Slávu jej priniesli roly v Buńuelovej 'Beladonne' (1968) a 'Tristane'(1970), Polanského 'Hnuse' (1965) ako aj Truffautovom "Poslednom metre" (1980), za ktoré získala Cézara. Na Oscara ju nominovali za najlepšiu ženskú úlohu vo Wargnierovej 'Indočíne' (1991). Najnovšie sa objavila vo filme 'Tanečníčka v tme' Larsa von Triera, ktorý by sa v našich kinách mal objaviť začiatkom budúceho roka.

Narodila sa 22. októbra 1943 ako Catherine Dorléacová. Otec aj matka boli herci, jedna z troch sestier, rovnako herečka, ako dvadsatpäťročná zhorela pri autonehode. Prvý raz hrala vo filme ako pätnástročná. V sedemnástich začala žiť s režisérom a scenáristom Rogerom Vadimom. Devätnásťročná mu porodila syna Christiana. O rok sa rozišli. Päť rokov bola vydatá za anglického fotografa Davida Baileyho, vraj predobrazu hrdinu Antonioniho 'Zväčšeniny'. Dlhodobý vzťah ju spájal s Marcellom Mastroiannim, z ktorého vzišla dcéra Chiara. V roku 1969 ju americký týždenník Look vyhlásil za najkrajšiu ženu sveta. V roku 1985 si jej tvár Francúzi vybrali za svoj národný symbol Mariannu. Pred dvoma rokmi získala na medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne Zlatého medveďa za celoživotné dielo. Len nedávno sa objavila na Art filme v Trenčianskych Tepliciach, kde si prevzala ocenenie Hercova misia.

* Pani Catherine, už štyridsať rokov sa objavujete vo filmoch čelných európskych režisérov. Čo vás láka na herectve? Tvorenie postavy, rozpoznávanie v nej seba?

- Sú to dve strany rovnakej mince. Každá z cezo mňa stvárňovaných osôb je do istej miery mnou. Majú moju tvár, moje telo. Ale zvyšok... Herectvo má v sebe čosi infantilné. Spočíva v ustavičnom prezliekaní sa, pripomína hru s bábikami. V mladosti som si nikdy nepomyslela, že sa stanem herečkou. Bola som chorobne nesmelá, na rozdiel od svojich sestier som nechcela chodiť na koncoročné maškarné bály, neznášala som ich. Doma u mňa nenájdete jedinú fotografiu v historickom kostýme. Nemohla som premôcť strach a trému. Teraz sa tiež bojím. Azda aj viac než vtedy. Mám viac čo stratiť.

* Nespôsobuje vám hranie potešenie?

- Práca na pľace nemá nič spoločné so zábavou. Je to ťažká, osamotená bitka s vlastnými obavami, vadami, neschopnosťami, komplexami. Potešenie sa rodí až potom, keď konfrontujete výsledky s tým, čo ste chceli dosiahnuť. Vedomie, že by ma obecenstvo mohlo hodnotiť už počas skúšok alebo pri realizácii, ma ochromuje. Preto okrem iného nemám odvahu vystupovať v divadle. Vždy bývam prvým divákom môjho filmu. Dokážem sa sama ohodnotiť. Tvrdo. Ak nie som spokojná, chcem mať možnosť zmeny. Divadlo to neumožňuje. Vystúpenie na scéne, takisto ako vystupovanie naživo v televíznych programoch, budí vo mne strach a fyzický odpor. Som chorá, keď tak mám urobiť. Milujem kino za to, že akt tvorenia v ňom zostane ukrytý a že môžem mať plnú kontrolu nad sebou.

* Sú herci, ktorí majú radi improvizácie. A vy?

- Keď hovorím o sebakontrole, mám na mysli zodpovednosť za to, čo robíte v živote a v umení. Kariéra je veľmi premenlivá záležitosť. Súdim, že sa nepatrí robiť všetko, aby ste sa stali hviezdou. Treba žiť v zmieri so sebou, robiť veci, o ktorých rojčíte; hovoriť to, čo si naozaj myslíte. Viem, znie to veľmi triviálne, ale nič múdrejšie povedať neviem.

