ju charakteristika: nečakaná krása, ktorá dokáže urobiť kalamitu z hocičoho. Čosi medzi sedmokráskou a buldozérom. Povestný temperament sa však vraj v poslednom období otupil.

V jej diele sa prelínajú vysoko štylizované, hrané, aj dokumentárne až reportážne postupy. Štúdium na FAMU absolvovala v roku 1962 snímkou Strop, ocenenou na viacerých medzinárodných súťažiach. Dnes na tejto škole sama prednáša. Pripomeňme si práce ako Pytel blech,O něčem jiném, Automat svět z poviedkového filmu Perličky na dně, Sedmikrásky, Ovoce stromů rajských jíme, Hra o jablko, Čas je neúprosný, Panelstory, Kalamita, Faunovo pozdní odpoledne, Praha neklidné srdce Evropy, Kopytem sem - kopytem tam, Mí Pražané mi rozumějí, Dědictví aneb Kurvahošigutntág, Pasti, pasti, pastičky.

Bozk od prezidenta Medzinárodného filmového fesivalu Jiřího Bartošku, dlhotrvajúce standing ovations a Zlatý krištáľový glóbus za mimoriadny prínos kinematografii, dostala toho roku čelná režisérka českej novej vlny, sedemdesiatjedenročná Věra Chytilová.

Čo vravíte svojej cene, pani Viera?

- Prekvapuje ma, že to vysoké, takmer štátne vyznamenanie, myslím tú sošku, je také ťažké. Skôr ma oslabuje. Zvykla som si počúvať, že som nežiadúci element - a odrazu toto. Neviem, či ktosi nedúfa, že azda zgegnem. Večne som na svoju adresu počúvala: ‚Bacha, nenechajte ju, stane sa chyba'. Zavše sa aj ozaj stala. Lenže ja považujem chyby za podnetné. Viete, keď som sa narodila, cigánka mojej mame vyveštila z karát, že budem slávna. O čosi neskôr mi povedala astrologička, že mi nik nikdy nič nedaruje zadarmo. Pravda, na nový film som nedostala. Teraz som však dostala tú cenu, tak neviem, čo si z tých proroctiev vybrať. Neverte hviezdam!

Nie ste ctižiadostivá?

- Nie som, lebo pocty sú mi ľahostajné. Napríklad, herci majú trému, lebo chcú, aby boli výborní. Ja nechcem byť výborná, mne stačí, aká som hlúpa. Nejde o mňa, ale o to, o čo ide. Ctižiadostivé snaženie mi prichodí smiešne.

Prečo teda brýzgate štábu?

- Ja som takto vadná, keď čosi dlho trvá.

Čo nový film?

- Sužuje ho nedostatok financií, podobne, ako u všetkých mojich projektov. Producenti totiž stále vyžadujú od režisérov kópie osvedčených diel. Musím preto nakrúcať na lacnejšie video.

Neprekáža vám to?

- Som trocha slepá, tak je mi to fuk. Ide mi skôr o zmysel a poslanie filmu, než o jeho formálne náležitosti. A robím ho tak, aby som sa sama nenudila.

Námet?

- Podnetom je Morrisonova kniha Nahá opica a bude sledovať, nakoľko je človek človekom a nie opicou. Ide o príbeh režiséra, ktorý o tom chce nakrútiť film. Odohráva sa na nudistickej pláži, kde sú si, podľa mňa, ľudia rovní. Či práve naopak vidieť, ako je každý iný. Bude o raji, slobode, šťastí, ľudskej prirodzenosti a slabostiach, zároveň o manipulácii oblečených s neoblečenými, mocných s bezmocnými. Scenár s názvom Vyhnanie z raja prepisujeme s Bolkom Polívkom už zopár rokov.

Prečo s Bolkom?

- Nakrútila som s ním Kalamitu aj Kurvahoši. Náš vzťah sa, samozrejme, vyvíja. Nazdávam sa, že Bolek voči mne cíti čoraz menší odpor. Navyše viem, že je dostatočne prudérny na to, aby film nevyznel lascívne.

Obsadenie?

- Na záujem zo strany hercov sa nemôžem sťažovať - pochopiteľne len do chvíle, kým neprezradím, kde sa bude odohrávať.

Brúsili ste si zuby na Boženu Němcovú.

- Žiaľ, narazila na nedostatok peňazí. Stále väčšmi sa zbedačujeme, ba, povedala by som, blížime sa k časom Boženy Němcovej.

Spomenuli ste Kurvahošigutntág. Mnohí pokladajú túto vašu prvú porevolučnú snímku za prikomerčnú.

- Dávajú ju v televízii rok čo rok. Chodia za mnou ľudia s ospravedlnením a hovoria, že s časom dozrieva, miesto aby si uvedomili, že dozrievajú oni!

Posledný film Pasti, pasti, pastičky o pomste znásilnenej veterinárky označili kritici za prikrutý.

- Môže byť vôbec film krutý? Krutejší než vojna? Jedine, že by bol kruto hlúpy, takže by ublížil psychicky. Ale ak niekto berie film iba z primitívneho hľadiska deja a je urazený, že tam mužovi odstrihli guľky, tak s ním nemienim polemizovať!

Vraj ste nepriateľka mužov.

- Nie som nepriateľkou mužov, som nepriateľka mužskej nadutosti a svojvôle. Veď vy si zariaďujete všetko na svete! Mužský šovinizmus som zo svojho životného priestoru jednoducho vymietla. Muž je napokon iba semenáč, síce invenčný, ale krátkodychý.

Pri filme Pasti,pasti, pastičky vám kameru robil syn Štěpán a dcéra Teresa kostýmy. Chceli ste deti?

