sranda, a keď som tam prišiel tak kvôli časovému posunu tam bolo o hodinu viac. Rumunsko na mňa pôsobilo dosť chudobne. Veď vidieť skutočných kočovných Cigánov nie je každodenná vec. Hlavné mesto už bolo "iné kafe".
Na každom kroku sú stánky ponúkajúce potraviny a ďalšie stánky, kde si môžete kúpiť len pečivo a chlieb, ktorý je tvarom odlišný od nášho, ale dá sa jesť. Americký McDonald's rozšíril svoj okruh pobočiek aj na tento región. V typických obchodíkoch sa nájde aj charakteristický suvenír, soška grófa Drakulu. Rumunské kiná premietajú približne to, čo u nás a aj ceny vstupeniek sú podobné a pre našinca prijateľné. Majú však tú zvláštnosť, že cena lístka sa stupňuje s vekom. Ak sa vám nepodarí stihnúť kino, alebo neviete dobre rumunsky, určite navštívte niektorý z množstva tanečných klubov.
Ja som však zatúžil pozrieť si niektorú z pamiatok mesta, a tak som sa pridal k exkurzii po Chavceskovom paláci, ktorý má vyše 3000 metrov štvorcových. Táto veľkolepá stavba, v ktorej prevláda dubové drevo a mramor leží v centre mesta.
Dozvedel som sa, že palác začali stavať v roku 1983. Pracovalo na ňom 17000 robotníkov a 700 projektantov. Napriek tomu bol dokončený až o jedenásť rokov. Slúžiť mal na stretnutia komunistov, no história rozhodla inak a dnes je z neho len múzeum.
Po uliciach Bukurešti sa potuluje hromada psov (vraj až 65000), ktorí sú asi takí ako u nás holuby a nový typ automobilu sa tam vyníma ako Hummer na istom košikom sídlisku. Keď som už spomenul automobily, rumunskí šoféri na svojich Daciách (automobil odlišnej značky som videl len dvakrát) akoby ani nepoznali pravidlá cestnej premávky. Ak ste si niekedy mysleli, že ulice Košíc sú sivé, tak v tých bukurešťských by vám bolo ako v pivnici. Neviem prečo, ale skutočne všetky domy sú natreté na sivo...
Autor: Marcel Klimza
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
