Mgr. Ambrušová Uršula, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Puškárstvo ako samostatné špecializované remeslo sa oddelilo od zámočníctva v 16. storočí a jeho majstri sa združili do cechov puškárov. V Košiciach mali svoj prvý samostatný cech od roku 1557. Dejiny košického puškárstva v 17. storočí sú výrazne ovplyvnené stavovskými povstaniami. Preto produkcia košických puškárov v tomto období bola z veľkej časti zameraná na výrobu pušiek a jazdeckých pištolí pre šľachtických povstalcov. Prakticky všetci východoslovenskí výrobcovia ručných palných zbraní mali podiel na dodávkach pre armády Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho, Imricha Tökölyho i Františka Rákocziho. Stavovské povstania po dlhé desaťročia potrebovali zbrane. Po skončení stavovského odboja sa v Košiciach o niečo znížil počet puškárskych majstrov.
Aké boli ručné palné zbrane v minulosti? Ak by sme sledovali ich vývojovú líniu, vyzerala by asi takto:
Najstaršia ručná strelná palná zbraň bola hákovnica. Vyrábala sa v prvej polovici 15. storočia a odlievala sa z bronzu, mosadze, alebo ju kuli zo železa, to vždy záviselo od zdrojov miestnych surovín. Existovali dva typy, a to ľahší typ s krátkou hlavňou, bol na drevenej tyči a odpaľoval ho z ruky jeden strelec. Ťažší typ mal masívnu hlaveň zapustenú do drevenej pažby, neskoršie priamo na hlavni mali pripevnený železný hák, podľa čoho dostal tento typ palnej zbrane aj názov.
V druhej polovici 15. storočia sa techniky ručných palných zbraní zdokonaľujú. Vývoj je zameraný predovšetkým na zlepšenie spôsobu odpaľovania - vzniká tak najstarší typ tlejakového zámku, ktorý má pomerne jednoduchú konštrukciu, čo umožnilo lacnú výrobu zbraní na vojenské použitie.
Ďalší pokrok vo vývoji zbraní znamenalo zostrojenie kolieskového zámku v 16. storočí, ktorý bol založený na princípe iskrenia, spôsobeného trením kovu o kameň. Týmto začína nové obdobie strelných zbraní odpaľovaných iskrou, ktoré trvá až do začiatku 19. storočia. Hoci kolieskové zámky viac ráz vylepšovali rôznymi poistkami proti náhodnému spusteniu, mali tiež nedostatky. Predovšetkým boli príliš drahé (za jazdeckú karabínu s kolieskovým zámkom pýtali 8 zlatých), konštrukčne značne zložité a k nevýhodám patrila aj možnosť znečistenia.
Len o niečo neskôr ako kolieskový zámok, prišiel do Európy dokonalejší zámok a to kresadlový, kde iskrenie vznikalo úderom kremeňa o kov. Tieto zámky boli nepomerne spoľahlivejšie, účinnejšie, menej náročné na údržbu, konštrukčne jednoduché a boli aj lacné. Čoskoro sa začali bežne používať - boli nimi vybavené takmer všetky armády. Kresadlový zámok bol dlho považovaný za technický zázrak.
Posledný zámok vo vývojovej línií výrobkov puškárskych majstrov je perkusový zámok z prvej polovice 19. storočia. Bol to puškový zámok, ktorý zapaľoval prachovú náplň v hlavni pomocou traskavej zmesi. Tento zámok mal rad výhod, jednou z nich bola možnosť streľby nezávisle od poveternostných podmienok.
O práci nielen remeselníkov - puškárov, ale aj iných, podieľajúcich sa na zhotovení ručnej paľnej zbrane existuje množstvo zápisov v účtovných knihách. Tak sa napr. zachoval údaj o stolárovi Andrejovi, ktorý roku 1449 dostal desať florénov a dvadsaťdva denárov za vyhotovenie pažieb na dvadsaťtri "malých pušiek" a neskôršie zhotovil ešte pažby k piatim hákovniciam a jedenaštyridsiatim "malým puškám". Ďalší údaj je z roku 1445 o kováčovi, ktorý za okutie pušiek zobral ako odmenu víno v hodnote šesťnásť viedenských denárov, alebo údaj z roku 1443 o "určenom" človeku, ktorý mal vyskúšať "veľkú pušku" ,či dvoch mužoch v tom istom roku, ktorí skúšali streľbou "veľkú pušku" odliatu puškárom Štefanom, za čo dostali šesťnásť denárov atď.
Okrem iného puškárski majstri mali aj aktívny podiel pri obrane mesta. Ako odborníci v strelbe v čase nebezpečenstva dopĺňali obrancov bášt, kde bola umiestnená väčšina palných zbraní.
Symbolom puškárov boli ich výrobky, teda hlavne pušky a pištole.
Preto v ich znaku nachádzame najčastejšie dve vzájomne skrížené pištole.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
