príbuznými kovospracujúcimi remeslami, ako napr. s kováčmi, alebo zámočníkmi, ale aj s hodinármi, ktorí sa neskôr osamostatnili. V priebehu 16. storočia sa aj medzi nimi vytvorili jednotlivé špecializované remeslá, či odvetvia, ako puškári, pažbári, zbrojári, výrobcovia hlavní a zámkov, ktorí pracovali v osobitných dielňach.

Podstatná časť puškárov žila v Bratislave, kde existovali až dva cechy v období od 17. až 19. storočia, a v Košiciach, kde boli spočiatku v združenom cechu spolu so zámočníkmi, ostrohármi, a hodinármi (16. stor.) o storočie neskôr sa združovali so zámočníkmi, a od 17. storočia boli spolu s hodinármi. V iných mestách na Slovensku sa puškári zvykli združovať s výrobcami šípov (Banská Štiavnica), alebo s výrobcami lukov (Kremnica) atď.

Bratislavskí a košickí puškári patrili medzi najlepších v rámci Uhorského kráľovstva a mnohé ich výrobky úspešne súťažili s produkciou cudzích remeselníkov.

Výrobcovia ručných palných zbraní neboli na začiatku početní, keďže pracovali iba pre úzky okruh odberateľov a okrem toho ich výrobky neboli najlacnejšie. O sebaobranné a poľovnícke zbrane s kolieskovými zámkami mala záujem hlavne šľachta. Vďaka potrebám aristokratických odberateľov sa najlepším puškárskim majstrom umožnila výroba luxusných často bohato zdobených zbraní, vyhotovených rôznymi technikami a samozrejme za použitia drahých kovov. Niektoré významnejšie šľachtické rodiny a panovnícke dvory si dokonca vydržiavali samostatných puškárskych majstrov, stojacich mimo cechovej organizácie.

V období renesancie sa začína produkcia skutočne luxusných zbraní, vyrábaných väčšinou na objednávku a tak sa pri výzdobe veľa ráz realizovali požiadavky objednávateľa. Pretože dokonalé vyhotovenie a bohatosť výzdoby prezentovali majiteľove spoločenské postavenie a majetnosť. Na zložitej umeleckej výzdobe mnohokrát puškári spolupracovali s príslušníkmi iných remesiel, najmä s rytcami a zlatníkmi.

Puškárstvo bolo veľmi jemné až precízne remeslo, a tak každý výrobok, ktorý opustil puškársku dielňu musel bezchybne fungovať. Príslušníci tohoto krásneho a zároveň aj náročného remesla vyrábali ručné strelné zbrane - pušky, ručnice, bambitky, karabíny a pištole, ďalej robili háky na hákovnice a okúvali lafety a pažby. Puškári nielen vyrábali nové zbrane, ale ich aj skúšali, zastreľovali a osadzovali na hradbách a baštách, ďalej vykonávali údržbu a opravu zbraní, alebo aj prerábali staré kresadlové zámky na perkusové. Toto remeslo sa zrejme vyvinulo zo zámočníctva, pretože najdôležitejší úkon, ktorý muselo robiť a to zhotovovanie spúšte, patrilo do oblasti tohoto remesla. Vyvrtávanie hlavne sa mohlo konať i priemyselným spôsobom, no jej uloženie do pažby a namontovanie spúšte bolo už samo osebe náročnou remeselníckou prácou.

Na mnohých miestach na území Slovenska sa puškári delili na dve samostatné remeslá, a to na puškárov v širšom zmysle slova (po nem. Buchsenmacher) a puškárov vyrábajúcich spúšťacie mechanizmy a upevňujúcich hlavne (Buchsenschiffer).

Úzke spojenie puškárstva so zámočníctvom bolo na mnohých miestach dokumentované i tým, že puškári vystupovali ako zámočníci.

V Košiciach mali svoj prvý, samostatný cech od roku 1557. Dejiny košického puškárstva v 17. storočí sú výrazne ovplyvnené stavovskými povstaniami. Preto produkcia košických puškárov v tomto období bola z veľkej časti zameraná na výrobu pušiek a jazdeckých pištolí pre šľachtických povstalcov. Prakticky všetci východoslovenskí výrobcovia ručných palných zbraní mali podiel na dodávkach pre armády Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho, Imricha Tokolyho i Františka Rákocziho. Stavovské povstania po dlhé desaťročia potrebovali zbrane. Po skončení stavovského odboja sa v Košiciach o niečo znížil počet puškárskych majstrov.

"Kto chce vykonávať puškárske remeslo musí priniesť písomný doklad, svedectvo o svojom pôvode a narodení a tiež mať čistý úmysel a oddané správanie počas učenia." Tak znie prvý bod artikúl bratislavských puškárov z roku 1661. Učenie v tomto remesle trvalo 3 roky. Učeň po prijatí do učenia musel doniesť, ako "prístupné" pintu vína (1 pinta 3 až 4 litre) za čo mu majster dal učňovské šaty. Učňom sa mohol stať len neženatý, slobodný mládenec. Aj v tomto cechu, tak ako v iných cechoch platila prísna disciplína a za každé neuposlúchnutie majstra sa platilo 1 funtom vosku. Vosk sa vyberal aj za nevhodné, alebo neslušné správanie v dielni (2, 3, 4 funty), ale za vyvolanie škriepky, či slovnej hádky sa mohol získať aj zákaz vykonávania remesla. Pokuty sa vyberali napr. aj za meškanie, či neúčasť na bohoslužbách a procesiách. Za meškanie bola pokuta holba vína (1 holba 0,8 litra) a za neúčasť sa platila 1 zlatka do cechovej truhlice dôstojného cechu.

Žiadny puškársky majster nesmel mať viac ako 2 tovarišov a 1 učňa. Ale ak majster nemal žiadneho učňa, vtedy mohol mať v dielni 3 tovarišov. Ak sa chcel tovariš stať majstrom musel sa prihlásiť a požiadať svojho majstra. Až keď dostal súhlas, mohol sa pustiť do vyhotovenia majstrovského kusa. Budúci majster mal vyhotoviť terčovú pušku, hlaveň, strelný zámok, a 2 francúzske pištole. Na pažbu sa malo vybrať pekné, tvrdé slivkové drevo. V niektorých puškárskych cechoch si spúšťací mechanizmus mohli obstarávať od puškárov - zámočníkov. Po úspešnom zvládnutí majstrovského diela musel ešte mladý majster pohostiť cech "primeranou hostinou" a do roka po získaní majstrovstva sa oženiť, inak by platil do cechovej pokladničky jednu zlatku a ďalší rok dve zlatky.

Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.