- Som z Moravy, kde je veľká rodina samozrejmosťou. Kedysi som si želala päť dcér, aby som ich vyslala do sveta ako trest.

Trest?

- Vravela som si, že ak je ktosi nespokojný, ako som ja, svoje gény napriek tomu rozmnožím.

Čo je potom viac - film alebo rodina?

- Kedysi by som povedala rodina. Hoci si myslím, že rodina vás napokon opustí, práca ostane.

Načo teda rodinu?

- Nie je to síce ideálne, lež na druhej strane dáva rodina pocit stability. Ženám, ktoré nemajú rodinu, ostane pocit, že im čosi uniklo.

Máte oboje.

- Lebo som za tým odprvoti cieľavedomo šliapala. Už som bola rozhodnutá, že ideálneho partnera nenájdem a obstarám si dieťa sama, keď sa objavil. Prežila som naozaj šťastné materstvo s pocitom opory a vedomím, že je tu ešte ktosi iný, kto to dieťa chce. Pre ženu ide o veľmi dôležitú vec, ale, žiaľ, nebýva tak vždy.

Myslíte už nežijúceho fotografa Karla Ludwiga, ktorému ste postavili pomník posledným dokumentom Vzlety a pády, ktorý je podobizňou troch významných českých foldegrafov Zdenka Tmeja, Václava Chocholu a práve svojho prvého muža.

- Cítila som povinnosť podať svedectvo čias, ktoré už nik nepamätá. Keď som prišla do Prahy, nevedela som, kto je kto, bola som bez orientácie. Chápem dnes rodičov, ktorí sa ma báli pustiť do hlavného mesta, lebo tušili, čo sa mladému, dôverčivému a zvedavému človeku, ktorý sám priťahuje pozornosť a zároveň je zaujatý sám sebou, môže stať. Tiež si uvedomujem, aká som bola zahltená vlastným bytím a že ľahkomyseľnosť umožňuje prežiť a preplávať životom. Našťastie som veľa čítala a literatúra mi pomáhala pochopiť podstatu skutočnosti, ktorou som žila. Hoci Kafkov Zámok, to nebolo nijaké iracionálno, to bola realita, ktorá nás vtedy v päťdesiatych rokoch obklopovala. Kafkove knihy som hltala sťa súčasné existencionálne horory. Ale k veci: meno Ludwig som poznala z časopisu Ahoj. Mali tam čitateľskú súťaž o najzaujímavejšiu snímku z dovolenky a víťazné dievča Ludwig za odmenu vyfotil. Bolo zaujímavé sledovať, ako dokázal svetlom a kompozíciou oduševniť aj úplne obyčajné dievčence. Preto každý chcel, aby ho fotografoval Ludwig.

Ako ste sa zoznámili?

- Predvádzala som šaty a Jiří Brdečka vyberal dievčence pre dvorné dámy do komédie Císařův pekař a pozýval ich na večere. Tak som sa zoznámila s Ludwigom, ktorý pre tento film fotografoval.

Kedy ste sa prvý raz zaľúbili?

- Zaľúbená som bola nepretržite od svojich troch rokov.

Do koho?

- Do chlapov podobných môjmu otcovi. Do voňavých chlapov. Večne ma ktosi priťahoval a vzrušoval. Hoci predavač v obchode, kam ma posielali nakupovať. Vždy sa ma pýtal: ‚Čo si želáš, malá nevesta?' A ja som zrumenela a rozklepala sa vzrušením. Hm, mala som veľkú lásku od štyroch rokov až do čias, kedy sme sa vysťahovali zo Sudet. Bol priateľ môjho brata a volal sa Stáňa Bajgar. S kamarátkou sme mu nadbiehali, večne prilepené na brata. Kedykoľvek sa ocitol vedľa mňa, šťastie ma ochromovalo od hlavy až po päty.

Vaše prvé rande?

- Nijaké sa nekonalo. Šestnásťročná som sa zaľúbila na korze v Prostějove. A dohodla si schôdzku. Keď sa to dozvedel otec, nechal ma doma celý večer drhnúť kefou dlážku.

A prvý bozk?

- Za vojny, v zime, bolo zatemnenie, stáli sme kdesi pri závorách a prichádzal vlak. Osvetlil nás, mňa pochytila hanba, že ma ktosi drží v objatí a chce pobozkať, tak som sa začala urputne brániť. Pamätám ešte, ako mi okolo uší frndžia všetky jeho gombíky od zimníka.

Nechystáte sa napísať pamäte?

- Nie. Som sklerotická.

Vraveli ste o ľahkomyseľnosti v mladosti. A dnes?

- Nie som schopná sa jej zbaviť. Keď máte odvahu, musíte byť ľahkomyseľný. Ja sa vždy zľaknem prineskoro. A niekedy sa nezľaknem vôbec.

Ste teda spokojná sama so sebou?

- Asi žartujete, nie? Ak sa nazdávate, že som spokojná sama so sebou, tak vás musím vyviesť z omylu. Dokážem byť sebavedomá voči téme, čo sa, pravda, nemusí nutne vzťahovať k mojej osobe. Moja osoba je mojím nástrojom, povedzme pri tomto rozhovore, ale nie som si stredom. Ja sebou vidím, sebou počujem, sebou premýšľam a viem, v čom som hlúpa, a preto sa ani nemôžem obdivovať. Sebavedomo môžem vystupovať iba vtedy, keď mám jasný postoj k niečomu. Potom môžem byť ostrá, útočná, provokatívna ako hoci k vám, keď položíte sprostú otázku. Je to ale skôr výzva k diskusii, a nie vyjadrenie spokojnosti so sebou. Jednoducho, nechápem ľudí, ktorí nesúhlasia, a pritom mlčia.

Skutočnosťou však je, že postupom času som čoraz múdrejšia a múdrejšia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.