by som pomôcť košickému súboru. Rovnako ako môj veľký vzor a učiteľ režisér Miloš Pietor. Ten všetky skúsenosti dával svojim študentom. Cítim, že tu treba ešte strašne pomôcť," prezradil Ondrej Šoth na úvod nášho rozhovoru. Ja nedoštudovaná spolužiačka medzinárodnými vavrínmi ovenčeného majstra.
V polovici sezóny 1999/2000 nastúpil ako šéf baletu v Štátnom divadle. Prišiel s ctižiadosťou posunúť súbor na aspoň akú-takú európsku úroveň. Má totiž za sebou pôsobenie vo viacerých divadlách na Slovensku, v Čechách, aj v Nemecku. Navyše skúsenosti pedagóga na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, pražskej Akadémie rovnakého znenia, kde spolupracoval s mímom svetového mena Ctiborom Turbom.
Jeho choreografický životopis má úctyhodný záber. Patrí sem hoci Verdiho Rekviem v Slovenskom národnom divadle, Carmina Burana v Košiciach, Odysseus v pražskej Laterne Magike. Tentoraz s režisérom Evaldom Schormom, ktorý sa po Milošovi Pietorovi stal jeho druhým veľkým vzorom. Spolupracoval s filmovými režisérmi. Jurajom Jakubiskom pri filme Perinbaba, kinematografickej verzii opery Romeo a Julie na vsi Petra Weigla, či Kenom Russelom v Open to Hard.
Si vo funkcii šéfa košického baletu viac-menej pol sezóny. Ako hodnotíš úroveň svojho baletného súboru?
- Po nástupe som začal s klasickým repertoárom. Pozval som si manželov Halászovcov z Prahy, aby dali tanečníkov do určitej formy. Tam sú najväčšie rezervy. Práve technika klasického tanca je pre kondíciu, podobne ako v športe, najdôležitejšia. Spočiatku ma súbor prijímal s nedôverou. Je to prirodzené. Stále tvrdím: ak ťa niekto nenávidí, môže ťa ešte mať rád. A naopak: ak ťa má rád, môže už iba nenávidieť.
Nenarážaš občas?
- Ani nie. Tanečníci sú zlatí, ibaže v mnohom nevedomí. Dovolím si tvrdiť, že preto, lebo sa o nich málo profesijne starali. Veľa si toho nevyskúšali. Nemajú síce taký rozmer, zato kladný prístup. Chcú pracovať a naučiť sa. Nie sú zakomplexovaní. Čiže ťažkosti sú najmä vo vedomostných nedorozumeniach. Mrzí ma totiž, že na Slovensku je tanečné umenie v porovnaní so zahraničím na veľmi nízkej úrovni. Keď však chceme komunikovať s Európu, musíme veľa vecí sprofesionalizovať. Nie že by sme tu nemali talenty, to nie. Musia ich však viesť osobnosti.
Počula som, že brániš tanečníkom účinkovať v muzikálových produkciách. Konkrétne? V Krysařovi, ktorého odmietol tvoj riaditeľ Himič pre Košice, z dôvodov pridobrej konkurencie, a preto ho pripravujú v Prešove.
- Nie je to pravda. Ba pri minimálnom počte 17 výkonných tanečníkov sme našli riešenie, aby mohli vystupovať mimo divadla. Samozrejme, postup sa individuálne líšil. Išlo napríklad o čerpanie náhradných dní, alebo o neplatené voľno. Pri 60 baletných a 42 operných tituloch v Štátnom divadle to nebolo vôbec jednoduché. Napríklad teraz sme umožnili tanečníkom zúčastniť sa zahraničného zájazdu s muzikálom Dracula. A konkurz na muzikál Krysař? Pri jeho vypísaní postoj vedenia nebol záporný. Ale ani kladný. Neviem o prípade, že by som niekomu bránil.
Aké máš zámery?
- Dal som si záväzok otvoriť sa trochu Európe. Plán je taký: prvý rok urobiť čo najviac premiér. Druhý rok - dostať sa do povedomia na Slovensku. A tretí rok? Presadiť sa v zahraničí. Košice majú partnerské mesto Wuppertal, kde jestvuje aj svetoznáme tanečné divadlo Pinny Bauschovej. Najprv však musíme mať porovnateľnú úroveň. Okrem toho by som chcel dosiahnuť väčšie prepojenie s konzervatóriom. Aby so školou spolupracovali, povedzme, choreografi, ktorí, prídu pracovať do divadla. Aby sme tu v Košiciach trochu rozhýbali tanečný život, plánujeme semináre klasického tanca, dejín tanečného umenia. Zúčastniť sa môžu aj súkromné baletné školy. Podujatia budú otvorené pre každého.
Čo blížiaca sa sezóna?
- Prvou premiérou bude jeden z najkrajších romantických baletov nemeckého obdobia Gisselle v choreografii manželov Halászovcov. Ide o vďačnú, dramaticko-romantickú látku o neopätovanej láske. Dievča sa zaľúbi, zažíva sklamanie. Je to jedna z najkrajších estetických baletných kategórií. Potom ja pripravím Bisetovu Carmen, inštrumentálne upravenú Rodionom Ščedrinom. Navyše som do verzie vsunul dynamickú hudbu americkej skupiny Deep Forrest. Tanečníci pritom budú musieť v predeloch naživo bubnovať na ôsmych bicích. Kostýmy urobí Zuzana Lacková a scénu Juraj Fábry,
Večer ako hosť doplní Libor Vaculík. Naštuduje Dvořákove Slovanské a moravské tance teda choreografiu, ktorá vyhrala česko-slovenskú súťaž roku 1999. Libor je bývalý sólista Slovenského národného divadla, teraz pôsobí v Prahe. Spolupracujeme už roky. Vzájomne sa obohacujeme. Libor prináša to, čo nemám ja a naopak.
Vo výhľade mám aj podnetný titul Peter a Lucia na námet Romaina Rolanda ako spoločný projekt opery a baletu. Autorom je filmový režisér Dušan Rapoš, ktorý napísal aj hudbu a libreto úspešného predstavenia Deti Titanicu. Pôjde o platenú produkciu. Nasledovať by mala moja spoločná réžia so šéfkou opery Zuzanou Lackovou ‚Oidipus Rex od Stravinského. Nemalo by ísť o klasiku, ale o odlišný typ opery. Balet nebude len kulisou, lež rovnocennou zložkou. Potom, za prispenia českého Ministerstva kultúry, príde na rad premiéra, na ktorej sa má podieľať Pavel Šmok a Boris Hybner. Krátku časť urobím aj ja. A keby som sa mal pozrieť úplne dopredu, až po sezónu 2001, mohol by som spomenúť sólistov hamburgského baletu, ocenených za podnetné inscenácie, ktorí so súborom pripravia večer súčasných, pritom úplne novopostavených choreografií.
Vieš čo, povieš pravdu?
- No.
Priznaj farbu, prečo si sa vrátil práve sem do Košíc?
- Je tu príjemné ovzdušie. Množstvo národností. Opakujem, prišiel som sem, lebo chcem pomôcť. A nie strúhať frajerinu kvôli svojmu životopisu. Umelec netvorí preto, aby sa ľuďom páčil, ale aby im sprostredkoval svoju výpoveď. Keď je úprimný k sebe, presvedčí aj ostatných. Zbožňujem dramatické divadlo. Erotiku s napätím. Jednoducho, vášne. Ale aj mágiu a rituál. Dúfam, že až urobím v súbore prvú premiéru, budú mi ľudia rozumieť viac. Pochopia, čo chcem. A, hlavne, kam s týmto súborom smerujem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
