mňa znamená samozrejme brigádu. Inak to nebolo ani tento júl.
Celá natešená som si ešte v máji podávala prihlášku na "super" brigádu na Moravu. V živote nezabudnem na 9. júl. Bol to totiž ten osudný deň, keď som sa spolu s ostatnými, nič netušiacimi, no hlavne peňazíchtivími študentami, ocitla na železničnej stanici. Vyhliadky boli celkom dobré. Cesta tam, ubytovanie a obedy zadarmo a k tomu ešte tri týždne bez rodičov. Nezlákalo by to aj vás? Keby som len vtedy mala dosť rozumu, ale hlavne dnešné skúsenosti! Tušíte správne, ak sa vám zdá, že sa blíži katastrofa.
Už len cesta bola predzvesťou najhoršieho. Aby som sa vôbec dostala na stanicu, musela som vyhodiť stovku za taxík - veď viete, ako krásne nám to v MHD funguje. Cesta vlakom nebola o nič lepšia. Skúste sa niekedy previezť do Trenčína a celú cestu odstáť v uličke, pretože niekomu sa nechcelo kúpiť miestenky. Po dvoch prestupoch sme boli konečne na mieste. Bývali sme prakticky na stanici, alebo ako to tí spoza hraníc nazývajú - na "nádraží". Strašná prednáška, čo všetko nesmieme na ubytovni robiť, ma len utvrdila v tom, že sa blíži ozajstné peklo. Ešteže nám neurčili večierku - veď sme už predsa len dospelí.
Na naše potešenie sme nasledujúci deň robili len osem hodín. Žiaľ už od šiestej hodiny rannej. Pre nás to znamenalo asi toľko, že presne o piatej sme vypochodovali z ubytovne a vybrali sa na polhodinovú túru do závodu. Počiatočnú radosť z krásnych nových "pichačiek" vystriedal strašný smrad, šíriaci sa rovno z haly. Presne z tej haly, v ktorej sme mali stráviť prevažnú časť nášho pobytu v zahraničí. Majstrová nás stihla povzbudiť hláškou: "Veď je to len ovocie." "Vyfasovali" sme nové igelitové zástery a "úžasné" čiapky, aké nemajú snáď ani pomocnice v kuchyni. Na rovinu - vyzerali sme ako príšery! Nejeden z nás zrazu zistil, že má oveľa menšiu hlavu, ako si myslel. Nasledovalo rozdeľovanie práce. Všetci sme čakali, že budeme v teplej miestnosti so stolmi a stoličkami, s nožíkmi v ruke rozpoľovať sľúbené marhule. Veľmi rýchlo nás však vyviedli z omylu. Dodnes neviem, kto dopadol lepšie. Ak by ste mohli, čo by ste si vybrali? Makať ako "fretka" osem respektíve dvanásť a neskôr aj šestnásť hodín pri páse a každú chvíľu sa zbožne modliť, aby tú neustále bežiacu obludu niekto vypol, alebo stáť na mieste celý ten čas s nožíkom v ruke a rozpoľovať a rozpoľovať. Je síce pravda, že v druhom prípade bola možnosť si sem - tam aj oddýchnuť, ale nie sadnúť, čo nechápam doteraz. A tiež tu bolo riziko, že nestihnete splniť normu. Keď sme už pri norme, prvé tri dni nikto neveril, že by sa vôbec dala splniť. Najhoršie bolo, že keď rozpoľovanie začalo ísť od ruky, došli marhule. My od pásu sme tajne závideli všetkým od marhúľ, lebo ich poslali domov (rozumej na ubytovňu - pozn. red.). Ale poznáte to, človek chce mať vždy to, čo nemôže. Aj keď sme sa najprv hnevali, že musíme robiť tak veľa, potom sme sa hnevali ešte viac, že nemáme robotu. Aspoň, že sme si mohli, čo mohli - museli dvakrát denne úplne legálne pichnúť. Ak vám to náhodou nedošlo, tak pichali sme si "pichačky", aby bolo každému jasné, že chodíme do práce pravidelne a včas, aj keď to niekedy bolo len na obrátku. Predstavte si, že sme došli do závodu a majstrová, šéfka a iní nadriadení nám jednoducho oznámili, že musíme odísť, lebo nie je čo robiť. Horšie ale bolo, keď mali prácu, ale len pre pár ľudí. Každý samozrejme žiadal spravodlivosť, a tak sa žrebovalo. Lenže žrebovanie sa, napriek tomu, každému zdalo nespravodlivé. Povedali sme si teda: "V cudzej zemi, bez práce, tak si aspoň užime." A aj sme si užili. Poviem vám, to zahraničie je hotový pivný raj. Diskotéky boli každý deň a okrem štvrtku aj so striptízom. Teraz mám pocit, že za tých pár dní bez práce som minula viac, ako by som si bola zarobila.
