Východoslovenské múzeum, v Košiciach
Kováčske remeslo patrí medzi najstaršie a v období existencie cechov aj najrozšírenejšie a najznámejšie remeslo pre jeho "obecnú prospešnosť". Jeho začiatky siahajú do dávnej minulosti.
Na naše územie sa dostalo kováčstvo okolo roku 500 pred naším letopočtom. Zo železa kuli šperky - spony, náramky, zbrane, kopije, oštepy, hroty šípov a rôzne nástroje ako nože, šídlá, sekery. Výrobné techniky sa zdokonaľovali o kovanie, tepanie, nitovanie. Spočiatku boli kováči aj hutníkmi a v keltskom období sa kováči odčlenili. Keltskí kováči vyrábali vo svojich dielňach v oppidách (napr. Pobanské v Plaveckom Podhradí) alebo osadách polnohospodárske nástroje, zbrane a šperky. Keltské kováčstvo sa u nás zachovalo aj v nasledujúcom storočí a ďalší rozvoj kováčstva nastal u Slovanov v 8.-9. storočí, keď sa sústreďovalo v hradiskách (Mikulčice) v podhradiach (Nitra) alebo v osadách blízko hradísk (Pobedím). Dokladom toho sú nálezy z Nitrianskeho Hrádku, Bojníc, Bešeňova. Veľkomoravské kováčstvo malo európsku úroveň a patrilo k najvyspelejším v strednej Európe. Po páde Veľkej Moravy a zániku špecializovaných remeselníckych centier sa v 10.-12. storočí stalo typickým vidieckym remeslom. Názvy ako Kováčová, Kováčovce, Kováče, Kovarce o tom svedčia. Aj v ďalšom obodobí bolo kováčstvo jedným z najrozšírenejších a najvýznamnejších remesiel.
Kováč bol takmer nepostrádateľným remeselníkom tak v meste, ako aj na vidieku. Neskôr v čase vzniku cechov kováči robili "všetky práce zo železa". Zakrátko však začalo dochádzať k špecializácii a vzniklo tak množstvo samostatných remesiel. Je prekvapujúce, že z pôvodného kováčskeho remesla sa postupne vyčlenilo až osemnásť rozličných kovospracujúcich výrobných odvetví. Najznámejší z nich boli zámočníci, mečiari, nožiari, klinčiari, ostrohári, puškári, a pod. Hoci podľa pomenovania ide o samostatné remeslá, v skutočnosti sa ich práca veľmi prekrývala. Na mnohých miestach na Slovensku, kde sa kováči sústreďovali len na isté úkony, alebo výrobky (napr. na podkúvanie ťažného dobytka - podkováči, alebo na prácu za pomoci hámrov - hámroví kováči atď.) ani nevznikli samostatné cechové organizácie ale tzv. špecializovaní kováči.
V roku 1491 majú kováči už svoj cech a artikuly v Košiciach, roku 1500 v Banskej Bystrici a od 16. storočia sa nachádzajú takmer v každom meste, alebo mestečku na Slovensku.
Do polovice 18. storočia vzniklo na Slovensku 82 kováčskych cechov. K najstarším patril cech v Štítniku - v r. 1448, Bratislave - 1455, Levoči - 1470, Spišskej Novej Vsi - 1482, Moldave nad Bodvou - 1488, Kežmarku - 1490, v roku 1491 mali kováči svoj cech a artikuly v Košiciach, v roku 1500 v Banskej Bystrici a od 16. storočia sú takmer v každom meste alebo mestečku.
Kováči okúvali vozy, vyrábali remeselnícke nástroje a všetky poľnohospodárske náradia : pluhy, rýle, vidly, kosy, sekery, motyky, lopaty atď., kovali železné súčiastky, vyrábali rôzne klince, podkovy a zároveň podkúvali kone, vyhotovovali reťaze, okenné mreže a mriežky pre najrôznejšie účely, zábradlia, kovania nábytkov, vrát a dverí, ale zhotovovali aj také výrobky ako kuchynské nádoby : panvice, kotly, kotlíky, či formy na pečenie oblátok. Sortiment kováčskych výrobkov sa rozširoval a dopĺňal vždy podľa potreby zákazníkov.
Pokiaľ kováč vyrábal predmety na bežnú potrebu, zvykli jeho prácu ľudovo označovať, ako "kováčske dielo biele", kovanie vozov a koní sa nazývalo zase "kováčskym dielom čiernym".
