Branislav NIŽNANSKÝ & Michal POTOMA
PX: Východoslovenská pobočka Slovenskej geografickej spoločnosti pri Katedre Geografie a geoekológie Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity organizuje rôzne vedecké a odborné podujatia geografického charakteru. Jednou z nich je aj exkurzno-poznávacia a expedičná činnosť. V tomto roku boli organizované dve expedície. Horúca Etna osem dní po erupcii v apríli a ľadový Mt. Blanc v júli. Mont Blanc po taliansky Monte Bianco je najvyšším štítom Európy z nadmorskou výškou 4807 m n m. Expedícií sa zúčastnili predovšetkým učitelia, študenti a absolventi Prešovskej univerzity. Nad druhou z nich prevzal záštitu rektor Prešovskej univerzity Karol Feč.
Myšlienka expedície Mt. Blanc 2000 sa zrodila na Mulhacéne na exkurzii Portugalsko ´97. Je to najvyšší vrch Sierry Nevady v Španielsku a najvyšší vrch Európy mimo Álp. Počas tejto exkurzie do Portugalska videli študenti najzápadnejší cíp Európy Cabo da Rocca, najjužnejší cíp Európy Mys Marokí al Tarífa, Ceutu v Afrike, najvyšší vodopád Európy v Gavarnie, Paríž, Madrid, Lisabon, Fatimu, Lurdy, Barcelonu, Avignon, kúpali sa v Atlantiku, Biskajskom zálive na Costa Verde, Costa Bianca i Costa Brava. Keď sa podarilo počas viacerých exkurzií so študentmi vyjsť na najvyšší vrch Škandinávie, Grécka a na Mulhacén, tak bol na rade už len Mt. Blanc. Vtedy to bol ešte len sen. V roku 1999 sme ho chceli realizovať, ale úplné zatmenie Slnka dostalo prednosť. Ako sa ukázalo bolo to správne rozhodnutie. V tomto roku bol Mt. Blanc na svojom mieste, zatiaľ čo úplné zatmenie sa v okolí nekonalo... Expedícia Mt. Blanc 2000 bola organizovaná ako poznávaco-športová. Jadrom programu boli štyri dni v okolí Mt. Blancu, ale aj cesta tam a späť mali bohatú náplň. Počas dvojdňovej cesty tam sme sa okúpali v Ca´sovii pri Benátkach, previezli sa loďou k námestiu sv. Marka a pozreli si večerné Benátky. Cestou späť každého uchvátil Verdonský kaňon a blízke pútnické mestečko Mustiers St. Marie, oceánografické múzeum v Monacu a samotné Monaco a Monte Carlo. Okúpali sme sa Lido di Jesolo, na Balatone a pozreli si Budapešť.
Z Mišovho denníka
19. 7. 2000 - Uvítal nás Mt. Blanc pri Courmayeuri, zakrytý vrcholom Mt. Blanc di Courmayeur (3716 m). Prvé fotky. Tu zdola to vyzeralo strašne vysoko a ďaleko. Vedúci expedície Braňo Nižnanský si odskočil do centra Courmayeru po informácie, my sme po noci v autobuse oddychovali a jedli. Tunel pod Mt. Blancom je po požiari spred dvoch rokov stále nepoužívaný a tak sme sa cez sedlo Petit St. Bernard (z talianskej strany vlastne Picolo St. Bernard, 2188 m) presunuli sa k Albertvillu a k Chamonix. Popoludní sme dorazili do St. Gervais, kde sme rozložili hlavný tábor na nepoužívanom veľkom parkovisku pri rieke Arve. Informácie o počasí, trase a aktuálne nástupné časy a miesta šiel zistiť vedúci s jednou kolegyňou do Chamonix a Les Houches (asi 12 km). Po ich návrate bola porada a príprava na výstup. Vydelili sa tri skupiny. 18 účastníkov chcelo vystúpiť čo najskôr a využiť počasie (z toho traja celú trasu peši), štyria sa rozhodli pre výstup s aklimatizáciou za tri dni, ostatní sa rozhodli pre výstupy jednodňové bez náročnejšej výstroje.
