dodržiavať platné zákony, sú absolútne bezmocní. Tento je jeden z nich. Súd vyniesol rozsudok osem rokov po spáchaní celej série trestných činov, hoci trestné stíhanie začalo už v roku 1993.

Obžalovaní sa zvyčajne snažia pojednávanie čím viac preťahovať. Možno preto, že dúfajú, že naostatok sa konečnému dôsledku, teda rozsudku, predsa len akosi vyhnú. Je to pomerne slaboduchý nápad, ale čosi predsa len môžu dosiahnuť. Napríklad pri podvodoch ukladajú výšku trestu podľa výšky napáchanej škody. Právnici rozoznávajú škodu nie malú, značného a veľkého rozsahu. Toto rozlíšenie sa odvíja od násobku najnižšej mesačnej mzdy. Škoda veľkého rozsahu, za ktorú hrozí trest straty slobody od päť do dvanásť rokov, predstavuje najmenej 500 násobok najnižej mesačnej mzdy, ktorá je momentálne 4000 tisíc korún. Podvodník teda musí narobiť v súčasnosti škodu za najmenej dva milióny, aby napáchal škodu veľkého rozsahu. Pred niekoľkými rokmi bola najnižšia mzda len 2500 korún a teda jej 500 násobok predstavoval 1 milión 250 tisíc korún. Kedže súd postupuje podľa súčasne platného zákona, pred niekoľkými rokmi by podvodník čakal pri škode jeden aj štvrť milióna najmenej päť rokov. Ak by ale úspešne lavíroval až doteraz, už by túto škodu považovali "len" za škodu značnú a mohol by odísť s trestom od dvoch do osem rokov za mrežami. Naťahovať sa teda niekdy oplatí.

A ako možno naťahovať pojednávanie?

Povedzme, že sa senát krajského súdu zaoberá skupinovou trestnou činosťou, v ktorej figurujú štyria obžalovaní. Trestný senát krajského súdu je zostavený z piatich sudcov. Sotva sa začne pojednávanie, obžalovaný 1 vyhlási: Sudca X je voči mne zaujatý!

V takom prípade je predseda senátu povinný pojednávanie odročiť. Spis putuje na Najvyšší súd a ten zaujatosť, či nezaujatosť sudcu preskúma, čo trvá aj niekoľko mesiacov. Keď Najvyšší súd zistí, že sudca X nemá byť prečo zaujatý, predseda senátu znovu vytýči pojednávanie, predvolá svedkov, nechá predviesť obžalovaných a sotva sa pojednávanie začne, obžalovaný 1 povie: Tentraz je voči mne zaujatý sudca Y!

Celý cirkus sa opakuje. Takto môže namietať každého člena senátu. Keď vyčerpá všetkých, zopakuje to isté obžalovaný 2 a potom ďalší. Mesiace, ba i roky, utekajú. Nečudo, že ak štyria obžalovaní zamestnávajú jeden senát na niekoľko rokov, nezostáva mu príliš veľa času na ostatné prípady. Samozrejme, že sme teraz hovorili o krajnosti. Ale stať sa to môže. Niečo podobné sa odohralo aj v tomto prípade.

Dej sa začal odvíjať začiatkom roku 1992, keď vlna podnikania priniesla nové, netušené možnosti. Aj podvodníkom. Narojilo sa ich toľko, že súdy sú dodnes zavalené desiatkami veľmi podobných prípadov.

Spočiatku sa zdalo, že ide o dve samostatné kauzy. Ukázalo sa, že majú spojitosť. Za obidvoma, v úzadí, stáli tí istí ľudia.

Prvý vyzeral na klasický "fakturantský" podvod. Mária B. z Rimavskej Soboty nemala ani devätnásť rokov, keď si otvorila firmu. Podala si žiadosť o živnostenský list, nechala si urobiť pečiatku a otvorila si v banke účet, na ktorý vložila 100 tisíc korún. Za pol roka stihla vybrať tovar na faktúru bez zaplatenia v dvadsiatich prípadoch a škoda išla na milióny. Treba priznať, že časť z faktúrovanej sumy uhradila. Ale len zlomky percenta. Napríklad za drogistický tovar v hodnote viac ako 70 tisíc korún prišlo nešťastnému obchodníkovi, po urgenciách, poštovými poukážkami, 600 korún.

