patrí. Tak tomu bolo aj v jeden májový štvrtok. Radosť im však skalil "papier", ktorý v ten deň doniesol vždy usmievavý ujo poštár.
Aj vtedy, keď u nich zazvonil, sa slabulinko usmieval, i keď to nebol úsmev v pravom zmysle slova, ale skôr typická a nezmazatelná črta jeho tváre.
Len čo Milan prišiel domov z práce, jeho mladá ženuška mu zvestovala, že musí cestovať do Čiech. Na trojtýždenné vojenské cvičenie.
"Do riti!" zahrešil. Potom bol chvíľu ticho a bez pohnutia sedel pozerajúc do neznáma, nakoniec vstal a zapol televízor: "Večeru nechcem, nechaj ma!" zakričal na manželku, ktorá sa práve zvŕtala v kuchyni.
"Ozaj nechceš nič jesť?"
Zavrtel hlavou.
"Veď to len na tri týždne.... Vrátiš sa a potom už budeme stále spolu. Aj horný sused Fero bol nedávno na manévroch. A on bol tuším štyri týždne..."
"Dobre, nechaj si svoje múdrosti!" zareagoval podráždene a venoval sa televíznemu programu.
"Ešte sa hneváš?" opýtala sa ho po dobrej polhodinke tzv. tichej domácnosti. "Tak čo, hneváš sa ešte?"
Prikývol, ale už nie tak jednoznačne. "Poď sa zohriať!" povedala mu na to. Nenamietal.
O chvíločku už jej šepkal do uška sladké slová lásky: "Som rád, že ťa mám, ty môj sladký pampúšik, mačička moja milovaná, veverička moja ľúbezná!"
Na ďalší deň sa maznanie opakovalo, ale už bolo ladené vo vážnejších tóninách: "Mačiatko moje prítulné, verím, že ma po celý ten čas, čo nebudeme spolu, budeš ľúbiť a že mi budeš verná!"
S blížiacim sa dňom Dé u muža, ktorý bol len krátko ženatý, narastal akýsi pocit povinnosti čím dalej tým viac jej pripomínať potrebu vernosti. Nakoniec to vyvrcholilo tým, že v posledný deň pred odchodom na trojtýždenné vojenské cvičenie už nedohováral, ale priam reval: "Keď sa niečo dozviem, neviem čo, ale dačo si urobím... Roztrhnem ťa ako žabu! Keď mi budeš neverná, rozrežem ťa a vypárem ti črevá!".
Mladá žena na tieto záchvaty žiarlivosti veľa nedala. Dúfala, že na manévroch sa z nich vylieči.
Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú... Spieva sa v známej ľudovej pesničke, ale mladoženáčovi vo vojenskej rovnošate nebolo priveľmi do spevu. Cez deň to ešte ako tak bolo, ale večery bývali strašné. Najmä keď si líhal na posteľ vo veľkej izbe, ktorá slúžila ako spálňa pre celú rotu... Čo asi teraz robí jeho sladký pampúšik? A najhoršie bolo to, že chlapi z dlhej chvíle potárali všeličo, o ženách, o manželstve, o nevere... A jemu zakaždým akoby ihlu vpichli do hlavy.
A pritom nevedel, že jeho ľúbezná mačička, navyknutá každý večer na horúce chvíľky lásky a rozkoše, si rýchlo našla za neho náhradu. Od svadby síce uplynuli len štyri mesiace, ale tie posledné dni pred odchodom na manévre, keď do nepríčetnosti roztáčal pomyselné koleso čírej teoretickej žiarlivosti, urobili svoje. Teoreticky možné sa stalo skutočným. Možno, že to bola viac-menej len náhoda, ale v čase, keď jej manžel už mal za sebou dobrý týždeň manévrov, sa na ulici stretla s Karolom, s ktorým chodila predtým, než sa zoznámila s jej terajším. Slovo dalo slovo a pri všetkej počestnosti zašli spolu na kávu. Potom išli k nej domov. Hladkal ju po vlasoch a šepkal jej tak, ako to robieval predtým: "Si krásna ako rozkvitnutá ruža!"
V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že priveľmi neklamal. Vonku už bola tma, v izbe bola rozsvietená náladová lampa, ktorú manželia mali len za tým jedným účelom, Milan sa k nej naklonil a objal ju. Dravo a vášnivo. Vtedy si uvedomila, že záves nie je zatiahnutý, a tak povedala: "Teraz nie!"
"Prosím?" strhol sa Karol.
"Najprv zhasni, preboha, zhasni už!"
Karol zostal na noc. A na druhý večer prišiel opäť.