20. 7. 2000 - Po budíčku o 5.30 hod bola časť výpravy odvezená k nástupu na pešiu túru v Les Houches (1007) a zvyšok odvezený k železnici TMB (Tramway du Mt. Blanc) do Le Fayet (547m). Z tadiaľ sa odviezli k Nid d´Aigle (2364 m). Posledné úpravy výstroje, fotky, krémy proti slnku, okuliare a štart. Celý tím sa rozdelil na viac skupín. Prvé tri dosiahli ešte večer chatu Gouter (3817 m), teda po našom Guterku. Vystupovali sme okolo Baraque Forestier v 2742 m (neskôr získala táto útulňa čestný titul Bomparova chata - podľa prezývky jedného kamaráta, ktorý z nej prakticky nevytiahol päty) k chate Tete Rousse (3200 m), kde prišli okolo hodinku, dve po poludní. V prestávke sme si doplnili výstroj (mačky, návleky, paličky) a najedli sa. Členovia štvrtej skupiny si urobili aklimatizačný výstup na Tete Rousse, tréning chodenia s mačkami, objavili štvorkrížikové viazanie mačiek, ktoré zrejme pamätali boje na Piave, dali si čaj na chate a pri ňom vymysleli Trixeso, čo je špeciálna hra s lístkami z TMB. Stretli tu okolo 17. hod aj piatu skupinu, Rada a jeho dvoch kamarátov, ktorí šli peši z Les Houches (1007m).
Najnebezpečnejší úsek, Grand Coluar nebol pre prvé tri skupiny aj Radovu partiu vôbec ľahký. Absolvovali sme ho všetci popoludní až večer, každý mal 20-25 kg ťažký batoh. Niektoré úseky sú vybavené oceľovými lanami a majú horolezeckú náročnosť. Je veľmi strmý, na prvý pohľad sa z diaľky zdá kolmý a veľa ľudí ho neustále prechádza. To je nebezpečné, treba dávať pozor na padajúce kamene. K pohode nám neprispela správa o smrti člena inej slovenskej výpravy, ktorú nám oznámili jeho vracajúci sa kolegovia. Na chatu Refuge du Gouter sme sa dostali okolo 17. až 18. hodiny. Marekova partia sa pokúsila dostať na chatu Vallot (4367), ale pre nedostatok vody pokus vzdali. To ich stálo toľko síl, že ďalší deň sa dostali len na Dôme du Gouter (4307) a pre problémy s výškovou nemocou sa vrátili. Večer bola porada o čase výstupu na druhý deň. Orientovali sme sa podľa časového plánu od Lipiančanov, ktorí vystupovali pre dvomi rokmi. Rozhodli sme sa vyraziť o ôsmej ráno, aj keď to nebol bežný čas na výstup. Väčšina začína výstup o druhej, tretej v noci, aby boli na vrchole okolo ráno, keď je najvyšší tlak vzduchu a najvyššia pravdepodobnosť jasného počasia. My sme mali počas celého výstupu šťastie na počasie, Alpy a Mt. Blanc sa ponúkli v celej ich kráse. Marek dostal večer teplotu a nebolo by dobré, aby spal v stane pri - 20°C. Uložili sme ho teda do Guterky na lavičku a dali mu 100 frankov. Našťastie (z hľadiska jeho študentského vrecka) si ho nik nevšimol a tak ako jediný z nás prespal na chate v teple.
Večer sme mali nádherný zážitok zo západu slnka. Ružová až oranžová žiara prechádzajúca do zelenej, modrej až fialovej rozlievajúcej sa nad obzorom a stále sa meniacej, vytvorili nádherné divadlo svetiel trvajúce skoro pol hodiny. Spať sme šli naobliekaní vo vetrovkách, čiapkach, rukaviciach. V spacákoch sme mali vodu, potraviny aj topánky. Zabudol som na topánky a ráno ich rozmrazoval čakanom, aby som sa vôbec obul. Piotro si bral do spacáku aj mikroténové sáčky, keby ho výšková nemoc ´oslovila´ na žalúdku. O spánku sa nedá hovoriť. Ležali sme a počúvali každú chvíľu okolo prechádzajúce "chrap, chrap" mačiek prvých z nočných a potom ranných turistov.