Čas sa nikdy nevliekol tak pomaly, najmä ak bol ešte len nejaký utorok. No v nedeľu som si nijako nemohla spomenúť na to, čo som robila predchádzajúce dni. Nebolo len tým, že v sobotu večer sa žilo. Závod bol totiž hotová vymývačka mozgov. Napríklad sa mi stalo, že po jednej dvanástke som pätnásť minút sedela v kuchynke nad sáčkovou polievkou a rozmýšľala, ako sa varí. Keď som už pri jedle, skúste jesť tri týždne len rožky s paštekou, špagety, instantné cestoviny a sem -tam nejakú pizzu. A nesmiem zabudnúť na každodenné knedlíky. Akoby tí moraváci ani nepoznali inú prílohu k obedu. Až keď bolo po všetkom, uvedomila som si, že nenávidené marhule a neskôr ešte nenávidenejšie broskyne mi vlastne zachránili život. Nebyť ich, myslím, že by som naozaj zomrela od hladu. Často sa stávalo, že som celú hodinu presedela pri bedničke a jedla. Čo jedla, napchávala sa. Okrem toho, jedenie ovocia bola jedna z mála vecí, ktoré sme mali povolené. Ešte ani spievať nám nedovolili. Ale aj chuť do jedla ma veľmi rýchlo prešla, keď som si raz s jednou bedničkou doniesla okrem broskýň aj malú sivú myšku. Potom som už vôbec nechápala, prečo priestory s pásmi a inými strojmi označovali za hygienické prostredie.
A ešte jedna perlička. Na začiatku sme rozdeľovali marhule, tvrdé na kompót, mäkké na marmeládu. Asi po hodine nás všetkých začalo strašne dusiť. Celkom nás dorazilo, keď nám jedna z tiet, ktoré na nás dávali pozor, oznámila, že to je len kyselina v sudoch, kam sypeme marmeládovky. Dám vám radu. Nekupujte si nikdy marmeládu, lebo neviete, čo v nej je. Tým mám na mysli napríklad použitú hygienickú vreckovku, ktorú sme zo strachu pred kyselinou radšej nevyťahovali, alebo obed, ktorý sa úplne prirodzenou cestou dostal až do suda na marmeládu. Vrchol bol, keď nám na to šéfka povedala niečo v tom zmysle, že to nevadí, veď aj tak to ide len do Ruska. Uznajte, komu by sa potom chcelo vykrajovať zhnité časti alebo sa trápiť s malými zelenými, a najmä tvrdými marhuľami, ktoré mali rásť na strome ešte najmenej mesiac, keď sme ich mohli rovno hodiť do marmelády. Aby si to nevšimla šéfka, tak sme po nich pre istotu trochu poskákali, ako že sú rozpučené. A to nehovorím o tom, že si niekto nájde vo fľaši s broskyňami aj mŕtvu osu. Úbohí Rusi. Chudáci, ani nevedia, čo ich čaká.
Našťastie som to prežila bez ujmy na zdraví, ak nepočítam nádchu, ktorú tam dostali takmer všetci, pretože sme takmer celý deň stáli vo vode. Po dvoch dňoch sa nad nami zľutovali a dovolili nám vziať si gumáky. Tie však boli aj nevýhodou, pretože na konci zmeny sa muselo vystriekať celé pracovisko. Samozrejme, že na túto prácu boli uprednostňovaní jedinci z gumákmi.
Keď sa ale nad všetkým zamyslím, nebolo to až také strašné. Hlavne, keď to už mám za sebou. Aj som si zarobila, aj som si užila, spoznala nových ľudí, no predovšetkým som bola tri týždne samostatná. Ak aj vy máte radi dobrodružstvo, veľmi rýchlo zabudnite na všetky hrôzy, ktoré som vám tu vykreslila. Veď o rok to môže byť celkom iné. A nezabudnite, nie sme v Rusku.
Autor: Lucia Bittnerová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
