oblastiach world music či experimentu a avantgardy. Hudobníčke, ktorej skladby-neskladby sú plné divokosti, vášne, ale i nedefinovateľných nálad a atmosfér, sa po mnohých rokoch, strávených v úzadí, dnes darí nielen na domácich, ale aj zahraničných pódiách. Nám sa ju podarilo osloviť na festivale Košická pohoda.

Ako sa vám hralo na dnešnom koncerte?

"Musím priznať, bola som trochu unavená. Jednak z cesty, okrem toho sme ešte deň predtým v Prahe nakrúcali Legendy českého folku. Energeticky to bolo náročné, ale z koncertu mám pekný pocit."

Hráte niečo úplne iné, než ostatní hudobníci na tomto festivale. Ja som vašu tvorbu počul prvýkrát asi pred desiatimi rokmi. Vtedy ma doslova prekvapila. Zaujímalo by ma, čo vás k nej priviedlo, prípadne na akej hudbe ste vyrastali?

"Odmalička som pociťovala túžbu ani nie tak priamo tvoriť hudbu, ale vôbec robiť niečo, čo by súviselo s vnútorným vyjadrením. Stále sa mi zdá, že hoci už mám vyše päťdesiat rokov, tak mnohé veci, ktoré viem teraz, som vedela už ako trojročná. Ale až dnes mám možnosť vyjadriť to, čo som chcela už ako dieťa. Nemyslím len hudbu, môžem maľovať, urobiť si nejakú sochu. Samozrejme len malú hlinenú, na tesanie do kameňa sa necítim. Môžem si aj niečo napísať. A niektorí ľudia sú takí láskaví, že si to prečítajú alebo vypočujú. Poznáte to, sú veci, ktoré má človek v sebe, a ak ich nemá možnosť vyjadriť, trpí."

Hudba je teda len jedným z vašich prostriedkov vyjadrenia. Čo maľby alebo sochy, aj tie prezentujete verejnosti?

"To nie, ide o moje súkromné aktivity. Ale možno aj k tomu raz dôjde."

Začínali ste hrať sama od seba, alebo vás k tomu priviedla hudba, ktorú ste počúvali?

"Hudba ako taká je tým hlavným vplyvom. Klamala by som, ak budem tvrdiť, že ma neovplyvnil niekto určitý, ale nikoho si teraz neuvedomujem. U nás doma sa však hudba veľmi nepočúvala. Rádio muselo byť vypnuté. Náš otec totiž pracoval duševne a mali sme malý byt. Skôr sme počúvali ticho. Nemala som ani magnetofón. Možno práve preto som začala hrať túto hudbu, ako samouk."

Ide o naozaj veľmi zvláštnu produkciu, vzdialenú štýlovým škatuľkám.

"Začínala som s klasickými vecami, ale klasickí hudobníci ich samozrejme hrajú krajšie. V čase, keď som začala hrať takpovediac inak, som čítala Holanove básne. Jednu, veľmi krásnu, si pamätám dodnes. Vravela o tom, ako tep vyťukáva dohovorené znamenia na stenu tela. Pripadalo mi to, ako keď sa oboma rukami vyťukáva klavírovým spôsobom na hmatníku gitary. Tam to začalo, nie ako technika pre techniku, ale samé od seba. Bolo to aj také dotýkanie sa na diaľku ľudí, ktorí boli v emigrácii. Ja som žila v Prahe a mnoho vecí mi pripadalo veľmi bezútešných. Na druhej strane sa priznám, že keď na mňa prišlo takéto hranie, vedela som, že ide o niečo, čo mám zatiaľ len v hlave, a potrebujem to dostať na gitaru. Mala som akustiku, ktorá hrala veľmi ticho. Pri pokusoch zahrať niečo kamarátom mi tí vraveli - veď to nehrá. Vlastne až od chvíle, keď som získala lepší nástroj, to môžete aj počuť."

Takže zvláštna hra - mnoho vecí sa odohráva na hmatníku, pracujete so sláčikmi atď.,- je výsledkom snahy dostať to, čo vzniká v hlave, pomocou nástroja medzi ľudí?

"Snáď to bol nejaký dar. Možno práve preto, že som mala dosť času na premýšľanie."

Aklé to bolo, keď ste povedzme na folkovom festivale, kde ľudia chodia na klasické pesničky, plné lásky, optimizmu, prípadne smútku a vzdoru, po prvýkrát "rozbalili" svoje niekedy až divoké kompozície?

