predo mnou môj niekdajší profesor Joko zo Šrobárky s otázkou priam neuveriteľnou: "A ,čo tak ísť v lete do Číny?" V hrdle mi vyschlo a oči mierne vystúpili z jamôk. Čína? A čo nás tam, preboha, čaká?
Dôvodom našej výpravy bola celosvetová konferencia I*EARN - programu, do ktorého je zapojená aj Šrobárka. Summit v Pekingu trval týždeň, no my sme si povedali, že by bolo fajn predĺžiť si výlet na tri týždne a presondovať aj vzdialenejšie kraje. Bezplatné víza sme si vybavili na veľvyslanectve v Bratislave a let sme absolvovali s rumunskou leteckou spoločnosťou Tarom, ktorá, nás prekvapila nízkymi cenami a veľmi kvalitnými službami.
Odrazu tu bol štvrtý júl a my sme, s neveriacimi výrazmi na tvárach, stáli pred východom pekinského letiska. Ten šok si budem ešte dlho pamätať. Približne 38 stupňov Celzia, brutálna vlhkosť vzduchu a - hluk. Na Slovensku má klaksón výstražnú funkciu, no v Číne má skôr charakter: "Hej ľudia, teraz idem ja!". A používa ho tam veselo každý a všade. Prvotné prekvapenie z reálií nového sveta sme museli urýchlene hodiť za hlavu a poobzerať sa po nocľahu. Našli sme ho neďaleko, v akomsi gete plnom pobehujúcich holých malých detí. Obyvatelia tohto nevábneho miesta si nás premeriavali od hlavy po päty a tí odvážnejší nám so smiechom kývali a zdravili svetoznámym slovíčkom: "Hello!". Spočiatku nás tieto prejavy sympatií a zvedavosti bavili, najmä, keď začali chváliť našu výšku, obdivovať ochlpenie na nohách a rukách (samozrejme chlapčenských). Keď sa to opakovalo však denne, začali sme toho mať dosť.
V hoteli, pamätajúcom hádam ešte aj veľkého Maa, nás, okrem švábov, prekvapil aj distingvovane pôsobiaci Číňan ponúkajúci miestnu menu. Samozrejme, neoficiálne a pod rúškom tmy. V celej krajine je totiž pevne stanovený kurz voči doláru a v jednotlivých bankách sa líši len nepatrne. Ak však človek s daným pomerom nie je spokojný, má príležitosť trochu získať práve u takýchto obchodníkov, pričom je paradoxné, že je ich možné stretnúť priamo v banke. Usmiatych a pripravených človeka trochu ožobračiť.
Pri našom pohybe po nespočetných čínskych dedinkách a mestách sme rýchlo nadobudli pocit, že miestni pri pohľade na nás vidia niekoľko stodolároviek a podľa farby našej pleti predpokladajú, že sme bohatí turisti z krajiny neobmedzených možností. Vychádzajúc z tejto premisy, skoro všade, či už sa jednalo o reštaurácie, služby, obchody alebo dopravu, nám boli účtované vyššie ceny ako domácim. Takáto politika je podporovaná aj oficiálnymi miestami. Navyše, okrem legálnych prirážok, sa nás domorodci pokúšali, jednoducho povedané, ošmeknúť. Človek však nemá na výber a postupom času sa z niektorých z nás stali majstri v zjednávaní cien. Veď uznajte kúpiť si plavky za šesťdesiat korún namiesto tristo je ešte pohoda, ale zjednať vlakovú pokutu? To už je sila. Možno je aj Čína svojím spôsobom krajinou neobmedzených možností.
Naša trasa bola po odchode z Pekingu tvorená mestami Sian, Zhengzhou, Beidaihe a Miyun. Doprava vlakom sa neskôr ukázala ako veľmi dobrý ťah, pretože mala, podobne ako mestská doprava autobusom či metrom, veľmi dobrú úroveň za prijateľné ceny. Aj tu sa však vyskytlo zopár typicky čínskych "pikošiek".
V krajine draka je bežným zvykom schuti si odpľuť na zem. To by síce samé o sebe nebolo až také hrozné, no ak to s primeraným zvukovým efektom urobí prekrásna mladá slečna oblečená podľa poslednej módy, človek pomaly stráca ideály. Tento zvyk každý veselo praktizoval aj vo vlaku. Bolo teda nutné dlážku občas vyčistiť. V Číne má však slovíčko občas asi iný význam ako u nás, dlážka bola teda čistená každých 10 až 15 minút spôsobom: "Dvihnite nohy, ja to zmetiem." Ak si vyrátate, že napríklad cesta z Pekingu do Sianu trvala 15 hodín, iste chápete, že niektorí z nás boli už ku koncu blízko infarktu.