Mladoženáč si za ten čas poctivo odkrúcal pomaly ubiehajúce dni vojenského cvičenia. Raz večer, keď chlapi zasa rozprávali o všeličom, už to nevydržal. Nebadane vybehol von, porozhliadol sa po dvore, preskočil cez plot a utekal na stanicu. Nasadol na osobný vlak a krátko pred polnocou už bol v Ostrave. Mal šťastie, stihol nočný rýchlik a ráno už bol doma. Zo stanice sa hnal za svojou milovanou ženuškou. Vošiel do bloku, v ktorom bývali na prvom poschodí a keď utekal po osemnástich schodoch, takmer narazil do neznámeho mladého muža, ktorý schádzal dolu. V tej chvíli si uvedomil len to, že ho nepozná, že nebýva v ich bloku a asi bol u niekoho na návšteve. Odomkol a počul, ako v kúpeľni šplechoce voda. "Ahoj, kocúrik!"
Zrejme ho nepočula, lebo keď otvoril dvere na kúpeľni, preľakla sa a zbledla, od ľaku takmer prehltla sprchovaciu ružicu a nevládala dýchať. "Ahoj! Kúpeš sa? Netešíš sa, že som prišiel?" Vtedy si uvedomil, že keď išiel, stretol na schodoch neznámeho mladého muža. Zdá sa, že mu v tej chvíli ´zakapčalo´a zreval: "Prečo sa sprchuješ?! Ty fľandra, prečo sa sprchuješ?!"
Nečakal na odpoveď. Svoju manželku schytil za krk a koľko sily bolo v ňom, toľko jej vynaložil na to, aby jej stlačil krk. Zdalo sa mu, že Milkine oči vyliezajú z jamôk.
Už ich viac nezatvorila.
Zastavil vodu a vtedy si uvedomil, že... Ale čo spraví s jej telom? A kam sa on schová? Išiel do kuchyne, uvaril si kávu a rozmýšľal. "Najlepšie by to bolo nechať na náhodu," napadlo ho v tej chvíli a premietal si obrazy z rôznych detektívnych filmov, ktoré videl. "Čo keby dostala infarkt a utopila sa vo vani?" Ale ten návrh rýchlo zamietol, lebo si uvedomil, že pitva by to zrejme rýchlo vyvrátila. Potom sa ´rozhodol´, že "sa obarila horúcou vodou". Na plynový sporák postavil veľký hrniec po samý okraj naplnený vodou. Keď voda vrela, jej telo preniesol z kúpeľne a položil vedľa sporáka. Potom stiahol hrniec. O chvíľu všetko plávalo a jeho pálila horúca voda. Navyše sa bál, že keď to začne premokať k dolným susedom, prezradí sa, tak rýchlo začal tú horúcu vodu zberať do lavórov. Vzápätí ho napadlo ešte niekoľko spôsobov, ako mohla odísť zo sveta. Väčšinou to boli rôzne spôsoby samovrážd, ktorými chcel zamaskovať vraždu, ale postupne zavrhoval jeden za druhým... Nakoniec už nerozmýšľal o ničom, zamkol a odišiel. Na stanici si dal niekoľko pív a v podvečer nasadol na rýchlik, ktorý ho mal odviezť do Čiech. Späť do kasární. Bude ako bude!
V Poprade však vystúpil a polnočným vlakom sa vrátil domov.
Keď sa blížil k bloku, v ktorom bývali, zrak mu padol na štíhlu kostolnú vežu trblietajúcu sa v prebúdzajúcom sa ráne. Prekvapilo ho, že napriek skorému ránu, je na ulici taký ruch.
Preboha, prečo je práve pred ich blokom toľko ľudí?! A prečo sú tam aj muži v uniformách? Až vtedy mu svitlo. Zrejme nepozberal všetku vytečenú vodu a tá začala stekať a robiť u dolných susedov riadne harakiri. Podišiel k jednému z uniformovaných strážcov zákona a povedal: "Dobrý deň, ja som manžel zavraždenej Emílie. Ja som ju zabil!" A v tej chvíli si uvedomil, že ani nevie, či náhodou nebola gravidná... Pri vyšetrovaní sa dozvedel, že nie.
NAMIESTO POINTY
Súd uznal Milana vinným z trestného činu vraždy a naparil mu dvanásť rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. Po ôsmich rokoch, teda po odpykaní dvoch tretín uloženého trestu ho súd prepustil na slobodu.
Dnes tento muž, ktorý prednedávnom oslávil päťdesiatku, žije v jednom malom meste na východnom Slovensku. Pracuje v renomovanej obchodnej firme a nik z jeho kolegov či susedov nemá ani len tušenie o tom, čo skrýva jeho minulosť. Je ženatý, má deti i viacero vnúčat. Tie, samozrejme, tiež nevedia...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