21. 7. 2000 - Vstávame okolo siedmej pri teplote do -20°C, to už dolná skupina bola na ceste k Tete Rousse. Naša partia vyrážala o 7.40 a o 9.35 sme boli na Valotke. (Refuge du Vallot, 4367 m). Po doplnení tekutín vyrážame o desiatej, prechádzame obtiažne úseky (miesto včerajšej smrti slovenského turistu pôsobí strašidelne) a o 11. 45 za nádherného počasia zažívame pocit, ktorý poznáme (tí z nás, ktorí na nejakom najvyššom vrchu už boli, nech je to aj len kopec tu blízko, trebárs Minčol). Juraj Havrila, Števo Varga, Peter Angelovič a ja sme ako prví zabezpečili, že roky plánov a mesiace prípravy neboli márne. Bol to fantastický pocit, výborné počasie, trošku fúkalo, ale to nám vôbec nevadilo. Naopak, naša vlajka tak bola fotogenickejšia... Otestoval som si pľúca cigaretkou ako pri predchádzajúcich pauzách. Traja Francúzi, ktorí boli na vrchole s nami, boli mierne prekvapení. Nafotili sme panorámy z vrcholu a po trištvrte hodine sme sa s obavami zo zostupu pobrali nazad. Pol hodiny po nás dorazil na vrchol Rado Brehový a Rasťo Feč, neskôr Adrián Harničár, Miloš Mlynarčík a Slavo Blaško. A ako poslední boli na vrchole študenti Slavo Adam a Lucia Šandlová (jediná reprezentantka nežného pohlavia), ktorí v ten deň podali pekný výkon, pretože šli z výšky 2737 z ´Bomparovej´ chaty.
Za necelé dve hodiny sme boli na Guterke. Dali sme si polievku (27 frankov) a 1,5 litra vody za 25 frankov. Zbalili sme stany a vybrali sa k ´Bomparovej´ chate. Grand Coluar bol ešte ťažší, ale pri Tete Rousse sme si dali za odmenu trochu slivovice a, keďže sme boli v Alpách, aj trochu alpy. Najľahší posledný úsek dňa sme absolvovali v pohode, o ôsmej nás čakal Bompar so Spajskou, ktorý dovtedy z nudy pásol horské kozorožce a robil záchranára (to našťastie nebolo treba). Čakal nás s dostatkom vody, ktorá sa počas výstupu stala vzácnejšou ako soľ, či zlato.
Na Guterke ostali spať ôsmi. Ostatní okrem vedúceho výpravy (toho Biela Dáma držala v zajatí ešte celú noc) prišli do 22. hodiny na Baraque Forestiere (Bomparovu chatu) a ocenili vodu, ktorá ich čakala.
22.7.2000 - Po nocľahu na Bomparovej chate nás čakalo už len 1800 výškových metrov k autobusu s vychladeným pivom, čistým prádlom a jedlom, ktoré nám nachystali kolegyne a priateľky, ktoré počas týchto troch dní robili túry po okolí (Nid d´Aigle, Mer de Glace, výstup do 3000 m n m). Aj napriek drobným zdravotným problémom s očami bolo zvítanie všetkých zúčastnených veľmi krásne. Boli sme šťastní spolu s tými, ktorým sa výstup podaril aj tými, ktorí tomuto úspechu pomohli. Šťastní, že Biela Dáma nás obdarovala krásnymi zážitkami a nevzala si nikoho z nás.
Na záver odporúčenie na schudnutie: Niektorí z nás mali po výstupe o 3-5 kg menej.
