nešťastný. Je dosť dobrých argumentov, ktoré ukazujú skôr smerom, že mesiace sa vlečúci spor Čarnogurský-Harabin by sa nemal riešiť politicko-administratívnou cestou.
Isteže, vôbec nejde iba o osobný spor, veď nespokojnosť s činnosťou a krokmi predsedu NS zahŕňa podstatne širšie spektrum, napríklad i reprezentatívnu stavovskú organizáciu, Združenie sudcov Slovenska. Mediálne sa ale dianie spersonifikovalo práve do konfliktu týchto dvoch, čo smerom k verejnému prijatiu nie je práve ideálne. Samozrejme, zoči-voči faktom je zosobnenie kauzy triviálne.
Použitie falšovaného kolaudačného rozhodnutia ako prostriedku na prevod budovy bolo jednoznačne preukázané. Nie je vôbec zaujímavé, či Harabin mal alebo nemal o podvode osobne vedomosť. Prezumpcia neviny, ktorou sa oháňa, sa isteže ráta, ale až v prípadnom trestnom konaní. Keďže nepoškvrnenosť ústavnej funkcie je prednejšia ako jej nositeľ, ktorý sa následne môže očistiť, štandardom je v takýchto kauzách PREZUMPCIA VINY. Predstava, že v kresle predsedu NS by ďalej sedel podvodník, je spoločensky oveľa neprijateľnejšia, než prípadné ospravedlnenie za omyl s odškodnením. Harabin by teda, tvárou v tvár takémuto podozreniu, mal sám odstúpiť.
Zrelé na odstúpenie sú aj dôvody viažuce sa k mimoriadne benevolentnému prístupu Harabina ku kreáciám sudcu Štefanka. Ako predseda súdu mal jediný právomoc ho suspendovať, keď sa sekerou prerúbal do rezortnej bytovky (vôbec sa zdá, akoby ohniskom konfliktov medzi rezortom a NS boli nehnuteľnosti). Takisto mal Harabin povinnosť okamžite stiahnuť Štefanka zo žrebovania "sliačskej kauzy", keď vyšlo najavo, že sa liečil u Soboňu zadarmo, a keď ešte skrslo podozrenie (podľa redaktorov Twistu stopercentný fakt), že sa s ním stýkal už počas prejednávania prípadu na NS. Šabľovanie prezumpciou neviny, ako ho aj tu predviedol Harabin, je do takej miery scestné (nejde o trestnú zodpovednosť Štefanka, ale o nezaujaté rozsúdenie kauzy), že samo osebe, bez ďalších súvislostí, súčasného predsedu NS diskvalifikuje. Na staršie lapsusy Štefanka, napr. kvalifikovanie SZM (v rozsudku kauzy Slobodník-Feldek) za "dobrú organizáciu", radšej zabudnime.
Vôbec teda nejde o "vymyslené dôvody", ako sa bráni Harabin. Sú naozaj zrelé na to, aby uvažoval o zložení funkcie. Iná káva je ale vládny návrh na jeho odvolanie. Tu by sa mala veľmi vážne zvažovať ešte iná vec - jedným zo základných princípov trojdelenia moci je, že vláda a parlament nezasahujú do justície. Všetky plnokrvné demokracie si veľmi strážia vylúčenie akýchkoľvek politických vplyvov na chod súdnictva. Ak teda Harabin vládnu iniciatívu za svoje odvolanie označuje za "začiatok politických čistiek", udiera na najchúlostivejšiu strunu. A je úplne vedľajšie, že je vedľa. Jeho ťaženiu za "nezávislosť súdnictva", ktoré programovo naštartoval až pri nástupe súčasného ministra (za Liščáka čučal ako voš pod chrastou), nasadzuje týmto vláda povážlivú tŕňovú korunu.
A možno celkom zbytočne. Ak totiž prejde parlamentom novela ústavy (inak jeden z "mimonehnuteľnostných" zdrojov konfliktu medzi exekutívou a NS), tak podľa predloženej verzie by súčasný predseda NS tak či tak skončil svoje poverenie predčasne, to jest po rekonštrukcii a kreovaní novej Súdnej rady. Isteže, parlamentné hlasovanie o ústavnej novele vyzerá na lotériu, jeden-dva mesiace sa však ešte azda dalo vyčkať. Nie kvôli Harabinovi, ale princípu, ktorý naozaj striktne velí politike, aby sa justície nedotýkala. Nehovoriac o tom, že na NS je rozohraných viacero káuz, na ktorých výsledku je priamo zainteresovaný štát, takže rez môže byť skutočne interpretovaný ako neprípustný politický nátlak. Spor FNM o kúpele Sliač je trebárs iba miniatúrkou proti kauze Duckého zmeniek, v ktorom sa štátny SPP bráni stámiliónovej pohľadávke českej Union Banky.
Je jasné, že Štefan Harabin nie je hoden byť predsedom Najvyššieho súdu. Jasné nie je čosi iného: Je hoden toľko, aby zápas o jeho osobu nahlodával dôveru v stabilitu inštitúcií na Slovensku?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