* Nie všetko sa dá logicky zostaviť, naplánovať na centimeter presne. Vaša kariéra predsa nie je iba výsledkom premyslenej stratégie, čo?

- Samozrejme, že nie. Mám šťastie na ľudí. To oni prichádzali ku mne, nie ja k nim. Nebojovala som, aby som si zahrala u Buńuela, Polanského, Truffauta. Naozaj nie. Ked som začínala, považovala som sa za nemotorného, nešikovného nováčika, ktorý nedostatok skúseností nahrádza mimikou. Ako dvadsaťročná som napáchala množstvo chýb. Našťastie mnohé sa dalo napraviť. Viedla ma náhoda, ako aj inštinkt, ktoré mi nedovolili zničiť sa. Neuveríte, ale život ma zaujímal oveľa viac ako práca. Pochopiteľne, keby som sa nestala herečkou, nebola by som naň taká zvedavá.

* Nevyvíjali vaši rodičia, tiež herci, nátlak, aby ste išli v ich šľapajach?

- Práve naopak. Nahovárali ma, aby som sa stala architektkou alebo maliarkou. Túžili po vážnom povolaní pre mňa a vystupovanie na plátne považovali za teenagerský rozmar. Aby som sa stala herečkou, ma presvedčila sestra Françoise Dorléacová, ktorá sama snila o filmovej karére. Keď v roku 1967 zahynula pri autonehode, nemohla som sa oklepať. Spolu s ňou zmizla motivácia do ďalšej práce. Zmenila som sa na Šípkovú Ruženku. Čakala som na čosi, čo by ma vytrhlo zo zakliateho sna.

* Boli ste vtedy na vrchole. Čo bolo prielomom? Ponuky z Hollywoodu? Spolupráca s režisérmi Robertom Aldrichom, Tonym Scottom?

- Pre každého herca, pre ktorého je anglický jazyk cudzí, určuje kritérium jeho používanie. Zdarne zložená skúška otvára dvere k medzinárodnej sláve. Jednako nie nevyhnutne veľkej. Ak chce americký režisér zamestnať herečku v mojom veku, zašle scenár najprv Meryl Streepovej, potom iným hollywoodskym hviezdam. O mne uvažuje až nakoniec. Aby ste sa udržali na tamojšom trhu, treba žiť v Štátoch. A ja som sa nikdy nechcela presťahovať do Los Angeles.

* Často sa v spomienkach vraciate k začiatkom? K filmom nakrúteným s Demym, Buńuelom, Truffautom?

- Ako kedy. Keď na pľaci panuje neporiadok a chaos, jednostaj si pripomínam istú Buńuelovu poznámku. Nakrúcali sme v 'Tristane' scénu, kde sa objavujem na balkóne a usmievam sa pre seba. Buńuel, aby ma nadopoval, kričal: "Len bez nijakých psychologických trikov". Dokonale vedel, že radšej nič nepredstierať. Póza je horšia než naivnosť.

* Podľa režiséra Andrého Techinéa je vaša sila v tom, že sa nikdy nepokúšate predstierať niekoho, kým nie ste. V súkromí ani v povolaní. Napríklad slabú a nedisciplinovanú ženu.

- Keď čosi robím, jedno kde a s kým, myslím predovšetkým na to, aby som sa neskompromitovala. Strach, že niekoho sklamem, je moja mora. Nedokážem ho prekonať. Doma, kde som vyrastala s troma sestrami, som nevedela, čo značí "ja". Boli sme veľmi zvyknuté na seba a vzájomne prispôsobivé. Večne ma sprevádzal strach, že až dorastiem, nebudem náležite slušná. Mnoho času mi zabralo búranie múru, ktorý som vtedy vybudovala spolu s rodičmi a sestrami.

* Posledne vás častejšie možno vidieť vo filmoch mladých: Nicole Garciovej, Leosa Caraxa, Régisa Wargniera, než režisérov vášho pokolenia. Ľahšie sa vám s nimi nadväzuje kontakt?

