vlaku, ktorý podľa mojej predstavy mal ísť do Čiernej nad Tisou. Vlak už meškal päť minút, ale nič som si z toho nerobila, lebo je to pre tento spoj normálne. Všetko v mojom žalúdku sa začalo krútiť až vtedy, keď sa vlak pohol opačným smerom. Hneď som sa pýtala všetkých okolosediacich, kam smeruje tento vlak a oni mi s kľudom odpovedali, že do Prešova. Bola som tak vystresovaná, že som sa ich to opýtala minimálne päť krát. Až potom som zo seba vytlačila, či tento vlak nemá zastávku aj bližšie. Povedali mi, že to stojí v Ťahanovciach. Vtedy mi spadol kameň zo srdca. Rýchlo som vybehla na chodbičku so slzami v očiach som sa takpovediac zdôverila sprievodcovi s mojím problémom. Moja reč vyzerala si takto: "Preboha, čo mám robiť, nemám už žiadne peniaze, mama nevie, kde som a ešte ako naschvál nastúpim na vlak do Prešova..."
Ten sprievodca pohotovo vytiahol peňaženku z vrecka a dal mi dvadsať korún. V dnešnej dobe je takéto gesto bohužiaľ iba raritou. Preto by som sa touto cestou chcela poďakovať neznámemu dobrosrdečnému sprievodcovi za pomocnú ruku, ktorú mi podal v mojej núdzovej situácii.
Autor: Andrea MARKOVIČOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
