svoju "inosť", a keďže "iní" to nikdy nemali ľahké, podobným je aj tento prípad.

Zvedavé a ľútostivé pohľady okoloidúcich na uliciach, neprirodzené blahosklonné správanie susedov, či rovesníkov, to všetko sú situácie, na ktoré si zdravotne ťažko postihnutí musia zvykať. Horšie však je, že spoločnosť mnohokrát telesné postihnutie automaticky spája s duševnou zaostalosťou. Pritom, častokrát práve v dôsledku predsudkov a neodhaleniu schopností týchto ľudí, ostáva ich ľudský potenciál nevyužitý. Majú problém získať možnosť vzdelávať sa. Získať kvalifikáciu v oblasti, kde by mohli vykonávať zamestnanie aj napriek telesnému postihnutiu. Nenájdu teda ani prácu a nezačlenia sa, často ani čiastočne, do bežného života. Sú úplne odkázaní na starostlivosť iných. Tu sa otvára ďalšia otázka, otázka postavenia matiek zdravotne ťažko postihnutých detí, v prípade, keď sa rozhodnú nedať dieťa do ústavu, ale starať sa oň samy.

Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach v auguste rozbehol projekt pod názvom "Ženy - matky detí s ťažkým zdravotným postihnutím."

"K jeho hlavným cieľom patrí definovať problémy a príčiny postavenia týchto žien, otvoriť verejnú diskusiu o najpálčivejších otázkach, navrhnúť riešenia a osloviť kompetentné orgány pre spoluprácu. Jeho realizáciu zastreší jedenásť matiek, ktoré pracujú v Detskom klube a snažia sa zlepšiť postavenie vlastné a postavenie svojich detí. Matky postihnutých detí majú v spoločnosti neľahkú úlohu. Musia sa v prvom rade rozhodnúť, či začlenia dieťa do ústavnej starostlivosti, alebo sa oň budú starať ony. V prvom prípade mnohé prejdú životom s nepotlačiteľnými výčitkami svedomia. V druhom, žijú v neúmernom psychickom a fyzickom vypätí a väčšinou v materiálnej núdzi. Pritom, na dieťa v ústavnej starostlivosti, štát prispieva sumou 9 až 12 tisíc korún mesačne. Ak sa ale matka rozhodne o dieťa starať sama, dostáva od štátu sociálnu podporu asi 3000 korún mesačne. V projekte vidíme cestu k riešeniu situácie, ktoré by nepoškodzovalo ani rodinu, ani štát," popisuje problémy matiek telesne postihnutých detí jedna z realizátoriek projektu, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti. "Matke postihnutého dieťaťa nie je umožnené zamestnať sa a je odkázaná na sociálny systém. Musí byť so svojím dieťaťom dvadsaťštyri hodín denne. Naša legislatíva neupravuje osobnú asistenciu ako pracovnoprávny vzťah, preto je v podstate nemožné získať osobného asistenta na osem hodín denne, teda na čas, ktorý by matka trávila v práci. Ak sa chce zamestnať podá žiadosť na posudkovú komisiu, ktorá preskúma charakter postihnutia dieťaťa a pridelí na určitý počet hodín denne asistenta. Tento čas však prevažne neumožňuje nastúpiť matke do práce. Môže si najať študenta, no zriedkakedy má na to dosť peňazí. Navyše pre študentov je prvoradé ich štúdium, a tak často odrieknu kvôli skúškam a nepredvídaným udalostiam. Dve, či tri hodiny denne nevytvárajú dostatok priestoru, aby sa matka zamestnala," pridáva sa ďalšia z mamičiek.

