ktorý sa konal vo Veľkom Šariši v Prešovskom okrese. Marcin Niziurski ukončil v roku 1977 Akadémiu výtvarných umení v rodnej Varšave, ťažiskom jeho tvorby je olejomaľba, no venuje sa i perokresbe. Okrem Poľska a Slovenska sa zúčastnil aj výstav a plenérov v Austrálii, Spojených štátoch amerických, Egypte a Japonsku. Nie je len maliarom, ale tiež aj prozaikom a publicistom. Na vernisáži uskutočnenej po veľkošarišskom plenéri sme sa s ním porozprávali.
Plenér mal názov Šarišská krajina. Ako sa vám teda Šariš, ako aj tento plenér pozdával?
- Mám rád Slovensko. Je tu nádherná krajina a vždy tu s radosťou prichádzam a po návrate do Varšavy mi je smutno a bude mi smutno aj teraz. Aj tento plenér bol ozaj veľmi vydarený.
Koľkýkrát ste tu na Slovensku?
- Pred tromi rokmi som bol na festivale sochárskeho umenia v Bardejove a mal som tiež niekoľko výstav v Prešove i v Bardejove.
Práce ktorého z vašich kolegov na tomto plenéri sa vám pozdávali najväčšmi?
- Najviac sa mi páčili obrazy Dušana Srvátku. Je ho obraz je taký nádherný, že by som ho najradšej zjedol.
Ostalo vám na tomto plenéri čas okrem maľovania aj na nejaké iné akcie?
- Jasné. Bol to veľmi spoločenský plenér, najmä vďaka nevyčerpateľnej energii nášho priateľa - brata Čecha - Stanislava Zormana. Je dobrý gitarista a veľmi veselý človek. Robili sme aj mnoho turistických vychádzok a pravdupovediac, Šariš je natoľko bohatá krajina, že sme ani nestihli prezrieť všetky jej vzácnosti a krásu. No a vďaka nášmu spoločenskému životu na tomto plenéri sme ani veľmi nemali na maľovanie čas.
Tento rok je bohatá hubová sezóna. Boli ste na hubách?
- Boli sme nielen na hubách, ale aj na rybách. Taktiež sme boli na Šimonke, akcií bolo dosť. Práve preto, aby sme všetko stihli, sme museli maľovať skoro ráno, niekedy aj v noci. Po pravde povedané, za tie dva týždne som spal dokopy možno desať hodín.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
