niekde do roviny ústnej slovesnosti, je bývalý športový komentátor Karol Polák (65) zapísaný v mysliach "vážených športových priateľov". Skoro desaťročie jeho mikrofonický hlas nezaznieva v elektronických médiách (aj keď nezabúdame na reláciu Bez dresu v už zaniknutej VTV), môžete ho však začuť azda v každom slovenskom meste. Krajinu pod Tatrami totiž Karol Polák "obieha" ako riaditeľ propagácie stávkovej kancelárie. Pozhovárali sme sa s ním po jeho košickej autogramiáde.
*****
Sledovali ste zápas s Chorvátskom?
"Nie, musím sa priznať, že som tento zápas nesledoval. Aj keď som pôvodne naozaj veľmi chcel. Mali sme však akciu s našimi tipujúcimi, bola to vlastne taká sondáž do ich názorov na našu stávkovú kanceláriu, kde tipujúci mohli predniesť svoje názory, postrehy, vyjadriť sa, či sú spokojní alebo naopak. Začínali sme o pol šiestej, množstvo ľudí a zaujímavá debata však spôsobili, že sme skončili až o pol desiatej. Sám som bol prekvapený, že väčšina neodišla pozerať futbal a ja, keďže som ich fakticky pozval, nemohol som si dovoliť poslať ich domov s tým, že ja chcem pozerať futbal."
Euro 2000 ste však hádam sledovali?
"Samozrejme áno. Nie všetko, mám časovo náročnú prácu, ktorá pri všetkých pobočkách znamená veľa cestovania a prácu aj vo večerných hodinách."
Čo alebo kto vás na Euro 2000 zaujal?
"Najviac ma upútal pohyb hráčov, ktorý vyplýva z kondície. Vidieť, že sa na celom svete trénuje s väčšou intenzitou ako doteraz, hráči sú rýchli, vytrvalí, bojovní. Ukazuje, že futbal je z roka na rok náročnejší. Zaujala ma ofenzívna hra mužstiev a skvelé individuálne výkony tých najlepších."
To čo ste sledovali, ste sledovali na slovenskom kanáli?
"Zápasy českého mužstva som sledoval v českej televízii, pretože bývam v Bratislave a má opríjem všetkých českých staníc. Väčšinu zápasov Eura som sledoval na nemeckých staniciach ARD a ZDF. Hlavne preto, že veľmi dobre poznám komentátorov týchto staníc, poznáme sa navzájom dlhé roky, sú fundovaní a oproti ostatným majú jednu výhodu. Každý z nich, poznám to z praxe, má k dispozícii minimálne troch asistentov, ktorí mu v priebehu dňa alebo dvoch pred prenosom pozháňajú okolo oboch súperov perličky, najnovšie informácie, ku ktorým sa komentátor, ak je sám niekde vo svete, dostáva veľmi ťažko. Komentár je teda fundovaný, obsiahli, s vyčerpávajúcimi informáciami. Priznám sa, že na našej televízii som nesledoval zápasy aj preto, nechcem sa vyjadrovať nejako kriticky k mojim bývalým kolegom, že mi tam občas prekáža nečistota v slovenčine, štylistická nečistota, chyby, sem - tam aj faktické. Ja som slovenčinár, nie síce taký, ktorý by učil alebo študoval slovenčinu, ale v televízii som asi 6 rokov po sebe vyhral súťaž Slovenčina moja, ktorú vypisoval Jazykovedný ústav SAV, takže som dosť citlivý na správnu slovenčinu a správne vyjadrovanie sa, to mi momentálne v našich televíziách dosť chýba. Vedome som teda sledoval Euro 2000 na nemeckých staniciach."
V poslednom čase sa množia komentované prenosy z štúdií na Slovensku. Zápas Ligy šampiónov a komentátor tuná...
"Mnohé prenosy sa komentujú zo štúdia - to bolo aj za našich čias. Vychádzalo to z ekonomických možností televízie, keď nebolo ani na cestu a trebárs ani na zaplatenie komentátorského postu na tribúne, ktorý je dosť drahý. Určite nie je správne z hľadiska profesia komentátora, že sedí v štúdiu a komentuje zápas. Nemá žiadnu výhodu oproti tým, čo sedia doma pri televízore, pretože vidí presne to isté a ešte má fundovane rozprávať. Nepovažujem to za správny trend, žiaľ, súčasná ekonomická situácia je taká, aká je."
Spomínali ste cestovanie. Vy ste toho precestovali, vediete si nejakú štatistiku?
