rozdiely v oblečení mužov a žien" - píše Ján Čaplovič v knihe Etnografia Slovákov v Uhorsku v roku 1830. Aj vďaka nemu získavame komplexnú predstavu o živote Slovákov, o remeslách a činnostiach, ktoré dnes vymreli, o ľudovom liečiteľstve, poverách a zvykoch.
Dosť podrobne opisuje jednotlivé kusy odevu. K tým, ktoré už dnes nepoznáme v mužskom oblečení, patrí halena, širica a hunka. Podľa poslednej - hunky - prezývali ľudí v Trenčianskej stolici "hunkári". Vo Zvolenskej a iných stoliciach sa nosili hunky z bieleho nefarbeného súkna, ktoré volali kabanice. Hunky boli krátke čierne kabáty z vlny a používali sa namiesto lajblíka (vesty), ktorý sa nosil zriedkavo podľa Jána Čaploviča - "najviac na území, susediacom s Maďarmi".
Halenu, širicu opisuje Čaplovič ako "druh plášťa z hrubého bieleho súkna s rukávmi, ktoré sa na konci zapínajú, aby sa mohli používať aj ako kapsa či vrece. Nosievajú v nej všelijaké maličkosti a jedivo. Pretože plášť je veľmi úzky, sedliak ho hore tuho sťahuje remeňom a potom podľa potreby cezeň iba hlavu prevlieka."
Pretože haleny boli neodmysliteľnou súčasťou odevu na vidieku, dosť rozšíreným remeslom bolo halenárstvo ako odevné remeslo. Špecializovalo sa na šitie halien či širíc (širice dostali názov podľa svojej šírky) a odčlenilo sa od krajčírstva v 16. - 17. storočí. Na mnohých miestach zostali halenári ďalej členmi krajčírskych cechov, prípadne krajčíri šili aj haleny (širice). Haleny boli veľmi obľúbeným odevom vidieckeho obyvateľstva najmä v Bratislavskej, Nitrianskej, Zvolenskej stolici, v Tekove, Honte, Novohrade, Gemeri. Do polovice 18. storočia bolo na území Slovenska 6 halenárskych cechov: v Bratislave v roku 1659, v Hlohovci v roku 1670, vo Štvrtku na Ostrove v roku 1675, v Modre v roku 1709, v Pezinku a Trnave. K najväčším centrám halenárstva s 28 majstrami v roku 1828 patril Pukanec, Zvolen s 36 a Tisovec so 17 dielňami, Ratková, Modra a Šaštín s 12 dielňami v každom meste. Postupne halenárstvo zanikalo ako remeslo a ojedinele šili haleny krajčíri. Objavovali sa nové materiály a im sa prispôsoboval strih i spôsob obliekania.
V súvislosti s halenárstvom, ktoré šilo tento druh vrchného oblečenia zo súkna, spomeniem aj výrobu súkna. Najväčia manufaktúra a vôbec prvá továreň na výrobu súkna na území Slovenska vznikla vo vtedajšom mestečku Halič (v okrese Lučenec) v roku 1764. V haličskej súkenke vyrábali spočiatku cajgy. Cajgárstvo sa považovalo za textilné remeslo a predmetom jeho výroby bola jemnejšia vlnená tkanina tzv. cajg (z nemeckého Zeug), ktorá sa na rozdiel od súkna po utkaní nevalchovala. O cajgárstve, ktoré bolo zriedkavým remeslom, máme správy z 18. storočia z Banskej Bystrice a Bratislavy, kde v roku 1773 pracovali iba dvaja majstri. Z výroby cájg prešla haličská súkenka výlučne na výrobu jemných druhov súkna, ktoré mali odbyt aj v zahraničí. Súkenka bola založená z iniciatívy grófa J. Forgácha účastinnou spoločnosťou zloženou z predstaviteľov uhorskej šľachty, v ktorej rukách zostala celé desaťročia. Odborné kádre tvorili spočiatku majstri a robotníci z Linca v Rakúsku a v roku 1768 sa spomedzi nich 150 usadilo v Haliči. Fabrika zamestnávala 100 - 200 stálych robotníkov a niekoľko stoviek domácich pradiarov a tkáčov. Koncom 18. storočia mala 187 stálych zamestnancov a asi 1500 v domácnostiach. Prvé pradiarenské stroje zaviedli v roku 1792. Fabrika mala viacero prvenstiev na Slovensku: bol to prvý parný stroj, inštalovaný v r. 1836 a prvý mechanický tkáčsky stroj v r. 1867. Súkenka vyrábala pre domáci aj zahraničný trh ešte po vzniku ČSR. Po stratách, ktoré ju postihli počas hospodárskej krízy v rokoch 1921 - 1923 bola v roku 1926 zlikvidovaná a výrobu preniesli do Žiliny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
