aj tu hneď za rohom čiže hodinu dole Dunajom.
Začiatkom augusta sa dvojkilometrový najsevernejší budapeštiansky ostrov, dunajský Óbudai, zmenil na sedemdňovú pestrofarebnú zmes stánkov, stanov, maxi-šiatrov, pódií, ľudí, hudby a rôznych exhibícií, aby tak vytvoril mozaiku tradičného veľkého letného festivalu PEPSI SZIGET.
V uvítacej proklamácii bol vítaný každý: rocker, poper, bítnik, pankáč, holohlavý, vegetarián, alkoholik, motorista, futbalista, olejový barón, squatter, spice girl, počítačový expert i paranormálny zjav. Aké bolo spektrum pozvaných, taká bola i ponuka - bezkonkurenčne široká. Po prečítaní nabitého "cestovného poriadku" ostrovných koncertov som musel zachovať kľud. Rock, pop, jazz, soul, folk, disco, rap, reggae, funky, grunge, techno, house, hip-hop, free style, jungle, instant music, mad chilli electro, rumcajz music,... - smrť uštvaním pre každého, kto chce vidieť všetko. Pohoda pre tých, ktorí si vyberajú. Žiadne návaly pred pódiami (až na prvé rady na hlavnú hviezdu dňa). Festival na Dunaji je unikátny (prebehol som niekoľko podobných, včítane najznámejšieho Readingu pri Londýne) v tom, že sa koná uprostred veľkomesta, ale v podstate "na lazoch". Z nádherného obrovského parku v strede veľtoku, izolovaného od ruchu metropoly, si možno v minúte odskočiť na bulvár, medzi pamätihodnosti veľkého európskeho centra i k závideniahodnej zostave mestských letných štrandov.
Nespočet lúk, lúčok, lesíkov, domčekov robí na ostrove v každom kúte rodinné zátišia, až také, že človek o hodinu zabudne, kde je. Aby sa vedel zorientovať, tak bolo neustále potrebné kontrolovať plánik "tábora". Medzi rozhodenými ôsmymi pódiami a 20 obrovskými stanami mohli kľudne organizovať aj Svetový pohár v orientačných pretekoch. Miesto buzoly tentoraz stačili hodinky a slnko. Zorientovať sa v miestopise však bola materská škôlka voči tomu, ako si zostaviť osobný program - "kedy , kde a čo". Uznajte: 420 skupín, 4500 hudobníkov, spevákov, tanečníkov, dídžejov a hercov je priveľa aj na brontosaura. Mojou určitou výhodou v týchto "problémoch" bolo, že som prišiel až na poslednú tretinu festivalu. Ináč v čase môjho príchodu už by som asi plával po tábore zmagorený hudbou (možno i vínom), korzujúc v dynamickom stereotype od pódia k stánku a zpäť, už ani nekontrolujúc programové rozpisy a akurát sa len usmievajúc na všetko okolo. Potvrdili mi to aj rodáci z Košíc, ktorí tam prežili celý týždeň: "Fantastické, pôjdeme aj o rok, ale už len na vyselektovanú trojdňovku - podľa programovej ponuky". Stručne: V siedmich dňoch sedem hlavných hviezd (o 21.00 h): Chumba-wamba (UK), Guano Apes (D), Apollo 440 (UK), HIM (FIN), Clawfinger (S), Bad Religion (US), Oasis (UK). Sedem "strieborných" (o 18.00 h): Lou Reed (US), Suzanne Vega (US), Therapy (UK), Sub Bass Monster (H), die Ärzte (D), The Blood-hound Gang (US), K2R Riddim (F). Medzi nimi a pred nimi maďarské prvoligové skupiny. Čo bolo ešte skôr na veľkej scéne a inde - nájdete na: www.pepsisziget.index.hu
Na tú širokú ponuku s niekoľkými vysokoatraktivnými kapelami bola cena permanentky (45 EUR = 1900 Sk) a denných vstupeniek (8 EUR = 340 Sk) atraktívna takisto. Permanentky netreba kupovať už na Slovensku (sprostredkovateľ prihodí 10%), nakoľko obrovská kapacita ostrova ani neráta s tým, že by sa lístky vypredali. Náramkové vstupenky dovoľujú aj viacnásobne opustiť ostrov s návratom hocikedy (1-dňové platia do poludnia 2. dňa, kedy vám kontrola ponúkne kúpu ďalšieho lístku, či vás požiada o opustenie ostrova). V cene je samozrejme aj kempovné, sprchy, bazén a kopec radovániek ako: umelecké remeselné dielne, športoviská (minifutbal, vodný futbal, biliard,...) a desiatky internetových PC-blokov - slovom okúzľujúca akcia.
Tým najhlavnejším je však hudba a spoločné vytváranie atmosféry klasického open air festivalu, keď všetko existuje v záhadnej symbióze: metalista s krišňákom, tinídžer s gelom na hlave so staropankáčom, mánička s kompjuterovým maniakom, vegetarián s grilovým labužníkom či domáca kráska štebotajúca základy angličtiny s Talianom odpovedajúcim nemecky. Darmo, keď do vás naviac z pódia hustí Oasis, ste všetci jedna vibrujúca rodina niekde v Európe, a to, že niekto pochádza z Komárna a druhý z Komárom-u, je každému ukradnuté.
