Zemplínskom múzeu v Michalovciach. Predstavujú sa v nej dve generácie Bubánovcov a manželia Kvetoslava Fullierová a Július Koller. V rodine Bubánovcov prepadli maľovaniu okrem otca dve deti, ktoré žnú úspechy na domácej aj zahraničnej pôde. Všetci traja majú spoločné východisko abstrakciu.
Najstarší z výtvarníckej famílie, Štefan Bubán, žije a tvorí v Trebišove. Do dejín výtvarného umenia sa zapísal najmä ako maliar zemplínskej krajiny. Stano Bubán pôsobí v Bratislave a patrí ku generácii rokov osemdesiatych. Pustil sa cestou skúšania krajnej polohy maľby. Rád ruší zaužívané definície. Toto je spoločná vlastnosť so sestrou, Košičankou Lenou Leškovou. Tá zas našla nezameniteľný výraz v svojskom objave pečiatkových tlačí.
Po otcovi zdedili obaja súrodenci zmysel pre farebnosť. Ako tvrdí Lena, farba je pre každého z nich dôležitejšia ako tvar. "V našej tvorbe jednoducho cítiť korene. Spočiatku sme skĺzali do rovnakej palety ako otec. Vnútro je stále spoločné. Neubrániš sa mu." Ako dopĺňa dcéru Štefan Bubán, najlepšou školou je, keď človek žije v istom prostredí a nasáva ho. On sám nevyrastal v rodine žičlivej jeho umeleckým chúťkam. Možno preto sa postaral, aby jeho deti prichádzali s farbami do styku každý deň.
"Ovplyvňujú nás najmä rodinné debaty. Ja som prichádzal z Bratislavy, Lena z Prešova a stretali sme sa u otca v Trebišove. Vtedy sme preberali a polemizovali o tom, čo je dobré a čo nie. Nie vždy sa naše názory zhodovali. Niekedy som povedal sestre: ‚Keby tak otec vedel, čo v Bratislave maľujem'. Ale teraz nám už do práce nezasahuje. Občas hovoríme aj my jemu, čo sa nepáči nám. Všetky debaty sa odohrávajú v kuchyni," prezrádza Stano Bubán
Aj v rodine sa teda prejavujú generačné strety.
"Predsa len mladí vždy prichádzajú s niečím novým. Nie vždy som súhlasil. Pred revolúciou to bolo iné. Dcéra chcela robiť len abstrakciu, postmodernu, disharmóniu. Rovnako Stano. Obaja chceli vlastný svet. Niekedy som im aj povedal: Kto tomu bude rozumieť?" - spomína otec.
V posledných rokoch však aj sám robí abstrakciu. "Nie je to náhoda, robil som ju už v 60. rokoch. Vtedy nastalo uvoľnenie. Potom prišla normalizácia a takéto prejavy boli neprijateľné. Utiekol som sa radšej ku krajine," tvrdí Štefan Bubán, ktorému sa však osobitý pohľad podarilo zachytiť aj v krajine, ktorú maľoval. Vždy do nej vložil vlastné abstrahujúce farebné cítenie.
Kruh sa tak uzavrel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
