plynú, ale oni spolu navzájom ani len neprehovoria. Najčastejším dôvodom rodinných svárov sú majetky. . . A je jedno, či ide o peniaze, dom, chatu, záhradu, či roľu. Názorným príkladom toho je nasledovný kuriózny príbeh, v ktorom sa rodinní prílušníci dokázali sporiť dokonca i o posledné miesto odpočinku o hrobku.
Manželia Pavel a Gabriela žili a pracovali v Košiciach a k šťastiu im nič nechýbalo. V roku 1961 sa rozhodli urobiť po vôli Pavlovým rodičom, ktorí živorili zo smiešne nízkeho dôchodku a dostávali sa do veku, keď potrebovali, aby sa o nich niekto staral. Presťahovali sa do Krásnohorského Podhradia, i keď to pre oboch znamenalo stratu zamestnania a veľa iných problémov. Uľútostilo sa im starnúcich rodičov, ktorí okrem syna Pavla mali ešte dve vydaté dcéry. Jedna bývala v tej istej obci ako oni a druhá v Rožňave. Ochotu a porozumenie našli chorľaví dôchodcovia len u syna a jeho manželky. A mladí veru mali čo robiť, lebo, ako sa vraví, neprišli do hotového. Na ich pleciach bola neľahká úloha. Museli dostavať dom, ktorý po výmene peňazí v roku 1953 rodičia nevedeli dokončiť a tak z núdze obývali len pivničné priestory. To, čo si mladí zaumienili, sa im aj podarilo. Odmenou za vynaloženú námahu bola skutočnosť, že sebe i rodičom, zabezpečili podmienky pre dôstojný život. Uplynulo desať rokov, keď Pavlova mama, 77-ročná pani Júlia, zomrela. Niekoľko týždňov pred smrťou pred synom a nevestou spomenula, že by bolo dobre postaviť na miestnom cintoríne hrobku, keďže ona i jej manžel majú vysoký vek. Syn matkino prianie nestihol zrealizovať. Preto, keď náhle zomrela, ju museli pochovať do normálneho hrobu.
"Nezhody v rodine vyvolávala moja sestra Katarína a jej manžel Ondrej. Vystupňovali sa tak, že prerástli až do nevraživosti a styky s nimi sme prerušili nielen ja s manželkou, ale aj rodina mojej druhej, dnes už nebohej sestry Margity. Táto skutočnosť bola v našej obci vo všeobecnosti známa, lebo škandály, ktoré tí dvaja vyvolávali, sa odohrávali na verejnosti. Napríklad na ulici, či na cintoríne. Dostali kvôli tomu aj písomné upozornenie. . ." povedal v prípravnom konaní pán Pavel. Zdôraznil, že hrobku začali stavať po matkinej smrti v roku 1972. Sami, bez pomoci rodinných príslušníkov sestry Kataríny. Po vydaní stavebného povolenia, o ktoré požiadali, rozbehli stvebné práce na hrobke, ktoré ukončili v jeseni toho istého roku. A tak sa koncom októbra uskutočnila exhumácia tela pani Júlie, aby ju pochovali tak ako si priala, do rodinnej hrobky. O štyri roky neskôr ju tam nasledoval aj jej manžel. Ale ani jeho smrť rodinu opäť nezblížila. Naopak, nasledovalo dedičské konanie, ktoré sa ťahalo sedem rokov. . .
Zubatá si v spomínanej rodine čoskoro vybrala ďalšiu obeť. Bola ňou Pavlova sestra Margita, ktorá podľahla zákernej chorobe. Vedela, že zomiera a na smrť sa pripravovala. Urobila pred notárom závet, ktorým všetko, čo jej patrilo, poručila svojim deťom Elvíre a Miloslavovi. Stručne povedané, svojho manžela legálnym spôsobom vydedila. Prečo? "Nebola vôbec šťastná. Manžel s ňou zle zaobchádzal. Ubližoval jej a týral ju dokonca i v čase, keď bola ťažko chorá. Asi dva roky pred svojou smrťou ma sestra prosila, aby sme ju pochovali do našej hrobky k rodičom. Povedala, že s manželom nechce ležať ani po smrti. . . " objasnil zdanlivo zarážajúce konanie sestry jej brat. Zdôraznil, že i keď od Margitinej smrti uplynulo viac ako 15 rokov, jej manžel nebol ani raz pri jej hrobe a ani na všechsvätých na ňom nezapálil sviečku. . . Celý ten čas sa však súdi so svojimi vlastnými deťmi. Lebo, od chvíle, keď sa dozvedel, že ho manželka vydedila, mstí sa na svojich potomkoch a všemožne sa usiluje získať majetok späť. Zmocniť sa ho legálnou cestou nešlo, leda ak lsťou, ale aj na to bolo treba ochotných príbuzných, ktorí by mu v oklamaní súdu pomohli. Pavol to však jednoznačne odmietol a zrejme preto sa stal švagrovým nepriateľom číslo jeden. Odplata za neochotu "pomôcť" na seba nedala dlho čakať. Prišla vo forme žaloby. Čuduj sa svete, po 20-tich rokoch od postavenia hrobky, si vydedený manžel, ale i Pavlova sestra Katarína so svojou polovičkou, začali súdnou cestou vymáhať spoluvlastníctvo k hrobke. A to s odôvodnením, že ide o rodinnú hrobku pre všetkých, o čom sa vraj traja súrodenci pred jej postavením ústne dohodli. "Matka mi pred smrťou povedala, že nechá 40 tisíc korún na to, aby sme postavili hrobku. A môj brat Pavol mi to po jej smrti potvrdil. Tú hrobku sme začali stavať spoločne a to pre rodičov a potreby ostatnej rodiny. Je v nej 12 miest a projekt na jej vyhotovenie urobil môj syn Tivadár," argumentovala Pavlova sestra Katarína. "Ja som peniaze na hrobku nevidel, ale viem, že sa o nich rozprávalo. Je pravda, že jej stavbu financoval Pavol, ale to preto, že mal peniaze, ktoré na tento účel zanechala jeho matka. Stavali sme ju všetci spolu a tiež mala slúžiť všetkým. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v súčasnosti sú v nej pochovaní nielen moji svokrovci, ale aj Pavlov syn a moja manželka Margita, ktorú pochovali do dvojboxu. . ." presviedčal súd vydedený muž túžiaci po tom, že ak odíde na večnosť, bude ležať po boku tej, ktorej počas manželstva nedal žiadnu úctu, len jej ubližoval. . . Netrápilo ho ani to, že aspoň po smrti chcela mať od neho pokoj.
