prostredí. To predviedol platí doslova a do písmena, nakoniec výsledné skóre (4:0) v súboji mužstva, ktoré išlo hore (Čaňa), s mužstvom, ktoré po niekoľkých rokoch pôsobenia v najvyššej súťaži išlo dole - do II. ligy (Prievidza), hovorí jasnou rečou. Baníci z nedele však mali pramálo spoločného s baníkmi, ktorí sa v poslednom kole marsuperligovej sezóny 1998/99 v Čermeli "zázračným" víťazstvom (3:1) nad 1.FC Košice zachránili, alebo s tými baníkmi, ktorí na jeseň sezóny 1999/2000 síce s 1.FC prehrali (2:3), sympatie si však získali kvalitným a oduševneným výkonom. Z minulosezónnej Prievidze nestal kameň na kameni, oduševnenie tiež zostalo niekde na ceste z Hornej Nitry a tak mohol nový tréner baníkov, niekdajší hráč Plastiky Nitra Dušan Borko (po skončení sezóny nahradil Vladimíra Goffu) len skonštatovať: "Domáci vyhrali absolútne zaslúžene. Po úvodnom góle nám trvalo dvadsať minút, kým sme sa spamätali. Ak chceme byť úspešní na ihriskách súperov, nemôžeme hrávať len poslednú štvrťhodinu prvého polčasu a prvú štvrťhodinu v druhom polčase. Futbal sa hrá deväťdesiat minút, my sme ho hrali len tú polhodinu, ktorú som spomínal." Do očí bila najmä útočná nemohúcnosť (v kontraste s domácimi kontrami po krídlach, aj keď paradoxne Čanianci dávali góly cez stred prievidzskej obrany) Prievidze, ktorá si nebola schopná vypracovať prakticky žiadsnu šancu a jej akcie končili pred šestnástkou domácich. "Zahodili sme penaltu a prehlavičkovali z päťky bránu - to bolo všetko, čo sme si vytvorili. Po druhom góle domácich mužstvo rezignovalo, dostalo ďalšie dva góly a môžeme byť radi, že zápas skončil 4:0," dodáva D. Borko. Na margo penalty - bola zbytočná, presnejšie zbytočný bol faul, ktorý jej predchádzal. Sabol totiž Poliačka, ktorý sa dral s loptou niekde do uhla, fauloval dosť nezmyselne. Mariničova strela však v sieti neskončila, možno osudový moment stretnutia totiž skvele zvládol brankár domácich Žolna. "Keby sme išli do kabín za stavu 1:1, tak by zápas mohol mať iný priebeh," skonštatoval aj trochu "zamrznutý" D. Borko. Druhý Dušan na kormidelníckom poste, teda čaniansky Ujhely, bol oveľa spokojnejší. "Myslím, že v tejto horúčave bol zápas z našej strany kvalitný. V úvode sme sa ťažko rozbiehali, dali sme však dosť skoro prvý gól, takže sme sa trošku upokojili. Potom to už bola z našej strany predvedená kolektívna hra, chlapci makali a zapracovali, takže priniesla svoje ovocie. Nechceme byť veľmi nároční, samozrejme že je treba vytrestať chyby súpera, výsledok 4:0 však je taký, ktorý patrí k tomu, čo bolo na ihrisku." Výsledok 4:0 patrí naozaj k tomu, čo sa v nedeľu v Čani odohrávalo - ku slávnostnej, i keď trochu napätej atmosfére ("vzrušenie" dosiahlo vrchol v závere prvého polčasu, keď po rohovom kope vypálil spoza šestnástky Stolár, prievizdský Furka loptu vyrazil, Maďarik hlavičkoval do brvna a vzápätí Furku prekonal - rozhodca však gól neuznal, keďže vraj pískal ofsajd už pred Stolárovou strelou), peknej návšteve (cca 2000 divákov, 1382 "oficiálnych", deti a ženy však mali vstup zdarma), príjemnému, aj keď možno o pár stupňov teplejšiemu, počasiu a samozrejme dianiu na ihrisku, ktoré ovládla želenomodé čanianske farby, kým v zelenočiernej kombinácii Prievidžanov metaforicky dominovala skôr čierna. Nedeľný zápas priniesol v každom prípade dvom Dušanom úplne odlišné pocity - Ujhely vie, že má na čom stavať, Borko asi s tým, čo má k dispozícii v Prievidzi (darmo, že s vystatovačným prívlastkom "ex - marsuperlivej) veľa postaviť nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