Samozrejme, že to nemohlo trvať večne. Slečnu Máriu zadržali a posadili pred vyšetrovateľa. Z výpovede svedkov vyplývalo, že slečna Mária sa zjavovala v sprievode jedného až dvoch mužov. Staršieho a mladšieho. Tí jej radili aký tovar má vybrať, presviedčali obchodníkov, že pani podnikateľka faktúry určite uhradí. Kto boli tí muži?

Slečna sa najprv zdráhala, potom vysypala že to bol muž, ktorého pozná pod menom Dežo. Ten jej pomohol vybaviť si všetky doklady, založil jej podnikateľský účet a vložil naň peniaze, celých 100 tisíc, aby vyzerala ako solventná obchodníčka, no hneď si ich vybral. On tovar predával pod cenu. Sľúbil, že faktúry uhradí, ale neuhradil ich. Nechával si všetky peniaze. Keď sa policajti začali o tajomného Deža intenzívne zaujímať, vyhlásila: Za menom Dežo stojí Karol H., ktorý nedávno zomrel!

Karol H. skutočne existoval a naozaj zomrel. Ale popis nepasoval. Popisy presne sedeli na druha slečny Márie, teraz 36-ročného Igora H. a jeho otca, 56-ročného Ladislava H. Naveľa, po dlhšom sedení za mrežami, vo väzbe, Mária výpoveď zmenila. V novej verzii uviedla, že legendu s Dežom si vymyslel jej druh a jeho otec, ktorí v skutočnosti všetko zorganizovali. Teraz na ňu tlačia, aby všetku vinu zobrala na seba.

Znelo to logicky, zapadalo to do iných dôkazov, navyše sa tieto dve postavy začali čoraz jasnejšie črtať aj v inom prípade.

Jeho hlavnou postavou je 37-ročný Ján O. Začiatkom roku 1992 bol vedúcim Hospodárskeho zariadenia Demokratického zväzu Rómov vo Veľkých Teriakovciach. Išlo o predajňu, ktorú zásobovali tovarom len zmluvní dodávatelia a on sám mohol kupovať iba nealkoholické nápoje a fľaškové pivo. Predajňu zavreli pre hygienické dôvody už vo februári 1992. Napriek tomu na predajňu, pomocou pečiatky, ktorá mu zostala, objednával tovar od výmyslu sveta. Dokonca ešte aj betónové panely.

Ján O. (mometálne je vo väzbe za vraždu) orgánom činným v trestnom konaní všetko vysypal. Vysvetlil, že ho na zneužitie pečiatky naviedol Ladislav H. Ladislav vyberal tovar, predával ho a ešte aj ošmekol o peniaze. Potom výpoveď zmenil. Všetko zorganizoval on sám, Ladislav mu robil len taxikára. Ladislav je nevinný. V tom čase zase zmenila výpoveď aj Mária. Vrátila sa k prvej variante s Dežom, za ktorým sa skrýval mŕtvy Karol K.

Čo si z toho vybrať?

Viacerí svedkovia potvrdili na podvodoch Márie a Jána i účasť pánov Igora a Ladislava. Preto zoznam obžalovaných z podvodu obohatili aj oni dvaja a z dvoch prípadoch sa stal prípad jeden. Prípad sa dostal na súd. A tu sa začalo diať to, na čo sme narážali v úvode. Naťahovanie.

V prípade našich obžalovaných museli len svedkov vypočuť viac ako tridsať. K tomu prelistovať stohy listinných dôkazov. Obžalovaným sa úspešne darilo naťahovať. Čas utekal.

Mária aj na súde zostala pri verzii s Dežom. Ján bral tiež všetko na seba. Čudne sa začali správať aj podaktorí svedkovia. Napríklad jeden hneď po spáchaní podvodu ukázal na fotografiu pána Ladislava: Toto je určite on! Po rokoch vyhlásil, že teraz si je stopercentne istý, že to pán Ladislav nemohol byť. Akosi sa mu zlepšila pamäť...

Otec so synom trvali na nevine. Maximálne ak vraj pomohli niečo odviezť. Ale nič viac.

Napriek tomu zostalo dosť svedeckých výpovedí na to, aby usvedčili aj Ladislava a Igora. A tak po rokoch, ale predsa, prišlo aj na konečné dôsledky. Obžalovanému Ľudovítovi H., ktorý spôsobil škodu veľkého rozsahu (jeho podiel vypočítali na 2 milióny 276 tisíc korún) uložili sedem rokov straty slobody. Igorovi H. (473 tisíc korún) a Jánovi O. (1 milión 96 tisíc) po štyri roky a Márii B. (škoda za milión 262 tisíc) tri roky nepodmienečne. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.