"Mne sa zdá, že aj v začiatkoch, kedy som hrala klasickejšie, kváziľudové piesne, tak boli ladené skôr do mol. Vlastne celkom na začiatku boli veľmi veselé a v dur. K tomu sa vlastne takým veľkým oblúkom opäť približujem. Reakcie na neskoršiu tvorbu boli veľmi rozporuplné. Prvý koncert mi zabezpečil Jiří Tichota, ktorý na pražskej univerzite prednášal hudobnú estetiku. V dobe, kedy som vôbec nemohla hrať, ma ako hosťa prepašoval na abonentský koncert v Martinickom paláci. Bol to koncert vážnej hudby pre predplatiteľov. Prišli tam vtedy dokonca aj z ministerstva kultúry, či tam náhodou niečo protištátne nevyvediem. Návštevníci sa okamžite rozdelili na dva tábory. Jedni vraveli, to je hrozné, príšerné, hnus! Musí to mať dohru! A druhí - fajn, nemá to chybu. Prišiel za mnou Jiří Stivín a vraví - toto predsa môžeš hrať kdekoľvek na svete. Bol skoro prorokom. Nemala som pas, žiadnu možnosť dostať sa niekam. A práve vďaka tej zvláštnosti, že túto hudbu dokážu vnímať tak Indiáni, Eskimáci, ako aj Američania, Afričania, Aziati, som, ako sa vraví, zo všetkých hudobných psov ja bola tým zeleným. Nie že by som vedela hrať lepšie, ale že hrám inak. A nakoniec sa mi aj podarilo zahrať to aj mimo našej krajiny."

Prečo ste vlastne nemohli hrať?

"Ja už som to vlastne vypustila zo spomienok. Ale opýtali ste sa na to. Ako priateľka chartistov som bola politicky nevhodná. Mocným sa zdalo, že moje piesne sú asi škodlivé, podvracajú štát. Neviem, nikdy v nich nebolo nič politické. Prvoplánovými záležitosťami sa v hudbe nezaoberám, hľadám tu niečo iné."

Nemohlo to byť tak, že nevedeli prísť na to, o čom vaša hudba vlastne je, tak ju radšej preventívne zakázali?

"To si zas nemyslím, tak hlboko sa tým snáď nezaoberali. Niečo v tom asi hľadať museli, ale neviem, čo presne."

Hudobné časopisy o vašej tvorbe píšu v rubrikách venovaných world alebo ethno music.

"To je pravda, zaradili ma aj k music now. To bolo vtedy, keď som hrala v japonskom Sappore na festivale, kde vystúpili rôzni experimentálni hudobníci. Zdá sa, že som sa ocitla v radoch avantgardy či experimentálneho undergroundu. Hrala som aj na rôznych ethno-festivaloch. Je vlastne úplne jedno, kam vás zaradia. Hlavne, že je už tá možnosť niekde si zahrať."

Zrejme aj preto, že aj tá, ktorí nerozumejú textom, môžu porozumieť hudbe.

"Napríklad aj pri nahrávaní prišiel za mnou jeden Kanaďan s tým, že vôbec síce nerozumie, o čom spievam, ale vie si domyslieť, o čom to bude."

Tie texty sa zdajú byť ovplyvnené aj dávnymi folklórnymi baladami. Je tam vždy len pár viet, prípadne jedna myšlienka, ale tie korene akoby tam bolo cítiť. Alebo je to len podvedomé?

"To ste povedali správne, je to asi vplyv podvedmia. Vo vnútri určite máme spomienky, možno dokonca bunky alebo atómy, kde sú uložené spomienky a skúsenosti predkov. Sú určite prítomné, ako archetypy."

Z akého albumu ste hrali na dnešnom koncerte?

"Prvé dve veci boli z albumu Voliéra, tá tretia z debutu, ktorý vyšiel ako LP."

Koľko albumov ste vydali, prípadne u koho?

"Prvý vyšiel ako LP u Pantonu v osemdesiatych rokoch. V tej dobe sa bez akejkoľvek reklamy predalo 60 tisíc kusov. Supraphon mi dal ponuku na ďalšiu platňu s tým, že sa vydá rovno stotisícový náklad. Nakoniec sa nič nekonalo. Bolo treba dodať texty. Tie boli prehlásené za závadné. Keď som sa spýtala prečo, namiesto odpovede ma vyradili z edičného plánu. Z Dánska som dostala ponuku nas nahranie živého albumu. Dovolili mi vycestovať tam na festival. Počula ma jedna manažérka, ktorá sa rozhodla pozvať ma tam na koncert. Dva roky trvalo, kým sa niečo udialo. Z ministerstva do Dánska odkázali - nikoho takého nepoznáme. Odpoveď - nevadí, poznáme ju my. Potom zase - nemôžeme ju pustiť, nie je to umelkyňa, upratuje domy. Desať rokov som totiž musela robiť túto prácu. Odpovedali - to nám nevadí. Ďalšia výhovorka - ona je chorá. Ale môžeme vám dať skupinu Plavci. V Dánsku však chceli mňa. Po dvoch rokoch to už bolo naozaj trápne, tak ma nakoniec pustili. Dáni chceli koncert vydať na albume. Šéf vydavateľstva kvôli tomu letel do Prahy. Tam sa dozvedel, že ak platňu nahrajú u nás, môžu ju vydať. Takže z toho nakoniec nič nebolo. Božie mlyny však melú pomaly ale isto, a po zmene situácie som vydala albumy nielen doma, ale aj v iných krajinách. Na Slovensku mi zatiaľ nič nevyšlo, ale ktovie, možno nabudúce."

A plány na nový album?

"Sú, ale zatiaľ o nich nehovorím. Nerobí to dobrotu. Keď sa o niečom predčasne hovorí, nemusí z toho nakoniec nič byť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.