Príbeh by sa mohol začať odvíjať celkom romanticky. Boli raz on a ona...
Ona bola od neho o niečo staršia a nadbiehala mu. Robila všetko pre to, aby si ju všimol. Príliš veľa pozornosti jej však nevenoval. Viac ho zaujímala moderná hudba a ... mladé dievčatá! Mladšie než tá, ktorá po ňom pásla. Bol v takom veku, keď ešte mal právo myslieť si, že celý svet mu leží pri nohách a patrične to aj využíval. O teenegerky túžiace po láske, sexe a pohladení nemal núdzu...
Šťastím v nešťastí však možno nazvať to, že sa páčil aj slečne Antónii, ktorá bola od neho staršia. Aby to bolo ešte napínavejšie, uveďme, že v jeden krásny letný večer, keď sa vrátil z rande s akousi Monikou, zazvonil u nich doma telefón. "Zomrieš!" oznamoval mu do slúchadla tlmený ženský hlas, ktorý znel akoby zo záhrobia. Pravdepodobnejšie ako záhrobie však bolo to, že majiteľka tajuplného hlasu prekryla mikrofón jednou dvomi vreckovkami. "Zomrieš!" zaznelo v telefóne ešte niekoľkokrát.
"Kto volá?" opýtala sa chlapcova mama.
"Neviem, asi to bol omyl," povedal a zložil. Nepríjemnú udalosť zakrátko pustil z hlavy. Spomenul si na ňu až neskôr. Až keď sedel pri stole oproti príslušníkovi niekdajšieho Zboru národnej bezpečnosti, predchodcu dnešného Policajného zboru. Muž zákona mal na pleciach po štyri zlaté hviezdičky. Bol to kapitán.
Vráťme sa však do letného obdobia, kedy sa príbeh odohrával. Keď sa v jeden večer vracal domov z rande, pred blokom, v ktorom býval, sa prechádzala slečna Antónia. Nápadne krátkou minisukňou a hlbokým výstrihom sa snažila urobiť všetko pre to, aby vzbudila jeho záujem. Prešiel však okolo nej bez toho, aby si ju nejako zvlášť všimol... Na ďalší deň sa to opakovalo a potom zasa a zasa...
Nakoniec sa však tí dvaja predsa len dali dokopy. Ona bola od neho staršia, on zasa v láske úspešnejší a skúsenejší. On mal osemnásť, ona takmer dvadsaťšesť. Párkrát boli spolu na káve, zo dvakrát v kine a raz všetko narafičila tak, že ju chtiac-nechtiac musel odprevadiť až domov. Vtedy to prasklo. Keď zistil, že jeho najnovšia láska je ešte stále pohlavne neskúsená, podvedome cúvol. Niežeby s pannami nemal skúsenosti, ale všetky jeho dovtedajšie partnerky boli alebo mladšie od neho alebo maximálne ak jeho rovesníčky. Teraz sa však zľakol.
Jeho chyba! Mal to predpokladať. Alebo aspoň tušiť. Veď bozkávať sa priveľmi dobre nevedela a navyše nebola ani obdarená mimoriadnou krásou. A to, že si "pre to" vo svojom dvadsiatom šiestom roku života vybrala práve jeho a zamilovala sa do neho, bola jeho životná tragédia. V ten nešťastný večer ušiel z jej bytu.
Nebolo to také jednoduché, lebo dvere boli zamknuté a domáca pre každý prípad kľúč schovala, ale on ušiel oknom. Nebývala vysoko a tak hravo zliezol po hromozvode.
Ešte v ten istý večer zazvonil u nich doma telefón. "Zomrieš!" ozvalo sa v slúchadle. Presne tak ako minule, keď mame povedal, že to bol asi omyl. Teraz však vedel, že nejde o omyl, ale že dotyčná vtedy nevedela zniesť, že sa miluje s inými - mladšími ako je ona, a teraz zasa nevie prehltnúť to, že v tej rozhodujúcej chvíli odskočil...
Odskočil a ušiel. Z okna, ako nejaký zlodej!