- Veľa mojich priateľov ma odrádzalo prijímať také ponuky. Opakovala som im, že sa mýlia. Nie je v tom nijaké riziko. Problém vznikne, ak sa herec začína opakovať. Ak sa nudí alebo je znudený inými. Ak sa chcete udržať na vlne, treba stále prekvapovať čímsi novým. Zaujímajú ma ľudia a svet. Ak sa mi čosi páči, som ochotná obetovať tomu všetko. Možno preto ešte stále hrám.

* Vraj ste sa sama prihlásili u režiséra Larsa von Triera so žiadosťou o rolu v jeho diele.

- Prv som sa nikdy nepokúšala vnucovať nijakému režisérovi. Po zhliadnutí filmu 'Prelomiť vlny', ktorý mnou otriasol, prestala som jednako mať zábrany. Poslala som Trierovi list, kde som vyjadrila ochotu stretnúť sa s ním. Odpísal, že chystá avantgardnú produkciu s islandskou pop hviezdou Björk, ale je tam malá, zaujímavá rola, ktorú by som mohla stvárniť. Ak mám chuť, prečo nie. Poslal mi text. Dohodli sme sa chytro.

* 'Tanečníčka v tme' je netypický muzikál veľmi sa líšiaci od 'Dáždnikov z Cherbourgu' a 'Slečiniek z Rochefortu', v ktorých ste účinkovali na začiatku svojej kariéry. Čo vás primälo podieľať sa na tomto hudobnom experimente?

- Jeho citový náboj. Spojac hyperrealistickú konvenciu s nezvyčajne dojímavým a v istom zmysle romantickým príbehom Trier porušil pravidlá žánru. Hrdinkou urobil obyčajnú robotníčku, ktorá sa bojí života. Osamelá a chorá sa utieka do snov, aby zabudla na úmornú prácu. Jej fantázie nie sú rafinované. Chce tančiť a spievať. Jednako sa stane vrahyňou. Trier rozpráva mimoriadne striedmymi prostriedkami. Takmer ani v domácom kine. Choreografia je chudobná, nepripomína hollywoodske produkcie. Napriek tomu, a vari práve preto, je výsledok šokujúci.

* Čakali ste, že 'Tanečníčka v temnotách' získa Zlatú palmu v Cannes?

- Keď som zočila plačúcich ľudí, ktorí vychádzali z kina, uverila som, že je možné všetko.

* Ste hviezda. Veľa známych režisérov, povedzme, Régis Wargnier a Xavier Beauvois, píše scenáre osobitne pre vás. Prijať epizódnu rolu v avantgardnej produkcii v štýle Dogmy, nariaďujúcej nakrúcať maximálne prirodzene v neupravených lokáciách, bez svietenia a playbackov, treba asi pokladať za odvážny čin.

- Ba podaktorí ma podozrievali, že som zošalela. Dogma si vyžaduje osobitý prístup. Trier napríklad stavia situácie tak, že si občas herci neuvedomujú, že ich filmuje. Pre ženy, ktoré hrajú bez nalíčenia, je to mimoriadne ťažké a obmedzujúce. Björk si počínala znamenite. Vari preto, že je mladá a jej výzor v médiách je ustavičná provokácia. Ja som zažívala ohromný stres.

* Nedráždila vás maniéra Dogmy: roztrasená kamera, šramotiaci strih, improvizované zábery?

- Keď sa Triera pýtajú na to isté, odpovedá: "Len čo budú vznikať lepšie filmy vytvárané konvenčnou metódou, vtedy Dogma prestane byť potrebnou. Myslím si, že on a jeho kolegovia sa pokúšajú zmeniť tvár súčasného kina, tak ako v 60. rokoch sa usilovali tvorcovia novej vlny. Experimentovaním s novodobou technikou prehlbujú vnímavosť divákov, kompromitujú starú hollywoodsku formu. A nielen tú. V dnešných časoch prestáva byť problémom realizácia lacného filmu. Nakrúca sa veľa, robia to všetci, ba aj grafomani. Dogma je odpoveď na záplavu amaterizmu.

