Slovenskou politickou scénou už pridlho otriasa problém doriešenia a sprehľadnenia situácie v SDK. Problém sa vyostril po vzniku novej strany a

údajne šiestej platformy SDK, SDKÚ. Mnohým ľuďom sa zdajú byť tieto takzvané žabomyšie vojny malichernými a navyše prebiehajúcimi v čase, ktorý by politici mali venovať zahladzovaniu dôležitejších pálčivých nezrovnalostí v živote našej mladej slovenskej svojbytnej a inej spoločnosti. Pre väčšinu ľudí, ale ideály nič neznamenajú a už vôbec nie politické ideály. Často ľudia nevedia teoreticky podložiť, prečo volia práve takú a takú stranu, ani nevedia položiť protiargumenty, keď je ich presvedčenie vyvracané. Ťažko takým ľuďom vysvetliť, že voliť ľavicové strany v čase ekonomického úpadku znamená dostať sa ešte do väčšieho úpadku a tu už pritom ani nejde o politické ideály, tu už ide len o logické uvažovanie. Okrem toho si stačí prečítať stredoškolskú učebnicu ekonómie, aby sme pochopili, že najrýchlejšie, najmenej bolestné a v konečnom dôsledku najvýhodnejšie je odraziť sa od dna, namiesto prežívania dlhotrvajúcej útrpnej agónie keď štát, ktorý nič nemá, naškrabáva posledné zvyšky príjmov pre asociálov a umelo vydržiava neprosperujúce podniky. Je to ľahšie ako pochopiť politické ideály a predsa to nechápu. Takže si vezmime také materské strany SDK. Iste je napríklad v KDH veľa idealistov neschopných sa značky KDH vzdať, ani keby ju už nevolil nikto okrem nich samých. A prečo je to tak? Samozrejme berieme do úvahy faktor "ješitnosti", čiže každý chce byť predsedom, ale prečo by sme nebrali do úvahy aj fakt idealistický, čiže istí ľudia sú tak verní svojmu politickému ideálu, že nie sú schopní realizovať sa v strane inej než tej, ktorá tieto ich ideály spĺňa. Takúto jasne politickým smerovaním vyprofilovanú stranu zvykneme nazývať aj štandartnou. Človek vstupujúci do a fungujúci v štandartnej strane by mal vedieť, kde stojí a mal by do politiky vstupovať práve pre realizáciu svojho, podľa neho pre spoločnosť najpriaznivejšieho presvedčenia a nie pre vylepšovanie svojich majetkových pomerov, nuž ale priznajme si, že väčšinou to tak žiaľ nie je. Ďalším problémom je fakt, ako môžu štandartné strany fungovať v slovenskom neštandartnom prostredí, kde si popularitu za päť minút získa hocaký demagogický populista a rozloží celé preskupenie politických síl. V slovenskom neštandartnom prostredí čas pre štandartné strany jednoducho ešte nedozrel a preto si hádam i idealisti situáciu uvedomia a v svojom politickom slovníku si otočia stránku na heslo pragmatizmus. Aspoň dočasne.