"Bolo toho veľa. Z kontinentov som nebol akurát v Austrálii, pretože z Austrálie nebolo ešte možné vysielať priame prenosy, vo vzduchu ešte neboli družice, ktoré by to umožnili. Čo sa týka Európy, Ameriky, Afriky, Ázie, bol som prakticky všade. Vypočítať sa to ani nedá. V takom Londýne som bol asi 23 - 24 krát, v Paríži takisto, Amsterdame, Mníchove, Miláne, Aténach, Ríme, Štokholme, Sofii, Belehrade, Bukurešti, Madride... To sú všetko futbalové mestá... Za 36 rokov profesie pri komentovaní futbalu či pri 15 rokoch komentovania hokejových MS, 28 rokov z tých 36 pri komentovaní ME a MS v krasokorčuľovaní, olympijských hier, som samozrejme precestoval veľa. Doma mám takú mapu, mapu Európy aj sveta, na ktorej som si krúžkoval mestá, v ktorých som bol. Keď sa teraz na to pozriem, tak je to poriadne okrúžkované. Niekedy už aj rozmýšľam nad tým, čo som v tom ktorom meste vlastne robil? Či to bolo kraso, futbal, hokej, hádzaná?"
Ste fanúšikom niektorého futbalového klubu? Hovorilo sa, že Karol Polák je fanúšikom Slovana...
"Automaticky sa hovorí, že keď ste Bratislavčan, musíte fandiť bratislavskému klubu. Pohľad fanúšikov je však celkom logický. Môj otec hrával za 1. ČsŠK, čo bol predchodca Slovana. Chodieval som s ním na tréningy. Ja sám som chytával dorasteneckú ligu, pravda, za ČH Bratislava, tá neskôr zanikla, prešla do Interu, tam to opäť nejako zaniklo. Čiže na štadión Slovana som sa dostal len ako súper, ako brankár dorasteneckej ČH. V tejto veci chcem povedať jedno, komentátor, či športový novinár vôbec, by samozrejme nemal byť klubisticky zameraný. Bráni to normálnemu, objektívnemu hodnoteniu diania na ihrisku. Zlé je, aj keď sa dostane pod určité vplyvy, pod vplyv funkcionár istého klubu, potom sa od neho vyžaduje, aby pozornosť vracal tým, že bude písať pekne o hráčoch, o klube. Ja som sa stále snažilnikomu neublížiť pri komentovaní, pretože som futbal hrával, vedel som a dodnes viem hráča pochopiť, s tým, že keď nemá formu, tak to nejde. Nikdy som sa nesnažil ostro odsudzovať výkon niektorého hráča. Až som niečo ostro odsúdil, tak to bola surová hra. čo sa týka klubov, mal, a mám dodnes dobrých priateľov či v Trnave (Jožko Adamec, Kuna, Hagara, Stano Jarábek), Žiline (Fero Plach, Štefan Slezák), Košiciach (Johann Štrausz, Ondrej Daňko, Stano Seman, Janko Kozák) Prešove (Lacko Pavlovič), na Slovane (Popluhár, Schrojf, Čapkovičovci, Jokl, Šani Vencel). To všetko boli či sú moji kamaráti, s takým Hagarom, ktorý dnes žije v Rakúsku a bol vášnivým šachistom, som na zájazdoch odohral nesčíselné množstvo šachových partií. Prídem do niektorého mesta, všade mám nesčíselné množstvo priateľov a určite nikto nemá mať prečo na mňa nejaké ťažké srdce. Snažil som sda dostávať nad vec, fandiť môže fanúšik, nie však novinár či komentátor."
Pýtal som sa to v tej súvslosti, že trebárs z takého Michalecha až prýštia belasé farby...
"Nevie, či je to celkom tak. Môže to byť, neviem však celkom presne, či pán Michalech je fandom niekoho... Viete, fanúšik si veľmi rýchlo vytvorí obraz o niektorom novinárovi či moderátorovi len preto, že sa mu nezdá nejaká formulácia, ktorá nie je totožná s jeho názorom. Nevie, či to je naozaj tak, na druhej strane to ani nevylučujem."
Nie je to práve môj názor, počul som ho však mnohokrát, začal som si isté veci všímať a hádam na nich niečo bude... Pristavil by som sa však pri jednom vašom zážitku, z kategórie posledných. Jedného nášho kolegu - novinára naháňali v predchádzajúcej sezóne po hektickom zápase Humenné - Slovan. Vraj tam naháňali aj vás?
"Vyslovene ma nenaháňali. Skôr boli voči mne trošku agresívni. Preto, že som z Bratislavy. Neviem, prečo naháňali vášho kolegu..."
Ani on to nevedel, pritom s Humenčanmi vychádza dobre, pozná sa s hráčmi, s vedením klubu...
