vygradovali - excelentným príkladom bola parlamentná ruvačka o zákaz "dvojčlenky". Aby toho nebolo málo, HZDS vyhlásilo tieňovú vládu. A v tzv. SDK sa po dlhom čase všetci stretli, aby sa pohádali tak, ako doteraz ešte nemali možnosť, keďže fakticky nekomunikujú.
Slávnostné odhalenie tieňového kabinetu HZDS v Sielnici pri Zvolene vypálilo naozaj symbolicky. Predsedom sa stal skutočný prízrak, spúšťajúci sa na krajinu spoza múrov tajomného penziónu (občas aj nedobrovoľne) tak raz za mesiac. Tieň, ktorý vrhá Vladimír Mečiar, je stále masívny, podľa posledných preferencií (18,8% osobnej dôvery - prvé miesto) je schopný ponoriť do úplnej tmy stále pätinu územia.
V princípe preto niet divu, že HZDS sa zo svojho veľkého tieňa nevie stále odpútať. Ustanovenie tohto tieňa na čelo tieňovej exekutívy má však aj svoju veľmi tienistú stránku - Vladimír Mečiar je súčasne aj najväčšou prekážkou normalizácie vzťahov medzi HZDS a ostatnými stranami. Komunikáciu či dokonca spoluprácu s trojnásobným expremiérom dnes plošne odmieta (s výnimkou prezidenta) celé politické spektrum. Mečiar môže hovoriť, že je jeho "povinnosťou ísť do volieb a vyhrať ich". Pokiaľ ale nezíska cca 40% hlasov (čo sotva), je to stále iba slepá ulička - z tieňového premiéra "netieňový" už sotva kedy bude. HZDS vo fatálnej dileme - preferencie versus koaličný potenciál - uprednostňuje stále prvú možnosť. S Mečiarom na čele však smeruje po akýchkoľvek voľbách opäť do opozície. A hoci triezve hlasy v hnutí upozorňujú, že HZDS si vôbec nebude klásť podmienku štvrtého premiérovania svojho predsedu, kto im už uverí, ak si ho práve ustanovili za tieňového? A to ešte v takej choreografii, že podpredsedom zvoleným na sneme v Trnave sa naopak miesto "v tieni" neušlo?
V SDK beží iná tieňohra: Reálny premiér a predseda volebného subjektu si vytvoril stranu, ktorú túži udržať v tieni do ďalších volieb. Štyri hodiny v noci zo štvrtka na piatok sa "partneri" pokúšali Dzurindu presvedčiť, že jeho túžba je z ríše politologickej fantastiky a najmä nekorektná voči ďalším účastníkom zmluvy o SDK. Podľa očakávania, "dialóg", miestami nabitý elektrinou a emóciami, skončil bezvýsledne. Ak teda za výsledok nepovažujeme akési skúšobné hlasovanie, ktoré iba preukázalo silové pomery viacmenej dávno známe - väčšina klubu je za etablovanie sa SDKU ako šiestej platformy SDK. Skóre ale Dzurindu nepresvedčilo. Naopak, keďže podľa neho "hlasovanie ničomu nepomohlo", riešenie zostáva naďalej v nedohľadne.
Hoci sa materské strany zaklínajú, že cieľom nie je premiešanie vládnych kresiel, premiér dal jednoznačne najavo obavu, že "ak by vznikla šiesta platforma, viedlo by to k ďalšej fragmentácii vlády". Možno sa obáva aj právom, iba nie je jasné, prečo hovorí o "fragmentácii". Ak je totiž politicky fragmentarizovaný klub, obsadenie vládnych kresiel musí túto politickú realitu kopírovať, pokiaľ iba má mať táto vláda adekvátnu parlamentnú podporu.
Ďalšia všeobecná "diskusia" má byť 3. júla, ale najskôr nebude - všetci totiž cítia, že tieňohry nemajú význam. Dzurinda už aj prezentoval vlastný program - chce iniciovať bilaterálne stretnutia s jednotlivými subjektmi koalície, vrátane frakcií SDK. Za konzerváciu súčasných pomerov a "dva roky prímeria" mieni materským stranám ponúkať voliteľné fleky na kandidátke SDKU do ďalších volieb. Vzhľadom na preferencie SDKU je ale problém ten, že ak by ich mal všetky uspokojiť, na "pravých" kandidátov SDKU by už voliteľné miesta ani nezvýšili. Popri kocke cukru však má premiér pripravený aj bič - ak materské strany proti jeho vôli zmenia vnútorné pomery v klube, ide sa na predčasné voľby. Toto je hrozba, ktorá v podtexte odznela a bude obrovskou dilemou pre subjekty, potácajúce sa dnes pod päťpercentým prahom zvoliteľnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
