sa odsťahovať, napokon som ani nemal kam ísť... Začala na mňa kričať, mala trochu vypité, aj ja som mal vypité, i keď nie veľa... Kričali sme po sebe, už ani neviem, čo to do mňa vošlo, zrazu som otvoril zásuvku v kredenci a vybral nôž. Margita začala jačať ako zmyslov zbavená a ja som kričal, že ju zabijem. Ďalej už neviem presne, čo sa dialo. Viem len toľko, že spadla na zem... Nechápal som, čo sa deje. Sklonil som sa nad ňu. Nevedel som, či žije..."
Muž, ktorého prokurátor obžaloval z trestného činu vraždy, pretože "po predchádzajúcom nedorozumení v úmysle usmrtiť zaútočil na svoju družku kuchynským nožom s dĺžkou čepele 14 centimetrov, čím je spôsobil poranenia, ktoré bezprostredne viedli k jej smrti", sa náhle odmlčal. Dosť dlho trvalo, kým sa opäť rozhovoril. A aj to nie na dlho.
"Či v tom okamihu ešte žila, to neviem... Naozaj si to neviem vybaviť v pamäti. Pamätám sa až na to, čo sa dialo po chvíli. Zrazu som zbadal, že sa na mňa niekto díva. Z Margity som vytiahol nôž, to si pamätám. Avšak už len matne si spomínam, ako som vybehol z bytu. Utekal som preč... Preč!" Obžalovaný sa opäť odmlčal.
"Kam? Kam ste utekali?" prerušil jeho mlčanie predseda senátu.
"Neviem, nepamätám sa. Utekal som len tak bezcieľne... Cestou som niekde zahodil nôž. Kriminalisti sa ma neskôr veľakrát pýtali, kam som ho zahodil, no nevedel som... Nútili ma, aby som im ukázal miesto, kam som nôž skryl, ale ja som sa naozaj nepamätal... Hľadali ho spolu so mnou, povedali mi, aby som si spomenul, lebo ak nie, tak ma skopú a dobijú... Ale ja som si nevedel spomenúť. Mal som zrejme výpadok pamäti."
Zase nastalo dlhšie trvajúce mlčanie. Potom sa obžalovaný opäť vrátil k tomu osudnému dopoludniu: "Keď som utekal, na ten nôž som nemyslel. Zrejme som sa ho potreboval zbaviť. Svitlo mi až neskôr... Až podvečer som si uvedomil, čo sa stalo. Pamätám sa, že slnko už začínalo zapadať a ja som v tom zbadal, že sa blížim k okresnému mestu. Bol som iba pár metrov od cintorína. Uvedomoval som si, že ma hľadajú. A tak som sa rozhodol, že sa schovám tam, kam sa v noci boja chodiť aj tí najsmelší policajti. Vedel som, že na cintoríne budem aspoň po istý čas v bezpečí..."
Ako obžalovaný pred súdom ďalej uviedol, na začiatku cintorína je malá administratívna budova, vykopol na nej jedno okienko a celú noc presedel v kancelárii. Ráno, keď už začínalo svitať, si uvedomil nebezpečenstvo a radšej vbehol medzi hrobky. Bál sa, každú chvíľu sa obzeral, či nezbadá za sebou utekajúcich policajtov... Zrazu si všimol takú väčšiu jamu s akýmsi starým veľkým náhrobkom, zrejme tam kedysi dávno musel byť pochovaný niekto významnejší, možno nejaká zámožnejšia rodina, ale teraz boli zvyšky starej krypty prázdne a tak sa do nich schoval. "Boli tam kusy betónu, nejaké kamene, upravil som si to a tak som tam presedel celý deň. Po zotmení som sa odvážil vyjsť von. Musel som... Bol som strašne hladný a smädný. Vody som sa napil z vodovodu na cintoríne, ale jesť som nemal čo. Ledva som sa dočkal rána... Odišiel som z cintorína a išiel som sa udať. Bol som špinavý, zaprášený, krvavý a uniformovanému príslušníkovi, ktorý mal službu pri vchode, zrejme hneď svitlo. Krátko na to ma zobrali kriminalisti v civile, vypočúvali ma celý deň, prízvukovali, aby som im nesťažoval robotu a vyhrážali sa mi, že ma dobijú, ak si nespomeniem a nepopíšem, čo a ako sa stalo a neukážem im, kam som schoval nôž. Ale to už viete... Chcem ešte dodať, že Margitu som nechcel zabiť, mal som ju rád. Aj jej syna Miška. Ani neviem, čo je s ním, kde je teraz... Ale vtedy, v to dopoludnie, keď mi povedala, že ma už nechce a mám sa odsťahovať, vošla do mňa taká zlosť. Schytil som nôž a kričal, že ju zabijem. Na to ďalšie sa pamätám už len veľmi hmlisto..."
