krištáľový glóbus za dlhoročný prínos svetovej kinematografii.

Narodil sa 4. januára 1932 ako syn právnika a pianistky. Na tri roky mu do života vtrhla občianska vojna, ktorá ovplyvnila celú jeho tvorbu. Prežil ju v republikánskej zóne Madridu, Barcelóny a Valencie. Ako osemročný vytvoril prvú fotografiu aparátom ukradnutým otcovi. Od osemnástich rokov sa živil fotografiou. V roku 1953 začal v Madride študovať film. Potom zotrval na škole až do roku 1963 vyučujúc réžiu a scenáristiku. Debutoval s minimálnymi prostriedkami a nehercami snímkou o mladistvých delikventoch "Chuligáni". V roku 1964 na seba upozornil príbehom o povestom rebelovi 19. storočia s Franciscom Rabalom v hlavnej úlohe "Plač pre banditu". O dva roky sa stalo ešte úspešnejším dielo o štvorici, ktorá sa pri poľovačke na králikov v rámci frustrácií a komplexov navzájom postrieľa. V ďalších filmoch sa objavila budúca dlhoročná životná partnerka Geraldine Chaplinová: čierne komédie "Peppermint frappé" a "Stres v trojici", citový rozvrat manželstva "Nora"(1969), kritika planého bytia vládnucej triedy "Záhrada rozkoší"(1970), dráma vychovávateľky v bohatej vidieckej rodine "Anna a vlci" (1973), spomienky muža na občiansku vojnu "Sesternica Angelika"(1975), únik dievčatka pred skutočnosťou do sveta snov "Starý dom uprostred Madridu". "Elisa, möj život" (1976) je zase komornou psychologickou snímkou, voľným pokračovaním Anny a vlkov sa stala čierna groteska "Mama slávi 100. narodeniny" (1979). Pripomeňme ešte štúdiu trojice mladých gangsterov "Chytro, chytro", tanečno-hudobnú trilógiu "Krvavá svadba" podľa Lorcu s Antoniom Gadesom, spracovanie "Carmen" (1983) a "Čarodejnú lásku" (1985). Inou stránkou tvorby je meditatívny film o svätom Jánovi z Kríža "Temná noc"(1988) alebo najnovší "Goya v Bordeaux" o exilových osudoch slávneho maliara.

* Pán Saura, prišli ste do Karlových Varov na poslednú chvíľu. Predtým ste viac dní pobývali v Prahe.

- Ide síce súkromný život, ale prosím. Dávno som v Prahe nebol, a keďže je to nádherné mesto, cmáral som sa ním a som zničený. Dal som si však sľub, že sa čoskoro vrátim.

* Nie ste po prvý raz ani na festivale.

- Po tretíkrát. Naposledy v roku 1982. A fúra vecí sa zmenila.

* Medzitým ste sa stali už takpovediac klasikom.

Vždy ma prekvapuje, že som nakrútil 30 a neviem koľko ešte filmov. Vo všetkých som sa pokúšal uskutočniť, čo som cítil. Nakrúcanie ma najviac uspokojuje a prináša mi radosť. Začať nový film je pre mňa výzvou a dobrodružstvom, čímsi, čo ma podnecuje a stimuluje. Asi si to neuvedomujem, ale ten posledný, "Goya v Bordeaux" som v sebe hýčkal dlhé roky, kým sa našiel producent. Musím sa priznať, že som mal potrebu zrovnať účty s osobnosťou, ktorá ma podnecovala celý život. Navyše je Aragónec, podobne ako môj priateľ a vzor Luis Buńuel, s ktorým sťaby boli bratancami, z jednej rodiny. Mnohé veci v snímke vlastne voľne pochádzajú zo súkromných rozhovorov s Buńuelom.

* Ako ste toto posledné dielo poňali?

- Časť Goyovho života je paralelou s mojím životom. Vojna v 19. storočí, kedy musel s frajerkou a dcérkou opustiť vlasť, odísť do exilu mi pripomenula Španielsko občianskej vojny. Práve na tie roky mám najprenikavejšie spomienky. Bomba padajúca na školu, dievčatko so zakrvavenou tvárou, bojové piesne, zhasnuté svetlo, hlad, mŕtvi... Všetko je to v tom filme.

