blahodárny vplyv. Tak tomu bolo aj v jedno augustové popoludnie, keď sa nabitý energiou tešil na nočnú diskotéku "pod širákom". V ten deň mu navyše padla do oka istá Svetlana, ktorá si pri opaľovaní síce zvodne, ale len tak nebadane, poležiačky, že to ani nebolo veľmi vidno, rozopínala horný diel plaviek. A hlavný protagonista príbehu sa rozhodol, že ju dostane.
V priebehu dňa s ňou niekoľkokrát skúšal "nadviazať známosť", ale veľmi sa mu nedarilo. Svetlana neskôr uviedla, že jednak to nebol jej typ a jednak jej "vadilo jeho sebavedomé a drzé vystupovanie".
Slnko sa pomaličky začínalo premieňať na ohnivú, červeno-žltú guľu romanticky zapadajúcu za horizont. Svetlana mrkla na hodiny a polohlasne zahromžila, keď si uvedomila, že je už takmer trištvrte na sedem a je najvyšší čas ísť domov.
"Kamže, holubička, kamže máš tak naponáhlo? Nezostaneš? O pol ôsmej sa v stredisku začína nočná diskotéka..." Zrazu ju prekvapil hlas mladého muža, ktorý sa doslova vynoril z neďalekých kríkov.
"Nemám záujem!" odvrkla.
"Mala by si ostať! Prepáč, ani neviem, či som sa ti predstavil volám sa Milan a pracujem tu ako plavčík. Privyrábam si tu cez leto. Inak sa venujem počítačom. Vieš čo? Ostaň na disku, zatancujeme si a potom si pôjdeme zaplávať!"
"Povedala som, že nemám záujem a odchádzam domov."
"Ozaj nezostaneš?"
"Prepáč, ponáhľam sa na autobus!"
Až vtedy si s hrôzou uvedomila, že v celom okolí sú už len oni dvaja. Akosi náhle sa to vyľudnilo...
"Odprevadím ťa na autobus!"
"Ďakujem, nemám záujem!"
Pomaličky sa začínalo stmievať a Svetlana si s hrôzou uvedomila, že Milan, či ako sa vlastne volá, je čoraz dotieravejší a drzejší. Lovila v pamäti, kedy jej vlastne ide autobus, pôvodne chcela ísť domov tým o osemnástej, ten však nestihla a marilo sa jej, že ďalší ide niečo po devätnástej.
"Musím už ísť, aby som stihla autobus," povedala.
"A ja ti hovorím, že zostaneš!"
"Nezostanem, pusť ma!"
Plavčík Milan decentne vypol mobil, ktorý sa mu hompáľal na ozdobnej spone plaviek, a potom to už nabralo rýchly spád. Vyšetrovateľ Policajného zbor do uznesenia o začatí trestného stíhania neskôr napísal, že Milan "poškodenej zakryl ústa, aby nemohla kričať, zatiahol ju do prezliekacích boxov letného kúpaliska, kde ju násilím donútil k súloži, čím hrubo zasiahol do jej práva slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote. Poškodená pri tom utrpela drobné zranenia." Násilník jej totiž uštedril dva údery do tváre, aby "prekonal jej odpor".
Po niekoľkých mesiacoch, ktoré uplynuli od inkriminovaného augustového podvečera, prokurátor podal na Milana obžalobu pre trestný čin znásilnenia. A tak predstúpil pred súd. V záujme objektívnej pravdy treba uviesť, že motal, ako len vedel. Po prvé, ničoho sa nedopustil, so Svetlanou, či ako sa volá, veď ju ani nepozná, nikdy nič nemal! Po druhé, pripustil, že s ňou dačo mal, ale ona ho vyprovokovala. Nemala sa vraj na kúpalisku "tváriť a správať tak vyzývavo a nemala si rozopínať hornú časť plaviek", on napokon neurobil nič iné, iba ako službukonajúci plavčík ju "šiel upozorniť na potrebu slušného správania sa na verejnosti". Po tretie, je pravda, že s ňou dačo mal, ale z jej strany to bolo dobrovoľné. A po štvrté, on je nevinný, to len policajti sa mu snažia našiť niečo a ešte ho pri vypočúvaní aj surovo zbili ako psa. Slovom, násilím ho donútili priznať sa...
Odznelo niekoľko verzií, jedna sa preplietala s druhou, a tak predseda senátu povedal: "Nielenže my, ale zdá sa, že ani vy neviete presne, kde je pravda! Nevyužili ste svoje právo odmietnuť výpoveď, práve naopak vypovedať ste chceli a my musíme zistiť, kde je pravda."
"Tá je len jedna," povedal na to obžalovaný a dodal: "Zo strany policajtov bolo na mňa vyvíjané násilie."
"Dobre. Z vašej výpovede tu na súde nie je celkom jasné, ako sa to celé odohralo. V spise sú aj dve vaše výpovede pred vyšetrovateľom. V jednej uvádzate, že ste s poškodenou nič nemali, v druhej naopak, že ste mali, ale že išlo o dobrovoľný styk, pravda, pripúšťate, že poškodená to mohla vnímať inak ako vy, a preto sa bránila... Povedzte mi, vyvíjal na vás vyšetrovateľ nátlak, bil vás?"
"Nie, vyšetrovateľ nie. Len policajti ma ešte predtým pri vypočúvaní bili a nútili priznať sa."
"Tie výpovede nemá súd k dispozícii, a teda ich ani neberie do úvahy. Ak si myslíte, že zo strany policajtov bol porušený zákon, môžete na ich konanie podať sťažnosť, ale to už je iná kauza."
Viac svetla vniesla do objasnenia prípadu výpoveď poškodenej Svetlany, ktorá síce pred súdom uznala, že možno má vyzývavé správanie, ale je to jej prirodzený výraz. Ona za to nemôže, že si obžalovaný myslel, že voči nej si môže hocičo dovoliť. Podrobne popísala, ako ho prosila, aby ju pustil, lebo sa ponáhľa na autobus, ale on jej zapchal ústa, aby nemohla kričať a ťahal ju smerom k šatniam. Pred súdom sa dostal k slovu aj súdny znalec z odboru gynekológie. Službukonajúci policajt, ktorý prijal oznámenie o čine, zasa vypovedal v tom zmysle, že "poškodená sa celá triasla ako osika, na ústach mala krv, plakala." Senát sa potom oboznámil aj s ďalšími dôkazmi i s charakteristikami na obžalovaného, ktorý už raz prišiel do rozporu so zákonom. Bolo to už dávnejšie a bola to vraj iba taká somarina...
Napokon ho súd uznal vinným z trestného činu znásilnenia a naparil mu dva a pol roka v prvej najmiernejšej nápravnovýchovnej skupine. Milan podal proti rozsudku odvolanie, dôvodiac tým, že sa v podstate ničoho nedopustil a celé priznanie vraj bolo na ňom "vynútené násilím". Nepochodil. Odvolací súd jeho odvolanie zamietol.
(Mená aktérov príbehu sú z etických dôvodov pozmenené.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