Sian bol hlavným mestom čínskej ríše mnoho storočí. Stred mesta je obohnaný zachovalými hradbami o výške desať metrov. K moslimskej štvrti, neďaleko starobylej radnice neodmysliteľne patria aj remeselníci, mäsiari a kuchári, pracujúci a oddychujúci priamo na ulici. Bol som v pokušení ochutnať niečo z ich špecialít, no keď som podišiel trochu bližšie, ústa sa mi mimovoľne skrivili do divnej grimasy. Mäso bolo plné múch a vajcia, vystavené horúčave a slnku, chytali farbu rozkvitnutej trávy. Aspoň zo začiatku, kým si žalúdok nezvykne, vám teda odporúčam skôr bezpečnejšiu európsku stravu.
V meste Zhengzhou nás zaujala možnosť dopraviť sa autobusom do starobylého a vraj mystického chrámu Shaolin, miesta, kde pred tisícročiami mnísi položili tradíciu bojového umenia Kung-Fu. Prečo vraj? Pretože to, čo sme po únavnej ceste rozheganým dopravným prostriedkom videli, malo k mystike a atmosfére dávnych dôb na míle ďaleko. Namiesto mníchov v oranžových sárí sme totiž boli nútení čeliť náporu obchodníkov s osviežujúcimi nápojmi, fotoaparátmi, hodinkami, či teplákovými súpravami svetoznámych značiek. Veď sme predsa v Shaoline, tak prečo si nekúpiť teplákovú súpravu? Na to sme tam predsa prišli. So zaťatými zubami sme však kráčali ďalej. Chrám stojaci obďaleč všeobecnú náladu trochu zlepšil. Vzduchom sa niesla vôňa tradičných vonných tyčiniek, zvony duneli, a konečne bolo vidieť staručkých mníchov pri rozjímaní. Dych vekov však stádo hlučných čínskych turistov, cvakanie ich fotoaparátov, hlučný hovor a cigaretový dym. Aby bola shaolinská dezilúzia úplná, dozvedeli sme sa, že praví mnísi sú roztrúsení už len v horách.
Po sklamaniach sme sa rozhodli navštíviť to, čo každého cestovateľa na celej Číne láka asi najviac - Čínsky múr. Keďže sme už mali s turistami svoje skúsenosti, vybrali sme si miesto, o ktoré bohatí obézni Američania či Austrálčania s tričkami "I saw the Great Wall" záujem nejavili. Bolo trochu od cesty, poznačené zubom času a trochu nebezpečné, pretože pri šplhu po strmých kamenných schodoch nebol problém pošmyknúť sa a spadnúť do hlbín. Ani slnko, ani únava nemohli narušiť dojem z pôsobivého pohľadu, ktorý sa nám naskytol. Toto úžasné miesto s názvom Huanghua bolo paradoxne asi jediným počas celého nášho pobytu, kde od nás nepýtali ani jeden juan vstupného.
Nasledujúci týždeň sme sa usadili v prímorskom mestečku Beidaihe. Toto obľúbené letovisko bohatých Číňanov bolo plné uvoľnených a príjemných ľudí. Akí Číňania sú? Plachí. Pohľad do očí cudzinca pri rozhovore, bežný v našich zemepisných šírkach, im robí nemalé problémy a udržujú si vždy istý odstup. Na druhej strane sú veľmi komunikatívni a odhodlaní precvičiť si svoju znalosť angličtiny, na tamojších školách povinného predmetu. Snaživosť patrí medzi ich dobré vlastnosti a chcú sa dozvedieť veľa vecí o krajinách, kam asi v živote nezavítajú. V Číne je získanie cestovného pasu pre mladého človeka dosť obtiažne a jednou z mála možností, ako vidieť Európu či Ameriku, je tvrdo študovať a získať štipendium na niektorej zo zahraničných škôl. Hoci sú mladí ľudia v krajine rovnako otvorení a neviazaní ako hocikde inde na svete, predsa len je počas rozhovoru s nimi cítiť dusný opar socialistických normalizačných praktík terajšej vlády Teng-Siao Pinga. Aj keď je táto omnoho reformnejšia a progresívnejšie zmýšľajúca ako Mao - Tse Tungov teror pred niekoľkými desaťročiami, na háklivé témy ako krvavé potlačenie demonštrácie na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 alebo momentálne vzťahy s Tibetom, odpovedali veľmi vyhýbavo a, vzhľadom na historické fakty, zväčša nepravdivo.
Pred koncom výpravy sme ešte stihli prehliadku vodopádov pri provinčnom mestečku Myiun. Úplná klasika, chceli nás ošklbať, kde sa len dalo, obchodníci otravovali, a aby toho nebolo dosť, v jednej z hotelových izieb sme našli na stene škorpióna. Pohár našej trpezlivosti pretiekol. Bolo teda vykúpením, keď sme z kabíny lietadla videli zmenšujúce sa obrysy Pekingu. Čína bola čoraz ďalej a ďalej... Po príchode na rodnú hrudu som sa musel veľmi ovládať, aby som nezačal bozkávať nástupište košickej vlakovej stanice.
Autor: Slavo HERMAN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