* Prečo práve Goya?

- Z dvoch dôvodov. Brat Antonio bol maliar a naučil ma dívať sa na umenie hlbším pohľadom. Pomáhal mi kedysi pri písaní prvej verzie. Chcel som, aby mi robil poradcu, preto som tiež, keďže zomrel tesne pred nakrúcaním, vypustil niektoré pasáže, povedzme, o miešaní farieb. Jemu som film venoval. Po druhé: Goyovo dielo je rozsiahle. Rozbíja schémy a kánony svojich čias. Všetky tie dnes známe grafické cykly ako "Hrôzy vojny" alebo "Rozmary" inkvizícia zakázala a vyhlásila za škodlivé. Objavili sa iba v obmedzenom náklade. Preto tieto rytiny za jeho života nik nepoznal. Publikovali ich až 50. rokov po jeho smrti. Pritom obnažujú barbarstvo hocakej vojny vôbec Kosovo, exodusy, vraždenia, znásilnenia. Nepatria minulosti, ani prítomnosti, ale, žiaľ, budúcnosti. Išlo o tajné dielo, nik ho nepoznal, vrátane temných obrazov, ktoré sám sebe namaľoval na steny svojho domu. Obnažil v nich všetko zo svojho súkromného života. Osobné starosti, priame aj nepriame útoky proti cirkvi, korupciu. Išlo o krajnú medzu obrazotvornosti. Niektoré významné plátna sme vo filme živo zrekonstruovali ako divadelné výjavy.

* Známy je váš obdiv Buńuela.

- Mal som to šťastie, že bol mojím priateľom. Príjemný človek. A v živote nebol surrealistom. Skôr zachytával pravdu o svojej výchove, čo si myslel o veciach, traumách, svoju predstavivosť podobne ako Goya v maľbe. Viete, skutočnosť sú aj sny a túžby. Prisvojil som si od neho výrok "predstavivosť je nevinná". Isteže, pri snení zabijeme aj vlastného otca. Človek si jednoducho musí pestovať obrazotvornosť. Takže späť k vašej otázke. Nikdy som sa nepokúšal napodobňovať Buńuela, lebo Luisa ani napodobňovať nemožno. Zato cítil som sa mu byť veľmi blízko a to sa mi nepodarilo u mnohých ľudí.

* Ako ste sa zoznámili?

- Pred štyridsiatimi rokmi som bol na festivale v Cannes s prvým filmom "Chuligáni". Boli tam vtedy všetci velikáni ako Antonioni, Fellini, Bergman, aj Buńuel. Tam sa začalo kamarátstvo, ktoré trvalo dlho. Hoci bol o tridsaťdva rokov starší, nešlo o vzťah učiteľa a žiaka, lebo on by bol zlým učiteľom. Azda tam bolo čosi z otcovstva. Usiloval sa o mňa trocha starať, lež priateľstvo jednoznačne prevažovalo. Ba v prípade dvoch filmov napísal akúsi záveť, kde ma označil za jediného, ktorý by ich v prípade jeho smrti mohol dokončiť. Po nakrútení "Sestry Angeliky", najväčšou poctou mi bolo, keď povedal, že by ten film býval chcel nakrútiť sám.

* Vraj ste mu pomáhali vrátiť sa z cudziny do vlasti.

- Buńuel odišiel do exilu v roku 1939. Bál sa, že po návrate do Španielska by sa mohol dostať pred súd, alebo do väzenia. Ja aj ostatní priatelia sme sa ho pokúšali presvedčiť, aby sa vrátil nielen kvôli sebe, ale aj kvôli našim mladým ľuďom. Nezabúdajte, že bol vtedy pre zvyšok sveta okrem Francúzska úplne neznámy. Čiže pri tom návrate som hral skôr morálnu úlohu. Konkrétne kroky podnikali ľudia bližší režimu.

* Španielsko sa vyznačuje aj ďalšími význačnými maliarmi v dejinách umenia.