Ako Biela dáma (Madam le Blanc) čarovala
Štyria z návštevníkov Mt. Blancu zvolili pomalší postup ako ostatní. Prvý deň vyniesli batohy len do výšky 2742 m a realizovali aklimatizačný výstup a tréning chodenia s mačkami do výšky 3200 m len naľahko. Ako vedúci výpravy som mal konečne v tento deň možnosť trochu si oddýchnuť. Bol to nádherný deň pod Bionasským štítom (4092) pri rovnomennom ľadovci. Narušila ho iba správa o smrti účastníka slovenskej výpravy deň pred našim príchodom. Večer nádherný západ slnka a návšteva kozorožcov. Traja z kolegov, ktorí nemali výstroj sa rozhodli zostať a tak sme z nich urobili nový typ živočícha "obojživelníka montblankového", ktorý sa vyznačuje šiestimi až ôsmymi vrstvami prádla a šatstva a rukavicami na rukách a nohách. Spánok skoro 200 metrov nad Gerlachovským štítom je tiež unikátnym zážitkom.
Ráno sme sa rozhodli ísť hore naľahko, bez stanu a len s dvomi spacákmi, s tým, že pôjdeme pokiaľ sa dostaneme do 17-tej hodiny. Biela dáma nám už darovala toľko krásneho, že vrchol sme nepovažovali už za taký dôležitý. A deň sa vydaril. Nádherný bol výstup náročným Veľkým Kuloárom, nádherné boli stretnutia s kolegami, ktorí sa vracali z rôznych výšok. Po chate Gouter sme zostali už len traja. Janka mala kondíciu naplánovanú iba potiaľ a rozhodla sa vrátiť.
Vo výške 4000 m sme si pogratulovali s tromi Talianmi a oslávili Quatromilla, teda štyritisíc metrov. Tu sme už stretali víťazov z nášho týmu. Rado po troch glgoch vody ožil a povedal, že sme mu zachránili život (keď sme sa vracali mal vodu on pre nás). Mal som obavy ešte o troch kolegov, ktorí vraj boli dosť vyčerpaní a oddychovali na Valotke, to bola posledná správa o nich. Šiel som preto za Vallotku až na Veľký Boss (4517 m) a tam som ich videl ako schádzajú z vrcholu. Vydýchol som si a poslal Slava a Luciu hore s tým, že ja im pripravím miesto na spanie u Rada pri Guterke a zídem ešte večer dole z mínusových teplôt a výšok nad 3000. Mal som veľké problémy s očami a na túru som šiel s chytenými prieduškami. Nechal som Rada a ešte štyroch kolegov na Guterke, povedal som im aby sa postarali o piatich zostupujúcich a mali pre nich dosť vody a o 20,30 som sa dal na zostup. Biela Dáma však ešte so svojimi darmi neskončila. Darovala mi západ Slnka a zostup Veľkým Kuloárom v úplnej samote, nádherné zjavenie sa hviezd a nočný príchod k chate. To opäť nebolo všetko, vo svojich čaroch pokračovala.
Z Tete Rousse (3200) bolo vidieť svetielko našej chaty, pomyslel som si že kolegovia pália oheň alebo sviečky. O 23 hodine vyšla z chaty skupina s baterkami. Pomyslel som si: "Fajn, idú po mňa." Bola už tma. Noc bola jasná a ja som nemal baterku, nechal som ju tým hore, kde bola iste potrebnejšia. Pripadali mi ako siedmi trpaslíci idúci od Snehulienky do nočnej šichty, kyvotali svetielkami a už chýbala len pesnička Hej hou. Asi o hodinu sme sa stretli. Kričím: "Som 60 metrov od vás, kde je chodník?" Vtedy som na chvíľu zišiel s chodníka na veľké snehové pole idúc im naproti. Trpaslíci však prešli bez slova okolo mňa. Nuž vybral som sa k svetlu chaty, asi 100 metrov od neho som zišiel z chodníka a ocitol som sa v kamennom poli. kričím, hvízdam. Svetielko sa mihoce, ticho. (Ako som zistil o 4 hodiny neskôr, presvitalo tu povedľa skalného štítu svetlo z Chamonix) Čo teraz? Asi som odbočil a to doprava a isto som sa dostal hlboko pod chatu. Prešiel som teda kamenným poľom asi dva kilometre, hľadajúc známe miesta a ocitol som sa pri Bionasskom ľadovci. Vedel som že cestou hore sa dostanem ku končenej stanici železnice, od nej som už cestu k chate poznal. Hore Bionasským ľadovcom bola nádherná cesta. Strmá ale krásna. O tretej vyšiel mesiac, krajina získala novú tvár. Na stene Bionasského štítu a Veľkom Kuloári svetielka nočných turistov. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa okolo štvrtej ocitol vedľa chaty Tete Rousse v 3200 m n m.
