z fabrík v okresnom meste ako technický úradník a plánovač. Chvíľku sa na ňu pozeral, ale viac pozornosti jej nevenoval. Cestoval domov prímestským autobusovým spojom a len tak, viac-menej náhodou, mu zrak spočinul na jej dlhých, starostlivo upravovaných vlasoch.
Náhoda však chcela, že aj na druhý deň cestovali spolu tým istým spojom. A jemu sa opäť zdalo, že neznáma má zasnený pohľad a v srdci túžbu po naozajstnej láske. Pri treťom či štvrtom spoločnom cestovaní sa dali dokopy. Pozval ju do kaviarne, odmietla, avšak zároveň mu povedala, že na druhý deň pôjde skorším autobusom a keď chce, môže na ňu počkať a pôjdu spolu do kina.
Išli. Film bol nudný, nezaujímavý. Bola to sonda do problémov sovietskych kolchozov, ale treba si uvedomiť, že vtedy (príbeh, o ktorom je reč, sa odohral ešte v časoch hlbokého socializmu) mali v našich kinách prím sovietske snímky s pracovnou a budovateľskou tematikou a okrem toho návšteva kina bola v ich prípade čisto účelovou záležitosťou. Len aby spolu dakde išli... Pravdu povediac, nevedeli sa dočkať konca, lebo budovateľské nadšenie mladej kolchozníčky, ktorá prácu pre spoločnosť vymení za svoje osobné šťastie, ich ani byľku nezaujímalo, ale zo slušnosti zostali až do konca filmu. Obaja sa nadýchli z plných pľúc, keď opustili priestory kina a vydali sa na prechádzku večerným mestom.
Karol mlčal, nevedel čo povedať, Monika sa mu páčila, a to priam šialene, bol by dal všetko na svete za to, aby ju čím skôr dostal, ale nechcel sa unáhliť, nechcel prestreliť, bál sa, aby to jednoducho povedané, neprehnal... A tak po niekoľko večerov chodili spolu po uliciach, držali sa za ruky, zavše zašli niekam na kávu... A to bolo všetko!
"Páčiš sa mi, strašne ťa chcem!" povedal jej a ona mu odpovedala dlhočizným bozkom. "Aj ja ťa chcem, aj ja ťa ľúbim," dodala a potom pokračovala v prerušenom bozku. Je len samozrejmé, že dlho to nezostalo len pri chodení po uliciach a držaní sa za ruky. Karol bol muž a chcel svoje. "Ale musíme dávať pozor, ja ešte neviem, slovom, ešte sa nepoznáme tak dlho, aby som už plánovala dieťa a... a svadbu."
Karola pri týchto slovách trochu zarazilo, lebo jediné, po čom netúžil, bolo ženiť sa, ale napokon dosiahol svoje. Lenže Monika - čím ďalej, tým viac začala vzťah brať vážne a zdôverila sa svojej mame. Tá, ako to zvyknú robiť niektoré mamy, si vysúkala rukávy a pustila sa do práce. Začala pátrať a zisťovať. A keď prostredníctvom všakovakých možných i nemožných kanálov nazhromaždila kopu samých pozitívnych informácií o nádejnom zaťovi (nepije, nefajčí, pochádza zo slušnej rodiny, má maturitu, atakďalej), povedala si: "To bude partia pre moju dcéru! Toho už nepustím z ruky!" Lenže kým ona spriadala plány a Monika, romantické dievča, zasnene túžiace po čistej láske, prežívalo milostné vzdychy, Karol, ktorý nemal v sebe ani byľku túžby ženiť sa, rozmýšľal, ako sa čím skôr vymotať z osídel.