- Voľakedy som chcel nakrútiť Velasquéza, ale toho život je nudný.

* Spoluprácou s Gadesom vaše filmy oživili a spopulárneli tradičný tanec flamenco.

- Flamenco, nielen ako tanečný prejav, lež aj ako určitý životný postoj, ma vzrušovalo od detstva. K pokusu naučiť som sa odhodlal dosť neskoro, až ako sedemnásťročný. Bral som hodiny u vyhlásenej tanečníčky, ktorá síce ohodnotila moju postavu ako k tancu spôsobilú, ale ďalšie vlohy nepostrehla, takže mi po istom čase úsilie vyhovorila. Tá žena rozhodla, že som sa nestal tančníkom flamenca, ale pustil so do fotografie.

* Nechystáte ďalšie hudobné diela?

- Isteže. Lebo takéto snímky tvoria paralelu s mojimi vážnymi prácami. Zoznámil som sa pri nich s fúrou hudobníkov, spevákov, nádhernými ľuďmi, ktorí ma obohatili a priniesli nový pohľad na veci. Zaujíma ma priveľa záležitostí, takže sa neviem sústrediť na nijakú. Také množstvo príležitostí ma však na druhej strane robí šťastným.

* Čo si myslíte o súčasnom španielskom filme?

- Hemží sa to. A to je dobré. Prežíva svoj rozkvet. Súbežne jestvuje vedľa seba moja stará generácia, stredná s Oscarovým Almodóvarom alebo Truebom a mladá, dvadsať-tridsaťročná so spústou tvorcov, ktorí si kliesnia cestu.

* Nemajú to ťažké?

- Začiatočníci dnes majú oveľa ľahší život, lebo si pomáhajú oveľa dostupnejšími technológiami a film tak vedia oveľa ľahšie nakrútiť. Digitálnu kameru si predsa môže požičať každý. Vôbec nevedia, čo je to cenzúra, s ktorou sme sa my potýkali každým deň.

* Súčasný systém je však taký zložitý, že sa voľba námetu stáva úplným boxerským zápasom.

- Aj mňa koľkokrát obmedzovali. Pravda, ani jeden z mojich filmov nebol superprodukciou a nemal masové publikum. Pokojne by som mohol nakrúcať na digitálnu kameru s troma hercami. Po prvej snímke, som sa nazdal, že už ďalšiu nenakrútim, lebo vznikala za veľmi ťažkých podmienok a španielska cenzúra ho celý zničila. Pri druhej som prišiel na východisko: celú som nakrútil so štyrmi ľuďmi v letných exteriéroch, takže vyšla veľmi lacno. Volala sa "Poľovačka", bola o ľuďoch na výprave za králikmi A v Berlíne vyhrala Strieborného medveďa. Potom už išlo všetko ľahšie.

* Nechceli by ste nakrúcať v Hollywoode?

- Asi budem výnimkou medzi kolegami, ktorí sú všetci posadnutí nakrúcať v tamojšej Mekke a uspieť. Dostal som ponuku nakrútiť film v USA. Ale ja potrebujem žiť niekde aspoň tri roky, aby som pochopil život a potom nakrúcať. Nie prísť ako turista, navštíviť Nový York, Chicago a pustiť sa do toho. Jestvuje predsa voľáka kultúra, ktorú musím spoznať. Americký film spoluvytvárali európsku exulanti, ktorý tam najprv istý čas žili a potom nakrúcali. Nemôžeme sa nazdať, že si jednoducho prídeme a oslníme Američanov. Robert Altaman je mojím dobrým prateľom. Riekol mi: "Tumáš pekný scenár, urob ho!" To by tak išlo ešte v Európe, kde som predsa len doma, ale inak musím krajine rozumieť.

* Nakrúcali ste v Argentíne. Napríklad posledné hudobne ladené dielo "Tango".

- Ide o súčasť mojej kultúry. Hovorí sa tam po španielsky, Buenos Aires ponímam sťa rodné mesto. Španielska a argentínska kultúra sú prepojené ako v literatúre, hudbe, tak vo zvykoch. Súc mládenec som čítal argentínskych autorov. Je príjemné pracovať v Mexiku, Kostarike, vždy som sa tam cítil ako doma.