"...veď aj ja! Poznám ich dobre, ja som dokonca na ten zápas prišiel s tým, aby som v polčase urobil reláciu o našej stávkovej kancelárii. Dokonca som za tú reláciu zaplatil pred zápasom, dvadsať minút pred koncom prvého polčasu sa pokazil mikrofón na štadióne a už sa ho nepodarilo opraviť. Takže naša akcia sa neuskutočnila - peniaze ostali v Humennom, ale nič sa nedeje, však áno. Sedel som na tribúne, pozeral na zápas a vo chvíli, keď došlo ku tej inkriminovanej situácii, Humennému neuznali gól, vzplanuli vášne na štadióne. Keď zápas skončil, podaktorí diváci sa obrátili na mňa s takým gestom a vykrikovali - ty si tiež, to ja nemôžem ani povedať do novín, ty si tiež taký k.... z Bratislavy, všetci ste tam rovnaký o pi.., proste odniesol som si to len preto, že som z Bratislavy. Hoci nie som ani členom SFZ, ani jeho výkonného výboru, ani predseda komisie rozhodcov, ani žiaden delegát. Skákali do mňa, nikto sa ma však nedotkol, ani ma neudrel. Je však pravda, že keď som opúšťal priestor štadióna a vonku bola dosť veľká skupina podráždených fanúšikov, tak som radšej poprosil, aby ma vypustili zadnou bránou, kde ma už čakal priateľ s autom a odcestovali sme do Michaloviec."
Pamätám si ešte na jeden podobný incident. Odohral sa v Žiline, ešte počas socialistickej federálnej ligy. Relácia S mikrofónom za futbalom vyznievala dosť dramaticky...
"V Žiline jeden z fanúšikov odchádzal znechutený. Asi päť minút pred koncom dostala žilina asi tretí gól, už ani neviem, s kým hrala. Jednoducho prehrávala 1:2 a dostala tretí gól. Fanúšik bol rozhorčený, lebo zápas pískali rozhodcovia z Bratislavy, no a skončilo to podobne ako v Humennom. Všetci z tej Bratislavy ste rovnaké svine a ubližujete nám. ako vstal, prechádzal popri mne a udrel ma, nie veľmi silno, po hlave. S tým, že mi zrazil mikrofón, tzv. kopf mikrofón sa tomu vraví, na betónovú podlahu a rozbil ho. Rýchlo som musel zháňať náhradný mikrofón, na ktorom sme dokončili prenos. Po nejakých týždňoch policajti zistili, kto to bol, ten pán sa mi prišiel ospravedlniť a mám dojem, že musel zaplatiť opravu toho mikrofónu."
Bolo to to najhoršie, čo sa vám počas vašej komnentátorskej kariéry prihodilo?
"V Prahe na Juliske po mne nejaký divák hodil kameň a trafil na do chrbta. Dosť dlhý čas som tam mal velikánsku modrinu. Našťastie ma netrafil do hlavy. Šťastie som mal v Barcelone na jedom zápase EPM. Barcelona hrala, už neviem, či s West Hamom či Arsenalom. Britskí fanúšikovia, skupina rowdies, začala hádzať smerom na ihrisko fľaše. Normálne sklenené fľaše, to bolo ešte v čase, keď sa nerobili také kontroly, osobné prehliadky. Doniesli si fľaše od piva, potom sa rozčúlili nad verdiktom rozhodcu a začali ich hádzať na ihrisko. Komentátorské boxy boli kúsok od postrannej čiary, na vyvýšnom plató, asi jeden a pol metra nad úrovňou ihriska. Boxy však boli otvorené. Tie fľaše samozrejme z tej obrovskej tribúny nedoleteli na ihrisko, ale väčšinou padali na nás. Ja som sedel vedľa rakúskeho komentátora a medzi nás padla plná pivová fľaša, ktorá explodovala ako granát. Obaja sme boli zastriekaní pivom, zo saka sme si vyberali kúsky skla. Len sme sa tak pozerali na seba a rozmýšľali, či komentovať ďalej, alebo utekať, pretože už naozaj išlo o život."
Určite ste však mali aj zážitky opačného charakteru.
"Ale áno, to však prichádza do úvahy po skončení prenosu, či niekoľko dní po ňom. Stáva sa mi dodnes, že mi ľudia ďakujú za tie roky, čo som odrobil. Padne to dobre, táto práca totiž vyžaduje veľkú drinu, neustále vysedávania nad archívmi, informáciami. Ja som stále vyznával stopercentnú prípravu. Ja som sa chystal na 120%, hoci som využil len 20% materiálov. Hlavne prvých 15 rokov som nevedel, čo to je sadnúť večer do kaviarne. Prišiel som domov, sadol som si k archívu a ďalších 4 - 5 hodín som na ňom robil."