Taxa, alebo cenník kováčskych výrobkov a služieb v 17. storočí bol takýto : za kalenú podkovu zákazník platil 5 denárov, za nekalenú 4 denáre, za okovanie voza, keď si majiteľ priniesol materiál (železo), sa platilo 25 denárov, za vyrobenie baníckeho čakana 4 denáre a za klin 25 denárov.
Aj v tomto cechu stál na čele Zeichmeister, čiže cechmajster, ktorého si volili na cechovnej volebnej (reštauračnej) schôdzke, vo "veľký cechovný deň". Kandidátom mohol byť len ženatý kováčsky majster bez úhony. Po voľbe cech predviedol nového cechmajstra pred vrchnosť, ktorá "ho sprisahala", že bude zachovávať všetky zákonné predpisy, že bude pracovať v prospech cechu, mesta a samozrejme spotrebiteľov, na čo ho potvrdila. Ako sa dozvedáme zo zachovaných písomných prameňov cechmajster v Banskej Štiavnici mohol majstrov trestať za malé priestupky a dlhy do hodnoty 5 zlatých, nad 5 zlatých patrili do právomoci richtára.
Čo sa týka vyhotovenia majstrovského kusa u kováčov, vo väčšine miest mal budúci majster okovať pol voza a podkovať koňa s tým, že si na podkovanie musel podkovu vyrobiť sám a pritom mu nesmel nikto pomôcť. Pri podkúvaní musel byť veľmi opatrný, aby neublížil zvieraťu. Ak ho náhodou poranil, musel ho liečiť, alebo majiteľovi za koňa zaplatiť.
Majstrovský výrobok mali vyrobiť za 14 dní. Po jeho úspešnom skončení museli úspešní adepti ostatných členov pohostiť olovrantom, do roka obedom a až potom mohli začať zamestnávať tovarišov. Pre tovarišov podľa artikúl prináležalo to, že keď privandroval do mesta, mal vyhľadať "tovarišského otca", ktorý mu našiel prácu. Tovarišov, ktorí si hľadali prácu sami, na vlastnú päsť, trestali. Týždenná mzda kováčskeho tovariša bola najviac pol zlatého. U bratislavských kováčov, keď dal tovariš výpoveď a nemohol sa ihneď vydať na vandrovku, nezamestnal ho už žiadny majster v Bratislave. Hoci učňa v tomto cechu prijali len na tri roky, po vyučení dostal od majstra nový oblek.
O zaujímavých schopnostiach kováčov svedčia doklady, podľa ktorých sa zaoberali i liečením zvierat. Nebolo zriedkavosťou, že chorého koňa ošetrili, pustili mu žilou, inokedy zariekavali uhranutie, ba keď bolo treba, aj zub mu vytiahli.
Ale o kováčovi sa aj okrem jeho liečiteľských schopností hovorilo, ako o človeku čistom a pravdovravnom. Pracovná zručnosť, rýchla orientácia a rozhodnosť, znalosti z liečenia dobytka a ľudí, to všetko prispievalo k tomu, že kováča považovali za výnimočného človeka. Aj preto kováčska dielňa bola nielen dielňou, ale vraj aj miestom kde sa schádzali ľudia z celého okolia. Kováči mali aj svoje obyčaje, zvyky, povery, či príslovia ako napr.: "komu Pán Boh nenadelí, tomu kováč nenakuje!". Známejšie povery sa týkajú predovšetkým kováčskych výrobkov. V mestách a dedinách pribíjali podkovy na prah, nad dvere a niekedy bývali umiestňované aj na obchodných pultoch. Nájdená stratená podkova, alebo podkovný klinec znamenali vždy šťastie. Ak sa podkova pribila na dvere námesačného, ten už za mesačnej noci nevychádzal. Ďalej sa verilo, že voda z kováčskej dielne pomáha proti boleniu zubov. Zaujímajé sú aj tzv. kováčske "príbehy" o spojení čerta s kovadlinou. Vravievalo sa, že keď kováč v sobotu po skončení práce udrie kladivom naprázdno o kovadlinu "ukováva" tým čerta na celý týždeň a ten potom nemôže uškodiť ľuďom. Ak nechal kováč kladivo cez noc ležať na kovadline, nemohol usnúť. Čert kladivom v noci mlátil a kováča ráno boleli ruky. Alebo ak sa zvonenie kladív z kováčskej dielne ozývalo už zavčasu ráno, vravievali tomu po dedinách "ranné kováčske modlenie".
Najčastejším symbolom tohoto cechu bola podkova. Patrónom kováčov bol tak ako u zlatníkov svätý Elígius.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