* Trier má okrem talentu tiež hojné fóbie. Dokáže rozbíjať stoličky na hlavách nepokorných hercov, bez upozornenia mizne z pľacu. Ako vy - zosobnenie hrdosti, elegancie a citlivosti - ste znášali také extravagantné správanie?

- Trier nie je hysterik. Pri záberoch je disciplinovaný a sústredený na prácu. Jeho zavše čudné správanie vyplýva z lokomotorickej choroby. Všetci vedia, že nemôže cestovať ani lietať. Preto krúti filmy iba v Dánsku. Čiže ak sa s ním chce niekto stretnúť, musí prísť za ním.

* Vážite si umelcov, ktorí tratia sebaovládanie, ktorí sú pripravení zhorieť na oltári umenia?

- Áno, aj nie. Herec, režisér, každý umelec musí mať sebazáchovný inštinkt. Ale pri tvorbe často strácate od seba samého odstup. Umenie spočíva na šikovnom balansovaní medzi krajnosťami.

* Keď sa pripravujete na rolu, trávite vela času štúdiom psychologických motivácií postavy?

- Nie. Spolieham sa na svoju intuíciu. Ked dostanem ponuku, sústreďujem sa väčšmi na vyhľadávanie dramaturgických nedôsledností scenára. Overujem, či sa zhoduje chronológia, či je logická konštrukcia. Rada pracujem s ľuďmi, ktorých dobre poznám. Najlepšie, ak ma s režisérom spájajú priateľské zväzky. Od priateľov vyžadujem duchovnú podporu a odborné rady. Sama sa usilujem nepadnúť za obeť vlastných emócií.

* Kde vo vašom prípade prebieha hranica hereckého kompromisu? Súhlasili by ste hoci zahrať rolu, ktorá by si vyžadovala radikálnu zmenu vzhľadu?

- Nie. Diváci, ktorí ma majú radi, by to neprijali. A tí, ktorí ma neznášajú, by ma tým viac odmietli. Telesnosť je odrazom duše človeka. Je to znak, vďaka ktorému kohosi rozpoznáme. Nikdy som nechápala hercov, ktorí nemali škrupule robiť zo seba v kine opicu. Dokazovať za každú cenu, že máte talent, je ponižujúce. Obdivovala som, pravda, Roberta de Nira, za jeho výkon v "Zúrivom býkovi". Ale nie zato, že pribral tridsať kíl. Podľa môjho názoru to bolo šialenstvo.

* A pokiaľ ide o nahotu na plátne?

- Problém spočíva v tom, že sex je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života, lež keď sa dívam na erotické scény v kine, prežívam ťažké chvíle. Obvykle neposkytnú citovú pravdu. Sú cudzorodou vsuvkou, len aby pritiahli divákovu pozornosť. Nemám zábrany zahrať také scény pod podmienkou, že sú čímsi viacej než iba ornamentom.

* Nevadí vám, ako s pribúdajúcimi rokmi sa postupné premiéry stávajú zámienkou k poznámkam na tému vášho výzoru?

- Menej než kedysi. Teraz sa všetci čudujú: "Čo tá robí, že je stále krásna?!" S výzorom je to rovnako ako s komplimentami. Prekvapuje ťa, ak ktosi povie to, o čom si predtým neuvažoval. V mojom veku je to naozaj o to ťažšie.

* François Truffaut tvrdil, že miesto byť obdivovanou chcete byť radšej objavovanou. Čím nás chcete ešte prekvapiť?

- To nie je otázka vôle, iba charakteru. Sú herci, ktorí sa radi predvádzajú, trblietajú všetko jedno ako, len nech sa o nich hovorí. Ja som si zvolila diskrétnejšiu cestu. Teší ma, že som nepremárnila najlepšie roky planým táraním. Vďaka tomu som mala viac času na čítanie kníh.

* Vašim vyznaním je: "Páčia sa mi ľudia, ktorí hľadajú a nie takí, ktorí nachádzajú".

- Veru. Vážim si tých, ktorých ešte zaujíma skutočnosť. Sama sa pokúšam byť vnímavá. A to isté vyžadujem od priateľov. Prekvapovať a byť prekvapovaná. Milovať a byť milovaná. Hľa, po čom túžim.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.