* Čo si myslíte o nových technológiách?

- Myslím si, že človek by mal vedieť ovládať technológie, ktoré riadia svet.

* Vy a politika. V roku 1968 ste v Cannes zabránili premietaniu vlastného filmu.

- Bol máj ´68 a my sme s Geraldinou a producentom pricestovali na tamojší festival z revolučného Paríža. Nevedel som, čo robiť. Mnohí ľavicoví umelci sympatizovali so študentami a žiadali, aby sa kvôli tvrdému zákroku polície proti nim festival prerušil. Riaditeľ tvrdil, že tradícia si žiada, aby sa v nej pokračovalo. Môj producent bol názoru, aby sa "Peppermint frappé" vzhľadom na skutočnosti nepremietalo. Tak sme odmietli. Prvé predstavenie malo byť o štvrtej poobede. Keďže sme sa obávali, že nás budú ignorovať, vystúpili sme na pódium. A ozaj. Film začali premietať. Len čo spustili titulky, spolu s Goddardom, Polanským, Louisom Mallom, Truffautom sme pridržali oponu, aby nebolo film vidieť. Stalo sa tak asi po prvý raz, že tvorca nechcel, aby dielo určené obecenstvu, verejnosť zhliadla.

* Snímka "Chytro, chytro!"(1980) je o gangu mladistvých, ktorí vykradnú banku a únikový voz potom podpália. Kde je hranica medzi umením a skutočnosťou, lebo hlavný predstaviteľ filmu - naturščik onedlho vykradol banku presne podľa vášho návodu?

- Tak to nebolo. Oni mi ukázali ako na to. Povedali: "Chceš vidieť, ako sa prepadáva banka? Tak príď zajtra o desiatej tam a tam". Mal som hrozný problém so svojím kresťanským svedomím. Nešiel som tam. Ale ani som to neoznámil na polícii. Tí chlapci vtedy menili návyky. Prechádzali z mäkkých drog za tvrdé. Bola to životná katastrofa. Jeden zomrel zastrelením, druhého zatkli pri prepade.

* Ste veriaci?

- V Boha som prestal veriť, keď som mal trinásť. Dospel som k tomu vďaka zdravému rozumu a tiež trocha intuíciou.

* Ako to po vojne vás predsa rodičia poslali do Madridu na kláštornú internátnu školu.

- Práve jej tvrdý režim zo mňa, podobne ako z iných, vychoval ateistu.

* V mnohých dielach vystúpila vaša bývalá partnerka Geraldina Chaplinová. Tvrdili ste, že bez nej si svoje filmy neviete predstaviť. Potom vás opustila. A vy ste opustili staré témy.

- Nádherná žena, bol som do nej hrozne zaľúbený. Žil som s ňou asi sedem, osem, alebo deväť rokov. Viete, nepamätám sa presne, lebo som vymenil viacero žien. Umožnila mi iný pohľad na ženu. Bol som totiž vychovaný v takom juhoeurópskom machovskom prístupe, ale Geraldina so svojou americko-anglicko-švajčiarskou skúsenosťou mi otvorila iné obzory tohto ponímania. Robili sme spolu scenáre, dobre sme spolupracovali a mám ju dodnes veľmi rád.

* Čím nás prekvapíte?

-Volá sa to "Buńuel pri stole kráľa Šalamúna". Nejde o životopis, ani históriu, ale dobrodružstvá plné príhod. Podobne ako pri mojom "El dorade", najnákladnejšom filme v španielskych dejinách (1988). To tiež boli eseje o niektorých osobnostiach, ktoré ma v istej chvíli života inšpirovali. Išlo o osobné vízie. Nie celého života, ale iba jeho výsečí. Nechcem o celom projekte tárať, radšej si ho pozrite, až bude hotový.

* Čo má pre vás najväčší význam?

- Pre lásku sa robí v živote takmer všetko. Či z lásky k umeniu, nie je isté...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.