ešte strašidelné epizódy z prológu: Neprehľadná a neúplná zdravotná dokumentácia, /údajne/ mylná vstupná diagnóza, rozvozy hlavy štátu medzi nemocnicami, ustajnenie v neklimatizovanej izbe v dňoch teplotných rekordov, jedna zatajená operácia s /údajne/ sfušovaným vývodom, výčiny patogénnej baktérie Psuedomonas, atď. Tieto hrôzy nasledovala, našťastie, rýchla "stabilizácia" s pozvoľným prechodom do dlhého happyendu v rakúskom Innsbrucku. Odtiaľ nám denne vstupovali do príbytkov hlavní hrdinovia prof. Bodner a Hasibeder s personálom, občas strihnutí bukolickými zábermi podalpskej krajiny (chýbala už iba krava Milka). A doma medzitým demisia ministra Šagáta, zdrvujúca správa medzirezortnej komisie ("liečba nebola optimálna"), Šagátov podnet prokuratúre so žiadosťou o preskúmanie, či nebol spáchaný trestný čin, vzrušené diskusie o stave zdravotníctva, atď, atď.
Oblúk sa zatvára dnes - Schuster sa vracia do vlasti. Presnejšie, po medzipristátí v Bratislave skončí v rodných Košiciach, kde mieni pokračovať v rekonvalescencii. Ba nielen v nej - nadviazať chce i na dobrú tradíciu čerpania dovoleniek, ktorú prerušil (údajne) pred 10 rokmi. Keby do toho predsa len vošla nejaká komplikácia, v pohotovosti sú hneď všetky štyri košické nemocnice, z ktorých nový minister spolu s pacientom už vyberú tú pravú orechovú. Takto pekne končí "Chicago Hope story" - dúfajme len s prezidentom, že ďalšia "nemocnica na kraji mesta" z toho už nebude.
Bohužiaľ, z týchto náznakov jasne vyplýva, že nekončí neštandardné prezidentské provizórium. Ani perforácia s temer fatálnymi následkami nebola pre Schusterovu kanceláriu a vedenie štátu veru dostatočnou príučkou. Prezident v rekonvalescencii jednoducho nepatrí do Čermeľského údolia, ale tam, kde má garantovanú objektívne najkvalitnejšiu starostlivosť. Občan Rudolf Schuster sa môže regenerovať kde len chce, prezident je ale najvyšší ústavný činiteľ s príslušnou zodpovednosťou k štátu. Jeho zdravie a návrat do funkcie proste nie je iba jeho súkromnou vecou. Navyše, ak vykonáva svoje právomoci, má sa zdržiavať tam, kde existujú k ich výkonu najlepšie podmienky. Košická expozitúra kancelárie sa môže hoc° i pretrhnúť pri ich vytváraní, hlava štátu ale, tak ako ktorýkoľvek iný ústavný orgán, patrí do svojho sídla.
V štipku normalizácie v okolí prezidenta možno azda predsa dúfať po jeho sľube, že "prehodnotí, ako fungovala kancelária aj pán hovorca". Medzi nami - najmä u Leikerta niet čo prehodnocovať, fakty hovoria pre defenestráciu bez súdu. U Schustera je ale už to výrazný pokrok a mentálna pooperačná zmena, že vôbec pripúšťa omyly "svojich" ľudí. A priam prevratne vyznieva jeho súhlas s názorom, že "doplatil na výber svojho okolia". Ak ho osvietenie neopustí, vedľajším produktom črevnej príhody by napokon mohlo byť štandardné fungovanie a vybavenie prezidentskej kancelárie tak, ako všade u civilizovaných susedov či ďalej na Západe.
Čo sa asi u Schustera už sotva zmení, je jeho sebastrednosť a vzťahovačnosť. Tieto vlastnosti opätovne demonštroval svojím "dovysvetlením", prečo vlastne pred týždňom nepoďakoval slovenským lekárom. V zaujatí sebou prezidentovi celkom ušlo, že v innsbruckej "ďakovačke" ani nemali čo hľadať "všetci poctiví lekári, ktorí si prácu vykonávajú na vysokej úrovni". Zainteresovaní mohli byť a boli iba tí, ktorí ho mali v rukách počas celej choroby (takisto predsa neďakoval VŠETKÝM rakúskym lekárom, ale niekoľkým celkom konkrétnym). Takže ak je na neho dnes slovenský doktorský stav nabrúsený, nie je to preto, že mu plošne nevzdal hold, ale preto, že ZÁMERNE (ako sám prízvukoval) strčil do jedného vreca všetkých, ktorí ho na slovenskej strane mali v opatere. Paradox odoprenej vďaky je práve v tom, že Schuster sám necháva až na vyšetrovanie, aby preukázalo konkrétne zanedbania. Ako ale môže človek, ktorý sám "hovorí iba o chybách, ktoré sú u lekárov bežné, ktoré sa môžu stať", vynechať z verejného vďakyvzdania celú skupinu nesporných záchrancov svojho života??
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