Citlivé dievča to postrehlo. Vycítilo, že v ich vzťahu to už nie je také, aké bývalo pred časom... Akoby ju Karol chcel len využiť, slovom, užiť si a ... A nič viac! Zdôverila sa matke a tá sa rozhodla konať. "Ja mu dám! Zneužiť nevinné dievča, našaliť a potom odskočiť! Ja mu dám!!" zastrájala sa a prichystala priam diabolský plán. Ešte chvíľu potrebovala na to, aby vymyslela vhodnú zámienku, ako ho dostať do ich bytu, ale napokon vyriešila aj to. Spomínal som už, že si o Karolovi všetko pozisťovala a veľa vedela aj o jeho príbuzenských vzťahoch. A tak narafičila "pozvanie" do ich bytu, a to v čase, keď Monika bola na dva dni preč z domu, u svojej babičky. Detaily "pozvania" presne nepoznám, viem len, že šlo o akúsi Karolovu vzdialenú príbuznú, tuším tetu, kdesi od Trebišova, ktorú zhodou okolností nádejná svokra poznala ešte zo svojich mladších čias. Karolovi sa veľmi nechcelo stretnúť sa s "možnou" svokrou a ešte ísť k nej do bytu, ale keď ho tá začala na pracovisku telefonicky obháňať jedna radosť, radšej šiel... O hlavných aktéroch príbehu som porozprával všeličo, zabudol som však uviesť, že kým Karol bol pomerne útlej postavy, pani Adela bola zasa silnejšia a tak sa rozhodla s ním rázne zatočiť. Najprv si vypočul krátku kázeň o morálke, o tom, že Moniku našalil a ona sa už teší, že sa vezmú. "Ja viem, že sa máte radi, viem aj to, že vám sa do ženenia veľmi nechce, ale moje rozhodnutie je jasné. Chcem, aby ste si Moniku zobrali, ale - aby ste nepovedali! - dám vám čas na rozmyslenie! Dovtedy nevyjdete z tohoto bytu, kým si to nerozmyslíte!" povedala pani Adela. Zaskočenému Karolovi zabuchla dvere pred nosom, zamkla a išla spať k svojej priateľke, ktorá bývala o dva bloky ďalej. "Do riti!" zahrešil, keď si uvedomil, v akej je kaši. Najprv začal búchať na dvere, ale potom si povedal, že je to hanba a prestal. "Musím dajako ujsť! Vylomiť dvere? Nie je to problém, ale... nebudem robiť rozruch, nechcem zbuntošiť celý blok! Ujdem cez okno alebo cez balkón!" Potom si však uvedomil, že je uväznený na štvrtom poschodí a - čo bolo najhoršie - predvídavá pani Adela pre istotu zo všetkých okien vymontovala kľučky. "Krava!" precedil na jej adresu pomedzi zuby, keď skúšal rukami otvoriť jedno z okien.
Čas plynul a Karol nevedel, čo ďalej. Zapol si televízor, pozrel akýsi film a potom si ľahol v Monikinej izbe a zaspal.
Na druhý deň, keď márne čakal, či nepríde domov Monika alebo jej matka, sa rozhodol konať. Vylomenie dverí zavrhol. V kredenci našiel kombinačky, pilník a niekoľko skrutkovačov, poľahky otvoril okno a pustil sa dolu hromozvodom... Z náprotivného bloku, keď zbadali chlapa na hromozvode, pre istotu zavolali mužov zákona. Čo ak je to zlodej?
Bál sa, ruky mal celé odreté. Bol už len asi meter a pol nad zemou a chcel skočiť na zem, keď pred blokom zastalo auto s modrým majákom. "Ja nie som zlodej, neleziem do okien, ja práve unikám," povedal dvom podpráporčíkom, ktorí držali v rukách ostro nabité pištole. Celá vec sa napokon vysvetlila a prokurátor pani Adelu obžaloval z trestných činov vydierania, lebo "iného násilím nútila, aby niečo konal" a obmedzovania osobnej slobody, pretože "inému bránila užívať osobnú slobodu".
NAMIESTO POINTY
Obžalovaná sa pred súdom bránila ako vedela, na radu advokáta zotrvala na tom, že poškodeného nevydierala. "K ničomu som ho násilím nenútila, pravda je len to, že som ho zavrela v byte, čím som mu síce obmedzila osobnú slobodu, ale nespôsobila žiadnu ujmu. Zavrela som ho len preto, lebo som si myslela, či nedostane rozum..." Súd ju napokon uznal vinnou len z trestného činu obmedzovania osobnej slobody a celú kauzu uzavrel vtedy rozšíreným trestom nápravného opatrenia, čiže zrážkou z platu v prospech štátu. V jej prípade išlo o pätnásť percent po dobu šiestich mesiacov... Ale zo svadby aj tak už nič nebolo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