Teraz je to ľahšie, "nahodíte" internet a vysurfujete, čo potrebujete.
"Áno, vtedy však nebol internet. Navyše, kto vie, či informácie z internetu sú kompletné a správne. Keď som začínal, nebolo ani video, postupne sa objavil tzv. telerekordingový pás, záznam, páska, na ktorú sa zapisovali prenosy. Až potom sa objavilo video, počítače, internet... Ja som mal všetko vlastnoručne zapísané. Priznám sa, že internetu až tak nedôverujem. Poviem konkrétny príklad. Mám dcéru, ktorá robí s počítačmi, robí programy, vyštudovala tento odbor. Stále ma prehovárala, aby som si celý archív dal do počítača, že sa zbytočne piplem. Ona vravela, takisto ako vy, vyťukám Real Madrid, propagačné oddelenie a oni mi dajú informácie. Tak sme sa dohodli. Hovorím, buď taká láskavá, dones mi Real Madrid. Predstavte si, priamo z Realu prišiel materiál, v ktorom bolo v kádri asi 6 - 7 hráčov, ktorí už dlhší čas v Reale nehrali, a chýbali tam 4 hráči, jeden Brazílčan, Juhoslovan, Francúz, ktorí už v mužstve hrali dobrý mesiac. Ten materiál bol starý, pre mňa zavádzajúci. Ja som si robieval poznámky zo športových novín z celej Európy, či to bol L´Equipe, Sovetskij sport, zürišský Sport, juhoslovanské Sportske novosti, poľské noviny, naše. Ja som si tú hŕbu novín, ktoré sme dostávali do redakcie, požičiaval na protipodpis domov a dennodenne to spracovával. Takže trebárs Real som mal podchytený za 20 rokov, prestupy, príchody, odchody, kam, odkiaľ, za koľko, s mojimi poznámkami, šípkami, krúžkami, čiarkami, ktoré by som do počítača ani nevedel dať. A nebojím sa, že mi vypovedia batérie, že mi niečo zničí vírus. To by som musel len vyhorieť."
Robíte to doteraz?
"Našu ligu sledujem dodnes. Mám prehľad o každom hráčovi, zaznamenaný každý štart, gól, striedania, opäť s mojimi značkami. Podobne aj špičkové európske ligy a európske poháre."
Nie je vám ľúto, že už nekomentujete? Trebárs teraz by ste si doplnili zbierku kontinentov - olympiáda bude v Sydney.
"Ani nie. Ja som človek, ktorý sa dokáže prispôsobiť, nebanujem nad tým, čo bolo a mohlo byť. Ja som sa v roku 1991 rozhodol odísť z televízie, podčiarkujem, že ma nikto nenútil. Skutočne som nemusel, aj keď sa to medui ľuďmi hovorilo a hovorí. Odišiel som po rozhovore s vedením Terna, kde mi ponúkli výrazne lepšie podmienky. Nezáležalo na tom, koľko mám rokov, spolupráca skončí vtedy, keď ja poviem, že mám toho dosť. Ak vydržím do osemdesiatky, tak budú radi. Tridsaťšesť rokov práce v televízi bolo dosť, to bolo 12 olympiád, 7 MS vo futbale a 20 ME a MS v krasokorčuľovaní. Veľa roboty, nervov, ciest, málo peňazí. Prisahám, čo zas ľudia neveria, že v 91. roku som mal 4 200 korún plat. Bez koruny prémií, to sa nepoznalo. A to som mal najvyšší plat zo všetkých komentátorov, dokonca osobne podpisovaný riaditeľom televízie, pretože to bol plat nad limit. Nezáležalo mi však na tom, mal som tú robotu rád. a bola iná doba, peniaze nehrali takú rolu, ako hrajú teraz. Takže prišla ponuka - a ja som nakoniec robil mhoho rozhovorov so športovcami, v ktorých dominovalo, že každý by mal vedieť, kedy odísť. Či vtedy, keď to cítite sám, ste v laufe, na vrchole alebo, keď vás už kopnú. Tak som to realizoval sám na sebe. Neľutujem. "
Ani olympiádu v Sydney. Čo takého komentátora na olympiáde čaká, aká hrozná robota, to si neviete predstaviť. Byť 17 - 18 hodín na nohách, behať zo športoviska na športovisko, dostať sa z jednej strany mesta na druhú a splniť všetky úlohy."
Na záver - vy sám stávkujete?
"Nie, jednak v našej stávkovej kancelárii nesmiem. A navyše nemám čas na to, aby som sa zaoberal kurzami, prognózami. Stále si hovorím, že keď budem mať viac a času a prestane ma baviť to, čo robím, tak začnem tipovať. A potom asi zbohatnem!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
