ktoré vysiela impulz do zakončenia nervových vlákien spojených s cievami na tvári. Pod vplyvom týchto impulzov sa vlásočnice rozširujú, čo vyvoláva náhle návaly krvi, prejavujúce sa červenaním. Všetko sa odohráva rovnako automaticky ako tlkot srdca.
Je človek schopný ovládať túto nežiaducu reakciu vlastného tela?
Niektorí psychológovia vysvetľujú červenanie sa ako výsledok určitej formy spoločenského styku. Ten pocit poznáme všetci: Čo si o mne pomyslí? Ako vysoko ma hodnotí? Zdroje týchto otázok treba hľadať v komplexe menejcennosti, ktorý je - aj keď v rôznej miere - vlastný takmer všetkým ľuďom. Je známe, že situácie, v ktorých sa od človeka vyžaduje aktívny prejav, vyvolávajú pocit vzrušenia, ktorý vedie k prudkému začervenaniu sa. Typickým príkladom sú okamihy, súvisiace s pocitom trémy.
Popri dlhodobej psychoterapii sa našiel aj jednoduchší spôsob zmierenia týchto ťažkostí a tým je biologická spätná väzba, ktorej predmetom je práve podriadenie mimovoľných biologických procesov vedomej duševnej kontrole.
Princíp spätnej väzby si vysvetlíme na jednoduchom príklade: Predstavme si, že zo vzduchovky strieľame do terča. Keby nám niekto zaviazal oči, nemohli by sme zistiť, ako ďaleko je od stredu vystrelený brok. Nemohli by sme sa poučiť z predchádzajúcich skúseností a teda ani zlepšiť presnosť mierenia. keď po každom výstrele kontrolujeme výsledok, čerpáme informácie, ktoré nám umožňujú postupné dosahovanie stále lepších výsledkov.
Ukázalo sa, že princípy spätnej väzby možno rozšíriť aj na iné procesy, ktoré sa odohrávajú v ľudskom organizme a o ktorých sa donedávna tvrdilo, že sú celkom nezávislé na ľudskom vedomí a vôli.
Zopakujme si teda otázku z úvodu: Môže ľudské myslenie kontrolovať zdanlivo tak automatický proces, akým je červenanie sa? Súčasná veda odpovedá na túto otázku kladne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
