sedadle podriemkávala jeho deväť a pol ročná dcéra Veronika. Vozovka bola suchá, bolo jasno, na cestu im svietili aj hviezdy a mesiac.
Františkovi sa zrazu zazdalo, akoby sa zdiaľky oproti nim rútilo akési auto, nevidel ho, skôr ho len tušil, spoza početných zákrut, ktoré vytvárali pomerne romantický úsek cesty, zavše preblesklo svetlo jeho reflektorov. A z diaľky bolo počuť rev jeho motora.
Nazrel do spätného zrkadla - Veronika spala napoly sediac, napoly ležiac. Vtedy sa s obrovským hukotom prirútilo to auto. Letelo uprostred vozovky a František v poslednej chvíli strhol riadenie, aby sa mu vyhol. Nepodarilo sa mu to, lebo aj keď vodič, ktorý sa šialene rútil a napokon si uvedomil nebezpečenstvo, začal prudko brzdiť, v tom rozhodujúcom okamihu mal ešte pomerne veľkú rýchlosť. Výsledok bol taký, že Ford narazil do boku škodovky. Ani jednému z vodičov sa našťastie nič nestalo, ale zadné dvere škodovky sa doslova rozleteli a Veronika sa vykopŕcla na cestu. Potom šialene vykríkla a bosá - lebo jej vsuvky ostali v aute - sa rozbehla po asfaltke. V šoku a panike utekala po ceste. Keď jej otec videl, čo sa deje, rozbehol sa za ňou. "Stoj! V mene zákona stoj! Stoj, lebo strelím!" reval vodič, ktorý spôsobil nehodu. Bol silne opitý, bol to príslušník vtedajšej Verejnej bezpečnosti, teda predchodcu dnešného Policajného zboru, a vediac, že aj tak on má pravdu, zareval ešte zo dva razy: "Stoj, lebo strelím!" A s týmito slovami vytiahol pištoľ.
Deväť a pol ročná dievčina v šoku utekala po ceste, ktorá je spojnicou dvoch okresných miest. Po niekoľkých desiatkach metrov ju otec dobehol, nôžky už mala celé krvavé. Vtom zaznel výstrel. Podľa policajného záznamu, ktorý už dnes nejestvuje, to bol "varovný výstrel do vzduchu s cieľom zabrániť aktérovi dopravnej nehody, aby neunikol z jej miesta." Dnes to už ťažko potvrdiť či vyvrátiť, pravdou je, že strela našťastie nikoho nezasiahla...
Pri trasúcej sa dievčine a jej otcovi, ktorý ju zvieral v náručí, sa pristavil opitý muž zákona. "Vodičský preukaz, hovädo jedno, predložte vodičský preukaz!" reval. Našťastie cesta napriek tomu, že bol už neskorý večer, nebola prázdna a tak sa pri nich zakrátko pristavilo niekoľko okoloidúcich áut. Dorazila aj nehodovka a asi o dvadsať minút neskôr aj nadriadený policajta, ktorý nehodu spôsobil. Bolo to presne v zmysle predpisov. "Utekal z miesta nehody! Musel som ho zadržať," vysvetľoval svojmu veliteľovi opitý muž zákona, ktorý si za nič na svete nechcel priznať vinu na nehode. Kto vie, akoby sa to všetko skončilo, nijako sa to totiž nevyvíjalo v prospech Františka, ktorého jediná vina bola v tom, že si dovolil šoférovať na ceste, po ktorej sa rútil opitý a sebavedomý nadporučík, ktorý má vždy pravdu... Lenže, ako sa vraví, každá klobása má dva konce. Aj Františkova manželka a Veronikina mama to dobre vedela. Mali totiž šťastie - jej švagor, brat jej sestry pracoval vtedy v Prahe na ústredí. Bol na ústrednom výbore rodnej strany síce len akýmsi radovým pracovníkom, ale práve na tom oddelení, ktoré malo na starosti bezpečnosť, prokuratúru, súdy... A Veronikina mama okamžite siahla po telefóne. V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že v priebehu niekoľkých minút (!) sa veci rýchlo pohli dopredu - na miesto nehody sa postupne dostavil aj sám okresný náčelník Zboru národnej bezpečnosti, službukonajúci prokurátor a krátko po ňom aj okresný prokurátor, predseda súdu a ďalší okresní papaláši... Sebavedomie vypaseného opitého nadporučíka pomaly, ale isto vytrácalo... Narazilo totiž na pevnejšiu skalu... Ešte v ten istý večer mu okresný náčelník dočasne pozastavil výkon služby a musel na čas, kým sa prípad nedošetrí, odovzdať aj služobnú zbraň. Podľa prokurátora, ktorý v zmysle horúcich telefonických pokynov zhora horlivo dozeral na prácu nehodovkára, bol hlavný aktér príbehu podozrivý z viacerých trestných činov, najmä opilstva, zneužívania právomocí verejného činiteľa a ďalších. Napokon z jeho trestného stíhania však nebolo nič. Celé sa to totiž odohralo v jeden neskorý augustový večer roka 1968. A len niekoľko hodín po nehode sa už po našich cestách valili tanky armád piatich krajín Varšavskej zmluvy. Bol dvadsiaty prvý august a všetky riadiace zložky vtedajšej Verejnej i Štátnej bezpečnosti prevzali sovietski dôstojníci a tí ešte dlho rozhodovali u nás o tom, kto aký trestný čin spáchal. A kto sa vedel rýchlo zorientovať v tlačenici, ten spravidla vždy vyhral... Pointa je taká, že policajné záznamy o nočnom incidente ožratého strážcu zákona sa rýchlo stratili.
NAMIESTO POINTY
Veronikini rodičia sa síce neskôr viackrát pokúšali "vec dotiahnuť" podaním sťažnosti pre porušenie zákona i podaním civilnej žaloby na súd dôvodiac, že "aj keď pri nehode neutrpela žiadne zranenia, šok, ktorý prežila vďaka nárazu a následnej neodôvodnenej a nepochopiteľnej streľbe príslušníka Verejnej bezpečnosti, zanechal dlhotrvajúce následky v jej psychike." Ešte dlho potom sa napríklad pomočovala.
A tak jediným "dokladom", aj keď len nepriamym, o tom, že sa taký prípad odohral, bola civilná žaloba podaná na príslušnom okresnom súde. Doposiaľ ju síce možno nájsť v súdnych archívoch, ale - ako je zrejmé - súd o nej "z istých dôvodov" nikdy nerozhodol. Ale aj sami Veronikini rodičia uznávajú, že to, čo sme všetci prežili už o niekoľko málo hodín neskôr, keď nad našimi mestami a dedinami nízko prelietavali sovietske stíhačky a naše cesty rozrypávali pásy sovietskych tankov, bol väčší šok. Na celé desiatky rokov...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