Súd sa oboznámil s výpoveďou maloletého Miška, ktorého vyšetrovateľ vypočul v prípravnom konaní v prítomnosti dvoch psychológov. Miško okrem iného uviedol toto: "Bol som vo svojej izbe, mama a ujo boli v kuchyni. Hádali sa... Zrazu som počul silný buchot, išiel som sa pozrieť, čo sa robí... Ujo bol sklonený nad mamou, práve z nej vytiahol nôž... Mal také strašné oči! Ja som sa bál o mamu. Na šatách mala krv... Zdalo sa mi, že nedýcha, utekal som po suseda... Keď sme prišli, ujo Jožo už bol preč! Mamka bola mŕtva... Kričal som, plakal som..." Na otázku vyšetrovateľa, či sa mama s ujom Jožom hádali aj predtým, Miško, ktorý mal v čase činu necelých dvanásť rokov, iba smutne odpovedal: "Áno, moja mama sa s tým ujom často bila a hádala... On na mamu kričal a rukami naznačoval, že ju zadusí, ale aj ona na neho kričala..." K slovu sa pred súdom dostali viacerí svedkovia i súdni znalci.
Znalec z odboru súdneho lekárstva uviedol, že "bezprostrednou príčinou smrti poškodenej bol šok po úraze a krvácaní pri bodnoreznom poranení pravých pľúc, hrudníkovej srdcovnice a srdca so zakrvácaním pravej pohrudnicovej dutiny a osrdcovníkového vaku. Na tele poškodenej sme našli bodnoreznú ranu hrudníka vpravo pod kľúčnou kosťou, ktorá sa vetvila na dva bodnorezné kanály s dĺžkou dvanásť, resp. trinásť a pol centimetra. Podľa nášho názoru bola rana spôsobená tak, že útočník nožom bodol poškodenú a potom čiastočne povytiahol čepeľ v rane a opäť vbodol do vnútorných orgánov avšak už pod iným uhlom. Išlo o poranenie smrteľné a teda smrti by sa nebolo dalo zabrániť ani poskytnutím včasnej odbornej lekárskej pomoci." Znalci z odboru psychológie a psychiatrie uviedli, že obžalovaný "v čase činu netrpel duševnou chorobou ani poruchou, nebol u neho prítomný ani patologický afekt ani kvalitatívna porucha vedomia. To, že sa nepamätá na celý priebeh deja, súvisí s prežitým, na hlavné body sa však pamätá... Motívom jeho konania zo psychologického hľadiska bolo rozhodnutie poškodenej ukončiť s ním vzťah."
Súd nemal o vine Jozefa R. ani tú najmenšiu pochybnosť.
NAMIESTO POINTY
"Obžalovaný, aj keď sa na mnohé nepamätal, aspoň v základných rysoch sám popísal skutok, ktorý spáchal. Usvedčila ho aj výpoveď maloletého syna poškodenej... A takisto aj krvavé stopy, ktoré sa našli na jeho odeve, keď sa šiel udať. Išlo o krv takých vlastností, aké mala obžalovaná... Nepriamo ho usvedčili aj výpovede svedkov, ktorí pred súdom uviedli, že obžalovaný sa s poškodenou často hádali a bili a najmä v období bezprostredne pred činom sa intenzita týchto hádok stupňovala a aj obžalovaný sám priznal, že keď chytil do ruky nôž, kričal na poškodenú, že ju zabije... Bol tu teda úmysel usmrtiť a preto súd tak isto ako žaloba skutok kvalifikoval ako trestný čin vraždy, ktorej sa dopustil práve obžalovaný. Expertíza potvrdila, že na mieste činu sa okrem poškodenej, jej syna a obžalovaného v tom čase nik iný nenachádzal," predniesol na záver predseda senátu. A čo sa týka výšky trestu, súd celú kauzu uzavrel tak, že Jozefovi R. za trestný čin vraždy naparil 13 rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
