indigovníka, ktorý tam rástol. Ak je reč o písacích potrebách dávnych čias, každého napadne husacie brko. Písať husacím brkom nebolo pravidlom, používali sa aj brká z labutí a pelikánov. Svoju majoritu si zachovali do začiatku devätnásteho storočia, keď ich nahradili ceruzky a kovové perá.
Prvá ceruzka zďaleka nebola taká dokonalá, ako ju poznáme dnes. Zo začiatku sa písalo olovom. Samotná tuha nemala najlepšie vlastnosti a nebola osadená do dreva.
Už v 12. storočí uvažovali nad tým, ako by ju mohli zdokonaliť a prišil na to, že olovo s cínom má lepšie vlastnosti, než samotné olovo. Väčší rozmach vo výrobe nastal až v 16. storočí, do dreva ju začali osádzať až v 17. storočí. Najdrahšie boli v cédrovom dreve, najlacnejšie boli v trstinovom puzdre. Vývoj sa nezastavil a neskôr sa objavili aj farebné ceruzky. Ku zdokonaleniu ceruzky prispel Josef Hardmuth a Nicolas Jacques Conté. Hardmuthove meno je pre väčšinu z vás určite známe. Táto továreň funguje dodnes. Veľkú popularitu si získali Hardmuthove ceruzky. V dvadsiatych rokoch patrilo Československo medzi najväčších producentov Hardmuthovho vynálezu na svete. Neskôr sa objavili ceruzky aj v kovovom puzdre, dlho si však svoje prvenstvo na trhu neudržali. Nahradili ich moderné typy, niektoré druhy majú priemer tuhy iba pol milimetra.
Ak hovoríme o vývoji písacích potrieb, nemôžeme vynechať plniace pierko. Prvé prototypy sa objavili už v 17. storočí. Zo začiatku sa hlavička pera nasadzovala na brko, neskôr sa ukázalo, že je to veľmi nepraktické. Prvý patent na plniace pero vydali v roku 1809 v Anglicku, neskôr v roku 1815 vo Francúzsku. Nevýhodou nového vynálezu bolo to, že pri písaní musel pisár stále namáčať pero do atramentu. Objavovali sa rôzne zlepšovacie návrhy, úspešné však neboli. Začali sa používať aj iné typy, ktoré už pisár nemusel stále namáčať do atramentu, farba sa z pera vytláčala piestikom. Boli veľmi nepraktické a neujali sa. Spoľahlivé plniace pero, ktoré nebolo potrebné namáčať, sa podarilo zostrojiť až v roku 1884 americkému poisťovaciemu agentovi Lewinovi Edisonovi Watermanovi. Vynálezcu napadla geniálna a pritom jednoduchá myšlienka. Namiesto piestika vynálezca vo svojom patente použil očné kvapkadlo. Vďaka tomuto patentu sa plniace pero veľmi rýchlo rozšírilo. Už nebolo potrebné ručne pomocou piestika vytláčať atrament a ustavične ho namáčať do atramentu. Ak počujeme meno Edison, automaticky myslíme na vynálezcu žiarovky. Ide o iného Edisona. V roku 1902 vyrobili okolo pol milióna plniacich pier ročne, čo bol na tú dobu slušný počet.
Ani plniace pero v plnej miere nesplnilo požiadavky, aké sa od neho očakávali. Atrament vykvapol z pera väčšinou práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Objavili sa guličkové perá, ktoré majú v zásobníku tvaru rúrky hustý atrament. Rúrka je ukončená drobnou guľôčkou, ktorá pripúšťa farbu na hrot. Guľka je vyrobená z tvrdého materiálu, aby mala dobré písacie vlastnosti Aby pero dobre písalo, musí byť v náplni vhodná hustota atramentu pri optimálnej teplote. Tento problém odborníci dosť rýchle vyriešili a guličkové pero bolo na svete.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
