G. vo Veľkom Šariši. V ten osudný večer sa vracali domov o niečo neskôr ako inokedy a vtom si všimli, že celá chalupa je vysvietená.
"Pozri sa! Aj v našej izbe sa svieti... Čože ten starý u nás robí?!" rozhorčovala sa Cecília.
"Pst, ticho buď, pozriem sa!" povedal Jozef a postavil sa na múrik plota. V jednej z izieb zazrel postavu. Nebol to však starký, v nezvanom návštevníkovi spoznal Emila Róma dobre známeho v celom Veľkom Šariši.
Jozef chvíľočku rozmýšľal, potom zoskočil z múrika a prikázal svojej družke, aby čo najrýchlejšie utekala po policajtov.
V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že Emil nikde nepracoval, veď roboty je málo a keď sa aj dačo nájde, kde dnes zoberú Róma?! Času mal teda nazvyš a keď sa ho švagor opýtal, či by mu reku nepomohol so sťahovaním, rád sa prisľúbil.
Zakaždým vypili po poháriku... Keď už bolo všetko na svojom mieste, Emil si požičal od rodiny sto korún (pred desiatimi rokmi to bol ešte slušný peniaz) a odišiel do neďalekej kolárne. Objednal si pivo, neskôr i pohár vína a vodku. Potom sa pustil do zápasu s automatom hltačom mincí. Neúspešne. Preto sa vrátil ku švagrovi, požičal si ďalších sto korún a znovu hral s automatom. Lenže, chyba lávky! Tie mašinky potvory jedny! sú tak naprogramované, že vydajú menej peňazí, než prijmú. Musia totiž zarobiť na seba, na svojho majiteľa i na nenásytný štát zastúpený miestne príslušným daňovým úradom. A tak protagonista nášho príbehu darmo natŕčal svoje dlane, túžobne očakávaná kôpka päťkorunáčok sa z nich nie a nie vysypať! Ba práve naopak, ešte aj tie jeho posledné mince sa v automate strácali ako v jame levovej...
Posledný raz sa tľapol po vrecku a zrazu zistil, že je celkom nulový. Ani halier! Vulgárne zahrešil, dopil pivo a odišiel. Svedkovia, ktorí neskôr pred vyšetrovateľom i na súde popisovali celú udalosť, vypovedali, že keď odchádzal z kolkárne bol veselý a zároveň i nervózny. Bol v nálade, ale netackal sa...
V skutočnosti to bolo tak, že mu hlavou vírili všelijaké myšlienky. Keď bude mať peniaze, ukáže automatu kto je kto! A bude mať aj na pivo. Aj na pálenku!
Zamieril k domu, v ktorom býval starec G. Slušne pozdravil a požiadal starkého, aby mu požičal. Ten však rázne odmietol. "Nie! Nedám! Naozaj nedám!To je moje posledné slovo..." povedal trasúcim sa hlasom a chcel zatvoriť dvere svojho domu. Emila to "dožralo" a rozhodol sa peniaze získať násilím: jednou rukou chytil starca pod krk, silno stlačil a druhou ho niekoľkokrát udrel päsťou do tváre. Údery boli také silné, že muž na mieste zomrel.
Násilník prekročil starcovu mŕtvolu, porozsvecoval lampy a začal hľadať peniaze... Vtedy sa vracali domov podnájomníci Jozef a Cecília. Tá sa rozčuľovala, čo hľadá starý v ich izbe a Jozef vyskočil na múrik plota, aby lepšie videl. Potom prikázal Cecílii, aby utekala po policajtov, lebo je v dome zlodej.
Neprešlo veľa minút a k domu dorazila policajná hliadka. Krátko po nej aj druhá. Strážovia zákona rázne vyzvali nevítaného návštevníka, aby vyšiel von. Neuposlúchol. Keďže zistili, že vonkajšie dvere neboli uzamknuté, opatrne ich otvorili (ako ich to kedysi naučili v policajnej škole) a takmer skameneli... Na chodbe v kaluži krvi ležal starec. Opodiaľ postával Róm, ktorý nestačil nájsť peniaze... Jozef s Cecíliou len začuli, ako na jeho rukách cvakli putá.
A násilník? Ten povedal len toľko, že starca chcel iba omráčiť...
Listujem v objemnom súdnom spise. Jeho súčasťou je aj množstvo znaleckých posudkov a expertíz. Napríklad v posudku znalca z odboru súdneho lekárstva sa možno dočítať, že "poškodený utrpel zlomeniny pravej jarmovej kosti, mnohonásobné zlomeniny hornej čeluste a horného podnebia s odtrhnutím chrupkovitej časti od nosových kostí, zlomeniny obidvoch horných rohov štítnej chrupky..."
Znalci z odboru psychológie a psychiatrie zasa konštatovali, že u Emila "nebola zistená duševná choroba ani duševná porucha, ide o nevyrovnanú osobnosť s prevažujúcimi asociálnymi črtami. V čase spáchania trestného činu išlo uňho o normálnu, nie o patologickú opilosť. Jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli len čiastočne zmenšené vďaka požitému alkoholu. Je schopný chápať zmysel trestného konania." Treba ešte uviesť, že v tom osudnom okamihu mal podľa neskorších prepočtov v krvi cca dve a pol promile alkoholu. V posudkoch súdnych znalcov sa ďalej píše, že "motiváciou trestného činu zo psychologického hľadiska bola len a len snaha získať peniaze za každú cenu..." Jeho obeťou sa stal človek neschopný sa brániť pre svoj vysoký vek...
NAMIESTO POINTY
"Nechcel som zabiť, chcel som ho len omráčiť!" Vetu, ktorú vyslovil pred policajtmi, Emil viackrát zopakoval aj na súde. Išlo však len o účelovú obranu s cieľom zbaviť sa viny. Tak to aspoň hodnotil súd. Keby bol chcel Emil iba omráčiť, ako to sám tvrdí, nebol by predsa starcovi spôsobil mnohonásobné zlomeniny hornej čeluste a horného podnebia! Súd nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti, ba práve naopak prihliadol na to, že Emil bol predtým už šesťkrát súdne trestaný a aj v mieste bydliska i na jeho poslednom pracovisku ho hodnotili iba ako násilníka, pijana a absentéra. Úmerný tomu bol aj záverečný verdikt mužov talároch: trinásť rokov v tretej najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