Projekt "Ženy - matky detí so zdravotným postihnutím" má pomôcť pri hľadaní riešenia situácie týchto žien, pričom východiskom ostáva myšlienka zlepšiť spoločenské postavenie telesne postihnutých. Podľa slov riaditeľky Detského Klubu, Ing. Dagmar Kozákovej sa v období od augusta 2000 do júna 2001 uskutoční päť seminárov. "Budú určené pre matky zdravotne ťažko postihnutých detí, odborníkov, ale i verejnosť. Každý z nich má hlavnú tému, o ktorej sa bude diskutovať. Prvý bude zameraný na rodinnú politiku, druhý má názov Vzdelávanie a pracovné uplatnenie, tretí - Sociálne služby, štvrtý - Prístupnosť prostredia a témou posledného je budúcnosť matky a dieťaťa zdravotne postihnutého a ich sociálne zabezpečenie. Závery pracovných seminárov plánujeme spracovať a poslať rezortným ministerstvám. V máji nasledujúceho roka by sme chceli zorganizovať celoslovenskú konferenciu pre matky zdravotne ťažko postihnutých detí. Našou snahou je rozprúdiť celospoločenskú diskusiu a navrhnúť zmeny aj v oblasti legislatívy, ktoré by rozšírili možnosti zapojenia postihnutých detí do spoločenského života a prispeli by tak aj k zvýšeniu kvality života ich matiek."

Podľa vyjadrení organizátoriek projektu ich problém - problém matiek, je predovšetkým dôsledkom predsudkov spoločnosti voči zdravotne postihnutým. Mnohí z nich sú schopní získať vzdelanie a zaradiť sa do pracovného procesu. "Často sú ťažkosti dostať dieťa na školu, a potom, ak sa tam aj dostane, ku každému sa pristupuje rovnako. Pritom u zdravotne ťažko postihnutých detí je potrebné odlíšiť prístup podľa charakteru postihnutia, tak aby boli odhalené jeho schopnosti. Aby sa určila oblasť, v ktorej je možné rozvíjať jeho schopnosti. Zamestnávatelia si často neuvedomujú, že telesne postihnutý, ktorý nie je schopný pracovať manuálne, môže byť veľmi kreatívny. Môže poskytnúť nápady telesne zdravému človeku, pretože ten je rozlietaný a nemá toľko času premýšľať a uvažovať. Pri niektorých typoch postihnutia zase môže byť naopak manuálne zručný a precízny. Zároveň postoj spoločnosti v nich potláča akékoľvek náznaky ambícií a vytvára aj psychologický problém," zhodujú sa v názore na možnosti uplatnenia svojich detí. Podľa ich mienky by zakotvenie osobnej asistencie ako pracovnoprávneho vzťahu v legislatíve mohlo priniesť viacero pozitívnych výsledkov. "Nielen pre matku ale aj pre dieťa. Netrávilo by celé dni v spoločnosti tej istej osoby - svojej matky, no komunikovalo by aj s inými ľuďmi, čo je dôležité. U nás síce existuje ošetrovateľská služba, ktorá ale spočíva v tom, že ošetrovateľ navarí, poupratuje, prípadne nakúpi v čase určenom opatrovateľskou agentúrou. Osobný asistent v pracovnoprávnom vzťahu k zdravotne postihnutému, podľa toho ako to funguje v západných krajinách, má však v náplni práce vziať ho na prechádzku, na plaváreň, do kina, tak aby si zdravotne postihnutý zvykol na prítomnosť iných ľudí. Je k dispozícii vtedy keď to zdravotne ťažko postihnutý človek potrebuje. Úlohou osobného asistenta je zabezpečiť človeku, ktorý je v jeho starostlivosti podmienky života porovnateľné s človekom bez postihnutia. Napríklad dvanásťročnému dieťaťu vytvoriť podmienky porovnateľné s podmienkami aké má jeho dvanásťročný zdravý rovesník."

V konečnom dôsledku by úprava postavenia osobného asistenta určite priniesla ovocie aj štátu. Podľa štatistických informácií je prirodzené percento počtu postihnutých detí 10 - 15% a 2% detí si vyžadujú celoživotnú koordinovanú starostlivosť. Presne toľko ľudí by sa teda mohlo uplatniť v pozícii osobných asistentov, čím by klesla nezamestnanosť, vďaka vytvoreniu nových pracovných miest. Navyše by sa mohli zamestnať aj matky zdravotne ťažko postihnutých, čím by sa opäť zúžila sieť sociálne odkázaných. A v neposlednom rade by vzrástla kvalita života zdravotne ťažko postihnutých detí a ich matiek. Po dovŕšení dospelosti by tieto deti boli pravdepodobne samostatnejšie a mohli by svoje, častokrát neodhalené a nadpriemerné, schopnosti ponúknuť spoločnosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.