Apropo hudba: Tej ste neunikli nikde. Aby vám to nebolo ľúto, tak sa na vás valila aj pri výčape z rádia, v sprche z hrdla zo susedného boxu , z filmu v letnom kine, z gitár amatérov povaľujúcich sa na brehu Dunaja, z ampliónu na kolotoči, a keď všetko pri svitaní odpadlo, tak prebrali žezlo spevavce v konároch stromov. A účinkujúci? Úroveň kapiel bola rôzna, nič ale nebol úplný malér. Je dobré v jednom týždni zrovnávať rôzne žánre a otvoriť sa všetkému novému, aj keď sa tu nájde vždy viac muziky, než sa dá za pár dní zvládnuť. Festival je vďaka bezkonkurenčnej ponuke i polohe pre našinca tou najlepšou príležitosťou dohnať všetko, čo za rok - desať - päťdesiat - zameškal.
Do nasledujúcich odstavcov je možné vtesnať len nepatrný zlomok toho, čo sa odohrávalo na dvojkilometrovom ostrove.
A začnem od konca: Finále obstarala najväčšia pophviezda deväťdesiatych rokov - Oasis. Ťažko sa to opisuje, ale skvele užíva. Objav roku 1995 v Brit Awards už natočili 4 CD a v hodine a pol spustil na nás celú lavínu hitov. Pešťania spievali anglicky ako najatí a skladbou po skladbe naberali od "Manchestrákov" toľko energie, že pod pódiom vznikla jedna veľká mobilná elektráreň.
Z dvoch bratov Gallagherovcov chodí na turné mimo Británie len spevák Liam. Gitarista, skladateľ a duša celej formácie Noel radšej sedí doma, aby sa nemusel s bratom či iným opäť pobiť. A Liam je číslo tiež! Označovaný síce za "najflegmatickejšieho speváka súčasnosti" sa mimo mikrofónu vyfarbuje ináč. Raz pošle k čertom brata či kolegov, inokedy dopraje konkurentom z The Blur skoré a úspešné nakazenie vírusom HIV, alebo rovno použije svoje päste proti "škaredým". Problémy mali s ním aj diváci na posledných koncertoch vo Švajčiarsku a Portugalsku, kde to Liam radšej zbalil predčasne. Že v Pešti už spieval druhú hodinu, bol malý zázrak. Diváci mu za to z vďaky počas skladby "Wonderwall" poposúvali ručnou poštou nad svojimi hlavami veľkú kyticu - asi trojmetrový strom vydriapnutý z onekadiaľ v okolí. Liam na to najprv strnule čumel - tak, ako to vie len on sám - a potom prikývol s výrazom vďaky. Zatlieskal a opať chytil do ruky tamburínku, druhú položil za chrbát, natiahol krk k mikrofónu a koncert mohol pokračovať: " ... bikaz mejbéééé ...".
Raz darmo, nenáročné, ale silné melódie a riffy sa nezmazateľne zapíšu do histórie popu. Skladateľ Noel sa za seba hanbiť nemusí, ba naopak. Dokonca sa zjavilo podozrenie, že je to reinkarnovaný sám John Lennon! (to už ale asi nie, lebo ten hlásal aj lásku a mier).
Výborná nálada pokračovala, aj keď sem-tam k pódiu letela polyetylénová flaša od všadeprítomnej Pepsikoly. (Obrovská vzducholoď v tvare sponzorskej koly lietala aj nad pódiom celý večer.) A bola to opäť asi flaša pepsi, ktorá zaúradovala, ako zrejme nikto nechcel: počas skladby, v ktorej Liam kričal, že je rokenrolová hviezda, išla obratom k pódiu spŕška flaší a predmetov spakruky. Nemohlo to skončiť ináč. Liam dospieval, bez slov odišiel do zákulisia a ... koncert skončil. Nečakaný koniec očividne prekvapil fanúšikov, ktorí by sabotérov najradšej hodili do Dunaja. Nakoľko väčšina flašiek lietala z fleku poblízku, bol som svedkom istých reakcií nemeckých fans, z ktorých sa ukazovalo veľmi pravdepodobné, že tými úspešnými sabotážnikmi boli naši milí hostia z BRD. Tých v kempe bolo neuveriteľne veľa a vieme aj prečo - o tri dni nesmeli chýbať pri hapenningu na Hungaroringu. Našťastie mladí neboli z takého konca až takí zronení. Jednak sa odohralo toho už dosť (asi aj predposledná skladba) a hlavne teraz sa mohlo pokračovať v tvorivej zábave. Spoľahlivo sa dalo doraziť v monstróznom stane pre 7 tisíc tancujúcich s anglickými dídžejmi, šialenými stroboskopmi a lasermi a predtanečnicami z odnekadiaľ z Venuše, ktoré "ťahali za sebou do kozmu" stovky okúzlených hláv. Búrlivo sa pokračovalo aj v daľších stanoch pri metale či inom štvortakte. V Retro-pop stane aj napriek veku všetkých školopovinných, balansujúcich na labilných laviciach a stoloch strhla Šarlota Zalatnay v trblietavej podprsenke, k hromadnému "table-dance". Všetka crazy-party pokračovala do tretej, po ktorej repráky mal povolené už len jediný stan. Nepochybne by ste doň trafili - samotný bol okrúhly. Bývalý cirkusový stan ani teraz nezradil svoje pôvodné poslanie: prezentáciu spontánnych kreácií cvičených opíc tentoraz s hromadným spevom a kvadrofónnej verzii.
Autor: Martin Cibula
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