S tými telefonátmi sa zveril svojmu priateľovi, ktorý mal zasa dobrého kamaráta, kapitána Zboru národnej bezpečnosti. Ten protagonistu príbehu vypočul.
"Mám podozrenie, že je to..." - povedal kapitánovi mladý muž a uviedol meno a adresu slečny Antónie D. Ak ani v dnešných časoch, keď vývoj techniky od šesťdesiatych rokov postúpil dopredu míľovými krokmi, sa policajtom nie vždy podarí vypátrať autorov rôznych anonymných výhražných telefonátov, pred tridsiatimi rokmi to bolo ešte horšie. "Domnienka je jedna vec a fakty zasa druhá," povedal kapitán Zboru národnej bezpečnosti, keď po dvoch mesiacoch preverovania uzavreli prípad telefonických vyhrážok ako neobjasnený. Život medzitým plynul ďalej, hlavný hrdina nášho príbehu naďalej miloval krásne teenegerky a slečna Antónia sa odsťahovala do iného mesta. Viac rokov sa nestretli. Až raz...
Mladý muž vtedy pracoval ako zásobovací referent v istom strategicky významnom národnom podniku. Na svojich služobných cestách, počas ktorých prespával v luxusnejších hoteloch, sa rád zoznamoval so ženami. Najmä vydatými... Raz si pri večeri v hotelovej reštaurácii v jednom známom kúpeľnom mestečku prisadol k výrazne odfarbenej blondíne s veľkými slnečnými okuliarmi, aké boli vtedy v móde. Nebola síce dajaká krásavica, ale na to, aby noc strávil sám opustený v prázdnej hotelovej izbe, nemal ani tú najmenšiu chuť. Napokon vysvitlo, že sa odniekiaľ poznajú a po chvíľke mu bolo jasné, že je to Tonka, ktorej dal kedysi košom... Popíjali spolu lahodné ružové víno a všetko nasvedčovalo tomu, že na staré hriechy už obaja dávno zabudli. Milovali sa spolu až do samého rána. Čo tam po únave, tá nech ostane za dverami! Napokon však mladého muža predsa len premohla a zaspal. Už nikdy viac sa neprebral...
Pokiaľ išlo o telefonické vyhrážky, rozsiahle vyšetrovanie kauzy nepreukázalo, že by sa mu Tonka niekedy predtým bola vyhrážala. Pri vypočúvaní niečo také rázne poprela. Na radu svojho advokáta zotrvala na tom, že sa pohádali a pri hádke mu podrezala hrdlo. Vykrvácal na posteli.
"K zraneniu poškodeného mohlo dôjsť tak, že útočiaca osoba ležala za poškodeným, pričom držala kuchynský nôž v pravej ruke a ťahom ostria a stredne veľkým tlakom potiahla rezný nástroj smerom zľava doprava, pričom bola prerezaná koža, podkožie, kožný krčný sval, kľúčikovo-mostíkový sval, kľúčikovo-jazylkový sval a nôž vnikol hlbšie. Došlo k prerezaniu vnútornej hrdlovej žily... Bezprostrednou príčinou smrti bol šok z vykrvácania," uzavrel pred súdom znalec z odboru súdneho lekárstva.
"Pohádali sme sa a pritom k tomu došlo... Ja som ho nechcela zabiť!" trvala na svojom obžalovaná. Fakty získané rozsiahlym vyšetrovaním však preukázali, že zrejme siahla po noži vtedy, keď spal...
NAMIESTO POINTY
Antóniu D. uznal súd vinnou z trestného činu vraždy, keďže povedané rečou paragrafov "iného úmyselne usmrtila" a vymeral jej za to desať rokov, teda trest na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Presne po dvoch tretinách odpykaného trestu ju pre dobré správanie prepustili na slobodu, keďže súd mal za to, že "odsúdená vo výkone trestu odňatia slobody plnením si svojich povinností a správaním sa preukázala polepšenie a môže sa od nej očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život". O jej ďalších osudoch naozaj nič neviem. Aspoň na zožltnutých stránkach v zaprášených súdnych archívoch som sa o nej nič iné nedočítal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
