povedal azda viac, než ďalší verbálny obal, v ktorom zvesť servíroval. A žiaril celkom oprávnene - pozvánka do OECD je skutočne najväčším a prenikavým úspechom dvojročného pôsobenia Dzurindovej vlády.
Prínosy vstupu do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorá združuje demokratické štáty sveta s fungujúcou trhovou ekonomikou, Mikloš a ďalší vládni politici už popísali a vôbec pritom nezveličili. Tentoraz a výnimočne sa dá súhlasiť so všetkým, čo spomenuli; celkom iste už zanedlho pocítime najmä zníženie úrokových sadzieb, za ktoré si v zahraničí požičiavame (štát i podniky), a takisto toľko vzývaný priamy investičný kapitál pomaly objaví, kde vlastne to Slovensko leží. Je demagógiou odbíjať tieto ekonomické argumenty klasickým "na peňaženke radového občana sa to aj tak neprejaví". Prejaví - otázkou je iba čas. Tvrdiť opak znamená ignorovať základné ekonomické zákony.
V rovine politickej potom koaliční činitelia zdôrazňujú obrovský vklad do prístupových procesov smerom k NATO a EU. Aj v tomto sa dá len súhlasiť. Vstupenku do NATO, akiste nie iba zhodou okolností, získali doteraz z postkomunistických krajín iba Česko, Poľsko a Maďarsko - teda od r. 1996 práve už členovia OECD. A keďže sa táto štruktúra prekrýva aj s osadenstvom EU (v OECD má "domovské právo" celá európska pätnástka), táto pozvánka znamená integračný bonus nevyčísliteľnej hodnoty aj smerom k Bruselu. Môže totiž ešte dôjsť i na takú vstupovú choreografiu, keď viac približne rovnako hodnotených štátov sa bude biť o nižší počet pozvánok, než koľko ich je - členstvo v OECD sa v takom scenári môže premeniť na rozhodujúce "pomocné body".
Existuje však ešte jeden, politikmi nespomenutý bonus, ktorý síce s uvedenými nepriamo a silne súvisí, predsa ale presahuje úzko chápané politické či ekonomické kategórie. A ako taký je možno ešte cennejší - myslíme na akýsi až civilizačný prielom v nazeraní na túto krajinu. Treba si uvedomiť, že Slovensko bolo a doteraz ešte aj je vnímané západnou optikou ako šedá zóna, ako civilizačná hranica, periféria Európy, ktorá sa už kultúrne tak trochu zlieva s Ukrajinou. Analógie tohto typu sú vždy nebezpečné, ale očami takých Francúzov či Britov je Slovensko (na rozdiel napríklad od Česka) asi rovnaká exotika a zaostalosť, ako pre nás trebárs Kazachstan. A práve účasť vo výberovom klube, akým OECD nesporne je, nesie v sebe potenciál veľmi rýchlej korekcie tohto optického stereotypu. Pričom, čo je pre nás možno ešte dôležitejšie, toto akési mentálne prijatie Slovenska do spoločenstva "lepších" sa spätne odrazí aj v našom vlastnom sebahodnotení.
Členstvo v klube "30 najvyspelejších" (hoci faktom je, že v OECD nie sú niektoré ekonomicky vyspelejšie štáty) je proste veľmi silným vymedzením, ktoré perspektívne posúva Slovensko kvalitatívne celkom inam, než sa dnes vníma očami cudziny i svojimi vlastnými. Neodpustiteľnou chybou by ale bolo si tento výsledok vyložiť ako zhodnotenie reformných procesov, ktoré vláda spustila. Bohužiaľ, ako ukázali piatkové vyhlásenia, Ivan Mikloš i ďalší majú sklony pozvánku do OECD takto interpretovať, čo sa môže ukázať ako veľmi kontraproduktívne. Slovensko totiž nie je krajinou po transformácii, ale kdesi v štvrtine nastúpenej cesty. Nie je jednoducho pravdou, ako tvrdí Mikloš, že "na Slovensku je v základných právnych a ekonomických veciach štandardné prostredie". Nie je - a táto pozvánka má byť práve a iba politickým impulzom a povzbudením, aby vládna garnitúra v reformnom procese "nestvrdla". Teda nie uznanie za dokonané zmeny, ale bianco šek pre ich pokračovanie do budúcnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
