rokov mladšiu Marienku Merkovskú. Možno by na takejto informácii nebolo nič zaujímavé, nebyť toho, že tento párik žije v tej istej dedine na juhu prešovského okresu až dodnes. Prežili v nej niekoľko štátnych zriadení, režimov a vojen. Pán Domanič nám o svojom živote porozprával podrobnejšie, takže poďme po poriadku.
"Mladí, ako sa spoznali, tak sa spoznali... Potom, ako sme sa rozhodli, že sa zoberieme, boli pytačky. Moji rodičia išli za ženinými rodičmi a dohodli sa, kedy a aká bude svadba. Rodičia už vedeli, že sa schádzame a privolili nám svadbu. Dali to zaznamenať na fare a potom boli na nedeľných omšiach ohlášky. Samotná svadba je po tretej ohláške. Priznám sa, že si už veľmi na všetko nepamätám. Mládež dávno žila viac pokope ako teraz, keď ich vidno iba v pároch," rouhovoril sa pán Domanič.
On je hovorcom rodiny, pretože pani manželka už dobre nepočuje. Žijú v dome, ktorý pán Domanič obýva už od veku troch rokov. Pochádza z trojdetnej rodiny a vychovávala ich predovšetkým matka, pretože otec odchádzal za prácou do Ameriky.
"Ako šesťročný som začal chodiť školy. Učenie nebolo ľahké, lebo sa učilo v cudzom jazyku. Vo vyšších ročníkoch nás tlačili k maďarčine aj trestami."
Keď bol ´teenagerom´, nečakal ho sladký študentský život, ale rakúsko-uhorská armáda. Najprv bojoval v Užhorode a potom v údolí rieky Pijavy. Domov sa vrátil 16. 11. 1918, no po krátkom čase ho ešte povolala nová československá armáda. V tom čase ešte slečna Merkovská bola doma a pracovala na gazdovstve. Potom, v roku 1922 nasledovala svadba. Mali dve deti, syna a dcéru, ale syn zomrel ako osemmesačný.
"Po svadbe sme gazdovali spoločne s rodičmi," pokračuje Andrej Domanič. "Môj otec bol gazda, my sme boli robotníkmi. Po jeho smrti som to prebral ja a gazdovali sme do druhej svetovej vojny. Počas slovenského štátu som bol richtárom v dedine, teda nenarukoval som. Zvolili ma ešte za Československa. Počas vojny to bolo ťažké aj na dedine."
Po vojne nenastali lepšie časy, lebo tu robili šarapatu Rusi. Viacerých ľudí z okolia Šarišských Bohdanoviec zobrali do lágrov a skoro rok bol medzi nimi aj pán Domanič. Odviedli ho, pretože predtým bol richtárom a niekomu sa to nepáčilo... Napokon prežil aj svojich udavačov.
"Bolo tam strašné utrpenie. O tom sa mi aj ťažko rozpráva. Hlad, vši... Kamaráti mi umierali pred očami. Na deň sme dostali 25 deka chleba. Polievkou bola voda s haluškami. A po návrate ma čakalo ďalšie utrpenie, nútili nás vstupovať do družstva."
Robil pri mláťačke, ktorú si dokázal aj opraviť. Pri rezaní dreva na píle prišiel o tri prsty, potom robil skladníka. Ak sa vyskytol voľný čas, veľa čítal, alebo hrával šach.
V čom vidí storočný pán Domanič recept na dlhovekosť?
"Nikdy som neupustil od viery. Verím, že modlitba účinkuje. Ešte nedávno málokto veril, koľko mám rokov, keď ma videli rúbať drevo. Vypil som si len príležitostne, ani nefajčím. Keď som bol chorý, išlo sa k lekárovi, keď iného nebolo, aj bylinky pomohli. Niekedy bol život pokojnejší, keď sme prišli z roboty, položili sme náradie a nechali sme ho tak. A nebolo treba ani na autobus utekať."
Keď mal 88 rokov, mali ho operovať. Nedal sa, s tým, že je už so všetkým vyrovnaný a že už v takom veku môže aj umrieť. A doteraz ho neoperovali... Napokon, dlhovekosť majú v rodine, jeho mama žila tiež okolo 90 rokov.
Dnes, keďže máme rok 2000, je dobrým zvykom bilancovať. Nuž a kto by mohol byť v tejto oblasti kompetentnejší ako ten, kto prežil celé uplynulé storočie?
"Celý život som sledoval politiku. Teraz vidno, že naši 'panove' sa nevedia dohodnúť. Najhoršie sa žilo za komunizmu. Bola chudoba a ľudia boli v strachu, že prídu o vieru a majetok. Nuž a kedy sa žilo najlepšie? Mne sa žije najlepšie teraz, nemusím sa starať, iní sa starajú," dodal s humorom.
Stará sa hlavne ich dcéra, pani Katarína Gurbaľová, ktorá je teraz v nemocnici. Musia ju zastúpiť vnuci. Pani Domaničová má už dlhšie reumu, ale napriek tomu ešte niečo okolo domu porobí. Pán Domanič väčšinu dňa oddychuje, obaja ožijú hlavne s príchodom vnukov, či niektorého z deviatich pravnúčat. Sú stále vitálni, komunikatívni a evidentne pri čerstvom rozume.
Na záver už len pridávame srdečné blahoželanie a prajeme, aby reuma trápila čo najmenej, nohy počúvali čo najviac, aby sme rodinu Domaničových mali príležitosť navštíviť opäť pri osemdesiatom výročí sobáša.
Autor: Ján Dzurdženík
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