Odtiaľ som už cestu poznal, naviac bol mi súdený ešte východ Slnka. V noci bola známa panoráma, ktorú som už trikrát absolvoval úplne iná. Trochu dezorientovala ale aj uchvacovala. Po dvadsiatich štyroch hodinách túry, z toho 22 hodín v mačkách, som si ľahol k zaslúženému odpočinku o šiestej ráno, aby som už deviatej zisťoval, ako sa vracajú zvyšky výpravy Veľkým Kuloárom. Všetci živí a šťastní. Veľká Biela Dáma dala každému maximum, mne asi najviac. Nebyť jej čarov, premrhám nádhernú noc spánkom...
Pozbierané ´montblankovské´ čriepky
Okolie Mt. Blancu
Okolie Mt. Blancu je veľmi zaujímavé a možno v ňom tráviť veľmi pekné dni. Nádherná je panoráma hôr, údolné ľadovce. Železničkou sa odviezť k ľadovcu Mer de Glace, kde možno lanovkou zísť až k jaskyni vysekanej do ľadu. Nádherné sú horské strediská Chamonix, Les Houches, na talianskej strane Courmayeur. Krásne sú túry do výšok cca 2700 m n m. náročné tak, ako u nás v Tatrách. Je tu viacero železníc (napr. Le Fayet Nid d´Aigle 2317m, východisko na Mt. Blanc, Chamonix - Mer de Glace) a lanoviek (najvýznamnejšia Chamonix-Aiguille du Midi, 3842 m, Aiguille du Midi Pt. Helbronner, 3466 m a stadiaľ do Curmayeuru).
O kyslíku nad 4000 m a o zdraví
Veľmi dôležité pre alpské výstupy je poznanie seba samého a toho ako sa chová náš organizmus vo výške nad 4000 m. je to individuálne, niekto si dá cigaretku na vrchole, niekto má v 3500 m bolesti hlavy a závrate. Za pekného počasia nie je veľký problém pre zdravého aklimatizovaného človeka najvyšší vrchol Európy zdolať. Zlé počasie ale aj negatívna reakcia organizmu na výšku a vyčerpanosť, tzn. prepínanie síl pri ceste hore, však môžu každého ohroziť na živote. To sa aj stalo deň pred našim výstupom osudné 36-ročnému rodákovi z Trenčína. Ochrana očí pred ultrafialovým žiarením a pred krémami z vysokým ochranným faktorom je informácia, ktorú človek pochopí až keď sa stretne so snežnou slepotou, alebo so zápalom v dôsledku preniknutia ochranného krému do očí.
Prečo ľudia chodia na Mt. Blanc?
Teraz to viem zodpovedať, dobytie vrcholu nie je také podstatné. Samotný pobyt v extrémnych podmienkach, poznanie seba samého je neprenosná skúsenosť. Nie je nahraditeľná ničím. Človek však musí vedieť otočiť včas. Hory sú neľútostné ak ich nepoznáme, ak máme málo informácií o nich a o sebe, nedostatočnú výstroj. Hory sú krásne, liečia telo i dušu. Ak ich máme v úcte a láske, vrátia námahu a úsilie stonásobne.
Mám ťa rád namiesto do videnia
Nemenovaný člen expedície J. V. po rozhovore v angličtine s Francúzom vo výške okolo 4000 m sa chcel blysnúť znalosťou francúzštiny a rozlúčil sa pozdravom: "Je t´aime!". Francúz ostal taký prekvapený, že na Mt. Blanc určite vystúpil o hodinu skôr ako mal v pláne. Peťo sa Jožka opýtal: "Vieš, čo si povedal?" "Jasné, do videnia, veď počúvam francúzske pesničky." "Počúvaš dobre, ale znamená to: Ľúbim ťa!" Jožko sa strhol a kričal na Francúza: "Sorry, sorry."
Autor: kim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
