Radový občan - hlupák?

Občana to nezaujíma, volič je zmätený, bežný človek chce vidieť to a to a nie ono. Aj takýmito frázami chcú na tých, v ktorých mene by chceli

hovoriť, zapôsobiť niektorí politici. Samozrejme bez toho, aby onoho imaginárneho občana - voliča - bežného človeka - radového chudáčika - sprostáčika definovali. Za koho teda chcú hovoriť? Občanom je zrejme každý, teda ak politik hovorí, čo chce občan, myslieť by mal na každého. Každý ale nechce to isté, preto chápeme, že myslí na väčšinu občanov a v mene tej väčšiny chce hovoriť, pretože si želá, aby väčšina za ním stála a volila ho, pretože tak získa moc. Ďalej je ale zrejmé, že štát je vždy v opozícii voči absolútnej slobode človeka a my si toto oklieštenie síce prajeme, no zároveň musíme štátu odporovať, aby nedošlo k etatizmu, neprípustnému zasahovaniu štátu do našich životov. A toto večné pnutie zaručuje primeranú úlohu štátu v pomere k občanovi. Tu si ale štát nárokuje zastávať pozíciu občana. Ak Migaš, predseda Národnej rady SR, hovorí o tom, čo si praje alebo nepraje občan, namiesto toho, aby robil, čo mu prislúcha a samotného neimaginárneho občana nechal nezávisle na jeho subjektívnych úsudkoch zvažovať, čo si skutočne želá, čo chce vidieť a posudzovať, podobá sa to manipulácii z mocenskej pozície, manipulácii majúcej potenciálnu schopnosť narušiť prirodzené pnutie medzi štátom a občanom. On občanovi potrebuje jeho pocity vsugerovať z jednoduchého dôvodu - v záujme udržania si, prípadne rozšírenia moci. Ak sa však obmedzuje občanovi samostatnosť, a najmä samostatnosť v myslení, takéto konanie je predsa pre vývin spoločnosti v kapitalizme a demokratickom zriadení nezdravé. Je tiež zaujímavé, že frázy o potrebách bežného človeka sú v drvivej väčšine zneužívané na získavanie moci od sociálne slabšej časti populácie. Hovorí sa o tom, že občan už chce vidieť rastúce platy, zvyšujúcu sa životnú úroveň a podobne a pritom je zámerne obchádzaný fakt, že pokiaľ sa o rozvoj hospodárstva nezaslúži každý jeden z nás, nič z toho nebude. Úlohou štátu nie je starať sa o občanovo blaho po ekonomickej stránke. V postsocialistickej politickej realite si to žiaľ ešte málokto uvedomuje a postsocialistickí politici to (ne)vedome využívajú. Špeciálne Migaš je reprezentantom politickej strany, ktorá je nástupníckou stranou strany komunistickej, totalitnej. Táto strana skutočne "vedela" absolútne presne a bezchybne pomenovať všetky priania, túžby a sny každého človeka a nemusela sa ho na to ani pýtať. Totalitná strana si nárokuje vševedúcnosť, Migaš si nárokuje vedomosť o občanovi. Keď už Migaš naozaj tak dokonale vie, čo potrebujeme počuť, prečo má jeho strana preferencie, s ktorými by sa ledva dostala do parlamentu? Alebo hádam len vie, čo chceme a nerobí to? Či mu v tom niekto bráni? Alebo my nevieme, čo chceme a on to vie? Pre koho sú vyrábané spravodajské relácie, ak to nikoho nezaujíma, ako tvrdí Migaš? Občan predsa nie je idiot neschopný si sám uvedomovať realitu a na komunistické finty hádam už vyzrel.