zdiaľky sa dajú identifikovať dva zdroje príčin: Mizerná pripravenosť samotnej prezidentskej kancelárie na podobnú mimoriadnu udalosť a celkový stav slovenského zdravotníctva. Vynášať súdy a personálne konzekvencie je však napriek známym faktom veľmi predčasné - anabáza hlavy štátu je zatiaľ zahalená príliš hustou hmlou. Treba veriť, že komisia, ktorú Dzurinda nariadil vytvoriť, ju rozptýli tak, aby premiér mohol z "jej výsledkov vyvodiť závery". Istú obrazotvornosť si ale žiada predstava, ako bude komisia, ktorú vedie minister Tibor Šagát, "vyvodzovať závery" voči ministrovi Tiborovi Šagátovi.
Samozrejme, žiadnu komisiu neznesie výkon hovorcu Leikerta, ktorý sa ukázal ako naozaj "plnohodnotný" náhradník predchodcu Stasza (ten dokázal napríklad v Tatrách premenovať "V-štvorku" na Varšavskú zmluvu). Nech už ho klamať o aktuálnom stave hlavy štátu naviedol (či prikázal) ktokoľvek, takú absolútnu dezinformáciu, akú vyprodukoval oznámením o "zlepšujúcom sa stave", keď už bol pacient po druhej, veľmi vážnej operácii, si dovoliť nesmel. Katastrofálny je ale najmä Leikertov celkový prejav - Schuster i vo svojej najťažšej hodinke tragicky pripomenul, odkiaľ (z akej doby) čerpá svoje kádrové rezervy.
Takisto sú pod akúkoľvek spôsoby, ktorými komunikujú s verejnosťou lekári (Vajó: "Bodner /operoval Havla/ je z provinčnej nemocnice"). To však nie je ich hlavná náplň práce. Aj keď cirkus pripadá až neskutočný, pokiaľ ide o zavádzanie, nedeje sa dnes v Bratislave nič až také výnimočné; team, ktorý v r. 1996 liečil rakúskeho prezidenta Klestila, zatajil správu o uvedení pacienta do umelého spánku nielen verejnosti, ale i kancelárovi Vranitzkému.
Tlak na odstúpenie ministra zdravotníctva je značný a nedá sa mu uprieť racionálne jadro - jednoducho nesie politickú zodpovednosť za vniknutú, s odpustením, situáciu. Spolu s kanceláriou prezidenta v prvom rade za to, že nebol vypracovaný krízový scenár pre takýto prípad - to jest dávno určená špičková nemocnica, po všetkých stránkach (personálne i vybavením) pripravená postarať sa o prominentného pacienta. Po druhé, Šagát (resp. niektorý zo štátnych tajomníkov zdravotníctva) mal vstúpiť do deja podstatne skôr. Už pred prvou operáciou mal prevziať réžiu a koordináciu liečby, a predovšetkým iniciáciu a vytvorenie konzília expertov, ktoré "meškalo" presne týždeň.
Pendlovanie hlavy štátu od špitála k špitálu, kvôli prístrojovej nevybavenosti pracovísk, je skutočne absurdné. Ale zase nie celkom bezprecedentné: Ak si český expert Lochman (ktorý reagoval na priamu otázku Twistu) "nevie predstaviť, že by sa Havel mohol dostať do nevybavenej nemocnice", mal by si prečítať svedectvo dr. Lipárovej (osobná lekárka Havla) asi zo štvrtého dňa po prvej operácii zhubného nádoru: "Hovorila som telefonicky s prof. Pafkom, ktorý Homolku žiadal o doplnenie prístrojového parku, pretože bude treba prezidenta pripojiť na umelú ventiláciu". A to nie je všetko - vynikajúca reportáž Respektu o Havlovom martýriu obsahuje i toto Pafkovo svedectvo: "Áno, dýchací prístroj dovezený z Homolky v jednu chvíľu na necelú minútu vypadol, lebo v kyslíkovej bombe klesol tlak pod potrebnú úroveň. To ale neznamená, že fľaša bola prázdna, a už vôbec nie je pravda, že sanitár odišiel - ako niektorí tvrdili - NA PIVO".
Takže tak. Schusterova anabáza je veru tak trochu aj tragickou "pomstou" komunistického zdravotníctva, ktoré tu vďaka desaťročnej nereforme stále prežíva, niekdajšiemu členovi ÚV KSS. Prirodzene, to nijako nezbavuje zodpovednosti dnešných kompetentných za sériu najmä organizačných zlyhaní okolo jeho hospitalizácie. Dúfajme, že až prezident vyzdravie, v čo všetci veríme, bude prvý, kto sa bude pýtať, prečo sa netransformuje čierna diera, ktorá požiera miliardy a nemá pritom ani na základné prístrojové vybavenie. Reforma zdravotníctva možno získa naozaj vplyvného lobistu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