"Výlučným vlastníkom hrobky som len ja. Jej výstavbu som financoval z vlastných zdrojov, lebo mama zomrela, ale žiadne peniaze na výstavbu hrobky mi nenechala. Sám som na ňu dostal stavebné povolenie a postavil som ju svojpomocne. Nebola robená podľa projektu, o ktorom tu hovorila sestra Katarína. V skutočnosti je hrobka len deväťmiestna, pretože v jej strede je chodba s vetraním. Pokiaľ ide o peniaze, o tých sa len hovorilo, ale nikto ich nevidel. Myslel som, že ak nejaké boli, tak v kabáte, ktorý zobral manžel sestry Margity. Vrátil ho na šiestich miestach rozrezaný s tým, že v ňom boli štyri tisícky, ktoré mi odovzdal a ja som ich použil na kar. Celá záležitosť okolo hrobky bola spomínaná v dedičskom konaní po smrti môjho otca. V uvedenom dedičstve však prejednaná nebola, lebo sa zistilo, že je mojím výlučným vlastníctvom. Nechápem prečo sa navrhovatelia svojich práv na ňu domáhajú až po 20 rokoch," pýtal sa Pavol a takisto i jeho manželka Gabriela, ktorú príbuzní zažalovali spolu s ním.
Pred Okresným súdom v Rožňave defilovalo veľa svedkov, ktorí v súvislosti s hrobkou, na ozrejmenie vlastníckych práv, mali čo povedať. Po rozsiahlom dokazovaní súd žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že "nebolo preukázané, aby účastníci konania uzavreli dohodu o výstavbe spoločnej rodinnej hrobky a ani to, že matka a svokra žalovaných zanechala na tento účel 40 tisíc korún".
Tento verdikt padol vo februári 1993 a keďže sa žalobcom nepozdával, podali proti nemu odvolanie. Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na doplnenie dokazovania. V rámci tohto konania predstúpil pred Okresný súd v Rožňave aj starosta obce, v ktorej sa nachádza inkriminovaná hrobka: "Sporný hrob je zaevidovný na meno žalovaného. Obec vedie evidenciu hrobových miest, ktoré sa prepožičiavajú s tým, že obecný úrad určí miesto a žiadateľ oň zaplatí nájom na 10 rokov dopredu. Ak si niekto chce miesto rezervovať, príde na úrad, poznačí sa to v pláne a potom mu to miesto držíme. V minulosti si občania miesta sami označovali a navzájom sa rešpektovali." Z výpovede starostu vyplynulo, že takto rezervované miesto mal aj Ondrej - manžel Pavlovej sestry Kataríny. Bolo vykolíkované a rástla na ňom smutná vŕba. Dnes to už neplatí. Vŕbu niekto zrezal a kolíky zmizli. Súd vypočul aj znalca, ktorý mal posúdiť, či bola hrobka postavená podľa projektu Pavlovho synovca Tivadára. Ten dospel k záveru, že tvar hrobky nie je totožný s projektom, i keď v skladbe boxov a ich uložení sú len minimálne rozdiely. Podľa neho hrobka spĺňa kritériá pre uloženie 12 osôb s tým, že sa využije aj prietor, ktorý doposiaľ slúži k prevetrávaniu neobsadených otvorov. Keďže žalobcovia svorne tvrdili, že sa na prácach pri výstavbe hrobky všetci podieľali, súd vypočul všetkých stavebných robotníkov a tých miestnych občanov, ktorí o pomeroch v inkriminovanej rodine a o výstavbe hrobky niečo vedeli. Výpovede svedkov sa rôznili. Jedni potvrdzovali argumenty žalovaných, druhí však stáli na strane ich žalobcov.
Na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov súd dospel k záveru, "že medzi účastníkmi konania došlo k dohode o založení podielového spoluvlastníctva pri výstavbe hrobky na cintoríne v Krásnohorskom Podhradí". A to s tým, že hrobka bude 12-miestna a bude slúžiť rodičom a všetkým ostatným rodinným príslušníkom. Podľa verdiktu súdu, ktorý na základe odvolania sa obidvoch zúčastnených strán potvrdil aj Krajský súd v Košiciach, každému z trojice žalobcov pripadol rovnaký podiel a to jedna šestina hrobky. Na tomto rozsudku už nemožno nič zmeniť.
Vyriešil sa tak možno právny problém, no nie vzťahy zainteresovaných. Rodinou, ktorú spájajú pevné príbuzenské putá, už nikdy nebudú. Paradoxom však je, že rozvadení príbuzní, si cestou súdu vymohli právo ležať po smrti v spoločnej hrobke s tými, ktorým teraz, keď žijú, nevedia prísť na meno.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
