postihli ho, presmerovali jeho život. Denne my, Košičania chodíme cez námestie Osloboditeľov, to námestie, kde sme boli očitými svedkami príchodu sovietskeho vojska s ťažkou technikou, nič nechápajúci, netušiaci, že sa u nás usadia na dve desaťročia. Tento deň je "nezabudnutý" a dokumentujú ho aj amatérske fotografie, ktoré som vtedy urobil.
Teraz, po 32 rokoch vám chcem priblížiť obraz námestia Osloboditeľov s jeho dominantou - pamätníkom padlých vojakov Sovietskej armády v druhej svetovej vojne. Vtedy, 21. augusta 1968 asi na tridsať minút bol ozdobený na svojom vrchole červenou vlajočkou s bielym hákovým krížom. Myslím si, že ak sa len na chvíľu v predstavách vrátime do tej doby vynorí sa nám ako historická spomienka, na ktorú sa nezabúda. Ako sa to vlastne stalo, že pamätník dostal prvok, ktorý projektant nenavrhol?
Vo Východoslovenských železiarňach sa 21. augusta nepracovalo - poslali nás domov. Ľudia stihli na valcovni a moriacej linke zničiť káble, v presvedčení, aby sa nedostali do rúk nepriateľovi, ktorý prišiel do našej republiky s niekoľkými tisícami tankov. Išli sme do mesta, hľadali sme možnosť, ako zabrániť vstup do Košíc ďalším tankom. Mal som záľubu vo fotografovaní a ako vždy, fotografoval som všetko, čo sa vôkol dialo. Od rána 21. augusta valili sa námestím Osloboditeľov pri plnej premávke hromadnej dopravy vojenské autá s vojakmi na korbe, tanky, delá, so Sečovskej - terajšej Prešovskej cesty smerom po Štúrovej ulici na západ. Išli aj druhým prúdom do protismeru. Ľudia otáčali smerové tabule, aby vojenský konvoj zmiatli, hádzali tehly, navŕšené pred stavbou hotela Slovan, kamene. Všetko som fotografoval, keď odrazu regulovčík dal pokyn ďalšiemu, ten mi vzal fotoaparát a vybral z neho film. Nasadol som do autobusu smerom na Košickú Novú Ves a cez okno som vyfotografoval pozície sovietskych tankov, ktoré boli rozmiestnené smerom na obec Byster - Zdoba. Snímka je veľmi nejasná, v popredí tankov stojí strom, ktorý je tam myslím ešte aj dnes.
Poobede som sa vrátil na námestie Osloboditeľov s fotoaparátom a čakal, akoby som tušil, že sa má niečo stať. Vojaci znervózneli, už asi chápali, že tu nie je žiadna kontrarevolúcia. Odrazu sa skupinka mladých ľudí rozhodla dať votrelcom najavo mienku ľudí - nasadiť pamätníku červenú zástavku s narýchlo namaľovaným hákovým krížom. Traja si povyskakovali ako akrobati na plecia, vytvorili takýto živý pomník a zástavku pripevnili do kovového rámu pamätníka. Keď sa blížil ďalší transport k miestu, kde bol pamätník, začali mladí odporcovia ukazovať na symbol privítania, ktorý vial hore vo výške vyše štyroch metrov a netrvalo dlho, keď si ho niektorý z veliteľov všimol. Ja som stihol pamätník vyfotografovať. Stál som sa smrekom a počul hlas, pravdepodobne veliteľa z niektorého nákladného auta: "Streľaj!" A tak sa ku hluku áut a tankov pridal aj zvuk striel ručných zbraní. Niesli sa celým námestím, aj na Hlavnú ulicu. Počul som hvižďanie guliek aj okolo svojej hlavy, ale potom som už ležal na zemi a bol chránený smrekom. Lenže tí, ktorí spontánne prejavovali svoju nespokojnosť ocitli sa na ceste, nič ich nechránilo, tí na to doplatili životom alebo stratou zdravia. Pamiatku šiestich obetí po nežnej revolúcii pripomína okoloidúcim na Hlavnej ulici pamätná tabuľa.
Mnohí mali z obdobia "normalizácie" dôsledky. Neobišli ani mňa. Niekto ma videl fotografovať okupačnú armádu, keď prechádzala okolo VSŽ. Na zastávke električky pri Hydrostave som vytiahol svoju Flexaretu, keď hádzali ľudia do vojakov repu - vytrhávali ju z pôdy a triafali. Ten, ktorý sa rozhodol novej situácii prispôsobiť ma oznámil, nasledovalo predvolanie na bezpečnosť, strata zamestnania. Prešiel som ôsmimi podnikmi a táto kauza sa so mnou vliekla všade. Lenže nie iba preto je 21. august 1968 pre mňa nezabudnuteľný. Je varovným signálom pre tých, ktorí stáli v tieni, aby sa nad sebou zamysleli.
Autor: Ján PRAVDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
