ktorú si Števo brúsil zuby, dala prednosť Dušanovi, boli v hre aj staré, roky sa ťahajúce majetkové spory. Išlo zhruba o päť-šesť metrov štvorcových pôdy, kdesi uprostred poľa, ktoré Dušanova babička kedysi vymenila so Števovou babičkou za kus záhrady a celé roky to zostalo nevysporiadané a komplikovalo to vzťahy medzi rodinami Z. a P. a ich rodinnými príslušníkmi. Vráťme sa však na zábavu. Keď Števo videl, ako sa Iveta túli k Dušanovi, vzkypela v ňom zlosť. Zavolal von svojho soka a keď sa slovne naurážali, koľko len do ktorého vošlo, Števo vytiahol spod tenkej vetrovky starý vojenský bodák, ktorý často nosil pri sebe, a bodol. Dušan, ktorý bol o poznanie zdatnejší ako on, natiahol ruky a bol by v tom osudnom zlomku sekundy útočníka zabil. Lenže ten sa rozohnal a ešte väčšou silou zasadil bodákom druhý úder.
Dušan vykríkol a skopŕcol sa na zem.
Prešlo päť mesiacov a po ukončení vyšetrovania prokurátor obžaloval 22-ročného Štefana Z. z trestného činu vraždy, keďže "iného úmyselne usmrtil". A tak sa prípad dostal na súd. Slovo má svedok Miroslav Č.: "Oni dvaja sa vždy pre niečo naťahovali. Ponajviac preto, že Dušan prebral Števovi frajerku. Aj vtedy, v ten osudný večer mali obidvaja vypité. Števo zapáral do Dušana. Ten šiel potom tancovať s Ivetou, Števa do dožralo a skríkol: ´Keď si frajer, poď von!´ Dlho sa potom ešte naťahovali... Asi o desať minút som šiel von prevetrať sa. Počul som, že ešte stále sa naťahujú. Zapálil som si cigaretu a nevenoval som im ďalej pozornosť... Zrazu som len začul, ako Števo nahlas zakričal: ´A teraz ťa odje... Pôjdeš navždy do pi...! Zdochneš!´ Potom som už len začul výkrik. Zbehlo sa tam plno ľudí, hudba prestala hrať, neskôr prišla aj sanitka, ale Dušanovi už nebolo pomoci... Priamo to, čo sa stalo, som nevidel, vonku bola tma, ja som fajčil pred osvetleným vchodom, oni stáli obďaleč..."
Pred súd predstúpil aj miestny katolícky kňaz: "Tuprítomného obžalovaného, samozrejme, poznám. Podobne som poznal aj dnes už nebohého Dušana... Aj keď obaja boli členmi našej cirkvi, aktívne sa do jej živote nezapájali, prišli do kostola - týka sa to jedného, aj druhého - maximálne ak raz-dvakrát do roka... O samotnom prípade toho veľa neviem. Udial sa v sobotu, keď sa odohrávajú v našej obci dedinské zábavy, ktoré nie sú veru miestom mravnej čistoty, pije sa tam, hrá tam hlučná hudba, páchajú smilstvá..."
"Vedeli ste o tom, resp. počuli ste, že by sa obžalovaný poškodenému vyhrážal usmrtením?" prerušil sled myšlienok muža v kňazskej službe predseda senátu.
"Nie, priamo som nikdy nič také nepočul. Iba raz, mohlo to byť asi mesiac pred tou osudnou sobotou, bola za mnou pani T. s tým, že ona počula, ako Štefan, teda obžalovaný, kričal na Dušana, že ho zabije a zahrabe do čiernej zeme, ale sama dodala, že aj keď je to nepekné, keď jeden na druhého také vykrikujú, nebrala to vážne a doslova mi povedala: ´Šak znaju, pan preveľebni, jake šaľene toho hlopi, kedz sebe vipiju! Šak znaju, že paľenka to šaľenota!´ Viac o týchto veciach neviem. Ako hovorím, na týchto dedinských zábavách sa, žiaľ, veľa pilo a pije a neraz iba alkohol diktuje, čo má robiť rozum... Je to odraz pokrivených mravov, výsledok zlej výchovy zo strany celej spoločnosti, socialistického štátu, našej školy, ktorá..."
Predsedajúci sa nepríjemne zavrtel na stoličke a rýchlo dodal: "Ďakujeme vám, pán svedok! Môžete odísť..."
Pred súdom sa k slovu dostali aj súdni znalci z odboru súdneho lekárstva, ktorí pri pitve zistili "bodnoreznú ranu nad ľavou prsnou bradavkou s bodnorezným kanálom prebiehajúcim vodorovne s dĺžkou jedenásť a pol centimetra" a ďalšiu "bodnoreznú ranu v dolnej tretine hrudníka v pravo v prednej pazuchovej čiare prenikajúcu do pravej pohrudnicovej dutiny, prebiehajúcu svalovinou siedmeho medzirebra cez bránku pravých pľúc s prerušením ciev a priedušiek a končiacu až pri chrbtici, pričom dĺžka bodnorezného kanála bola dvadsaťjeden centimetrov." Podľa znalcov "následkom uvedených poranení došlo ku krvácaniu do pravej pohrudnicovej dutiny, čím náhlou a veľkou stratou krvi došlo ku vzniku šoku z vykrvácania, ktorý viedol k smrti poškodeného krátko po poranení."
Na otázku predsedu senátu, či útočným nástrojom mohol byť starý vojenský bodák, ktorý muži zákona našli niekoľko metrov od miesta činu, súdny znalec odpovedal kladne.
Obhajca obžalovaného počas pojednávania niekoľkokrát zdôraznil, že jeho mandant nechcel usmrtiť. "Neurobil to úmyselne, veď nemal ani ten najmenší dôvod zabiť. S dnes už nebohým Dušanom boli rovesníci a priatelia, spolu vyrastali, nemali medzi sebou nejaké nezhody... Z toho, čo sa stalo, je zrejmé, že sa to udialo viac-menej náhodou, pri vzájomnom naťahovaní sa a sácaní do seba." A aj v záverečnej reči obhajca navrhol súdu, aby konanie obžalovaného nekvalifikoval ako trestný čin vraždy, ale ako ublíženie na zdraví s následkom smrti. Prokurátor naopak zotrval na podanej obžalobe a zvýraznil, že obžalovaný "úmyselne usmrtil" a došlo k tomu po predchádzajúcom nedorozumení, ktoré malo dlhšiu históriu. "Súviselo to jednak s majetkovými vzťahmi a jednak s osobnými spormi medzi poškodeným a obžalovaným. Aj svedkovia na pojednávaní potvrdili, že obžalovaný sa predtým viackrát vyhrážal poškodenému, že s ním urobí poriadok, že ho zareže a zahrabe do čiernej jamy. Výpovede svedkov hovoria jasnou rečou!" zdôraznil prokurátor.
NAMIESTO POINTY
Súd nakoniec uznal Štefana Z. vinným z trestného činu vraždy a naparil mu desať a pol roka v tretej nápravnovýchovnej skupine. Po odpykaní siedmich rokov ho súd pre dobré správanie prepustil na slobodu. "Odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život pracujúceho človeka," diktoval sudca svojej zapisovateľke. Keď dokončila úmorné klopkanie na písacom stroji, vzal do ruky pero a uznesenie podpísal. Potom si sadol ku káve, ktorá už medzitým vychladla...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
