Rudolf Schuster:

"Viete dobre, môj hlas vám to prezrádza, že nie som ešte celkom v poriadku. Pred pár dňami ma ešte zašívali, ale hlas našich obyvateľov, hlasy tých, ktorí mi písali či už listy, faxy alebo e-maily, telefonické odkazy, proste, bola to taká sila, že som mal pocit, že Slovensko je tu so mnou v Innsbrucku a patrí sa našim spoluobčanom aspoň pár slov povedať, ako sa mám, ako to vyzerá so mnou do budúcna. Chcel by som predovšetkým poďakovať všetkým občanom, ktorí mi hocijakým spôsobom prejavili svoju podporu či už vo forme listov, telefonátov, faxov alebo iným spôsobom. Musím povedať, že ich nebolo málo. Teraz som si uvedomil, že prezident Slovenskej republiky naozaj na Slovensku nie je sám, že Slovensko, ľudia, cítia, keď je kríza, keď je človek v ťažkej situácii, keď ide o život, že vieme byť súdržní, jednotní, vzájomne sa podporovať.

Chcel by som poďakovať katolíckej cirkvi, evanjelickej cirkvi, gréckokatolíckej, pravoslávnej, židovskej náboženskej obci, ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam. Aj vďaka ich modlitbám som dnes tu a nikdy na to nezabudnem a veľmi si to vážim.

Moje osobné poďakovanie patrí tým, ktorí ma zachránili. Sú to profesori tejto innsbruckej kliniky, ktorí vlastne rozhodovali, či ma previezť, či to má ešte význam, alebo nie. A bol to práve profesor Hasibeder, ktorý prišiel do Bratislavy a už tam nastavil prístroje tak, že sa môj režim začal meniť, a tak uskutočnili prevoz, a tak mohol profesor Bodner vykonať operácie, a aj keď sami ťažko verili, že budú úspešní, ich úsilie bolo korunované úspechom. Preto im to celý život nezabudnem.

Pred dvoma dňami prišiel profesor Bodner a gratuloval mi k mesačným narodeninám. Mám teda dvoje narodenín a dve rodné mestá: Innsbruck a Košice. Myslím si, že sú to lekári, ktorí si zaslúžia úctu a uznanie.

Nebol by som spravodlivý, keby som nespomenul moju rodinu. Pretože dozvedel som sa od cudzích, čo všetko urobili, aby pomohli ma zachrániť, ako bojovali za to, aby som mohol byť prevezený do Innsbrucku, a tak mi vlastne pomohli zachrániť život.

Moje poďakovanie patrí aj prezidentovi Klestilovi, ktorý od začiatku ma nielen pozdravoval, ale dával šance na prevoz. Troška to trvalo, ale nakoniec predsa sa vyhralo, že ten prevoz bol uskutočnený, že pán predseda vlády dal súhlas na prevoz, a tak môžem tu medzi vami dnes sedieť a tešiť sa na naše prvé stretnutie, ktoré je stretnutie ešte pacienta a zdravých ľudí.

Chcem, samozrejme, poďakovať aj vám novinárom. Mal som možnosť si prečítať, urobili ste veľký kus práce pre informácie, ktoré ste nemali, ktoré ste museli všelijakým spôsobom zháňať, a som veľmi rád, že ste tak objektívne, podporne písali, čo mne iste pomohlo v mojom liečebnom procese.

Chcem sa vrátiť k pánu prezidentovi Klestilovi, ktorý ma prišiel navštíviť. Navštívil ma aj predseda parlamentu Rakúska pán Heinz Fischer, s ktorým som dlhoročným kamarátom. No a, samozrejme, navštívil ma aj pán predseda vlády Dzurinda, pán predseda parlamentu pán Migaš. Je mi ľúto, že nemôžem ešte prijímať návštevy, ale ak ten vývoj pôjde tak, ako sa predpokladá, to znamená tie stehy čerstvé, ktoré som dostal, o pár dní alebo týždňov sa vyberú, budem rehabilitovať, no a potom budem mať nejaké to mesačné voľno, kedy už budem môcť byť aj v úrade, a potom sa vrátim na definitívnu operáciu, aby sa orgány vrátili na pôvodné miesto a mohol pokračovať normálnym životom.

Ja osobne myslím, že v týchto rukách týchto pánov lekárov, ktorých tu vidíte, je záruka, že úspešne dokončím svoj liečebný pobyt a že sa čoskoro vrátim domov, na naše Slovensko, aby som mohol osobne medzi ľudí ísť a im poďakovať."

IRENA SCHUSTEROVÁ:

"Vážené dámy a páni, ja sa chcem pripojiť k manželovým slovám a všetko o tom, čo hovoril, je stopercentná pravda a skutočne našim občanom, rodákom, Slovákom chcem poďakovať za podporné listy, za slová uznania, za modlitby. Chcem tiež poďakovať mojim deťom Petrovi a Ingrid, ktorí mi boli veľkou oporou, a svojimi zásahmi a snáď mladosťou vedeli sa rýchlejšie zorientovať, než ja som to stíhala. Skutočne sme traja bojovali o záchranu manžela, kde už v Bratislave, ľudovo povedané, sa zlomila palica a už akási tá nádej bola veľmi malá.

Chcem povedať, že tu v Innsbrucku sú to páni doktori, nielen pán doktor, ale páni doktori, ktorí manželovo brucho postupne po kúskoch liečili a zošívali, keďže všetky rezy, ktoré tam boli, boli rozpadnuté. Keď som to raz zazrela, hoci som nechcela veľmi vidieť, ale som to zazrela, mala som dosť na celý deň a celú noc. Takéto brucho vidieť, čo som ani neverila, že by to sa mohlo niekedy sceliť a byť v poriadku. Takže myslím si, že môjmu manželovi tu veľmi pomohli na jednej strane a na druhej strane si myslím, že boli aj vyslyšané modlitby ľudí a bohoslužby, ktoré sa za neho v tej dobe uskutočňovali."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.