to sa nepodarí len tak hocikomu, a tak nás zaujímalo, geneticky vzaté, u koho boli k tomu predpoklady - u neho alebo u manželky?
"Všetkému sú na vine ženy, veď aj vojny sa kvôli nim viedli. V rodine manželky hľadajte korene, ja som sa len zviezol..."
K manželke dospel počas štúdia na vysokej škole v Bratislave, kde boli kolegovia. Ako tradícia káže, manželka Beata, hoci sa narodila v Krompachoch a žila v Leviciach, nasledovala svoju silnejšiu polovičku až na východ do Prešova, kde bývajú v rodinnom domčeku. Takéto bývanie si šéf hypermarketu po dvoch rokoch v paneláku nevie vynachváliť.
Ako trávi manažér jeho typu voľný čas?
"Rád sa stretávam s priateľmi, alebo trávim voľné chvíle s rodinou." Pri posedeniach uprednostňuje v poslednej dobe vínny strik, pretože, ako hovorí, "od tvrdého alkoholu bolieva hlava, obzvlášť v takýchto horúčavách".
Okrem manželky a detí miluje buchty na pare a slepačiu polievku. Nenahovoríte ho hádam len na špenát. A čo robí, aby tie buchty na pare nebolo vidieť na jeho postave?
"Intenzívne rozmýšľam nad tým, že by som sa mal začať aktívne venovať nejakému športu. Myslím, že to rozmýšľanie zatiaľ stačí, pretože to zatiaľ so mnou nevyzerá hrozne. Aspoň dúfam...," usmial sa. V tom, aby sa celým telom oddal športu, ho nebrzdí nič iné, len samé objektívne príčiny. Raz nemá vhodné tenisky, inokedy šuštiaky a keď má všetko, potom je blbé počasie... Jednoducho, iba okolnosti to boli, čo sa spikli proti jeho športovým ambíciám. "Snažím sa aspoň nejesť po ôsmej večer," dodal.
Keď sme sa ho opýtali, aké má auto, odpovedal, že služobné - Opel Astra. Tak sme sa zaujímali o auto jeho manželky. "Máme Toyotu Avensis," zasmial sa. Tak, to už je iné kafíčko... Značku Toyota, ako hovorí, by nemenil za žiadnu inú. Stačí do toho liať benzín, vodu do ostrekovačov a absolvovať garančné prehliadky. Ináč to ide samo už tri roky bez akýchkoľvek problémov.
V práci toho najazdí dosť a tak na dovolenku chodí zásadne letecky. Dokonca aj počas pobytu v zahraničí tvrdohlavo odmietal prenajatie si auta, až kým ho manželka nezlomila. Tohto roku bol na Rhodose, kde sa mu páčilo, ale zlé to vraj nebolo ani v Tunisku. Mentalitou ľudí, čistotou a architektúrou mu učarovalo aj Dánsko. Ak by chcel stráviť dovolenku snov, určite by to však bolo na nejakom maličkom ostrove.
Miroslav Šofranko je riaditeľom najväčšieho obchodného centra v Košiciach a tak si nevyhnutne musel zvyknúť na pracovný oblek typu košeľa, kravata a oblek. Oblekov mu visí v skrini asi dvadsať, ale značky od svetoznámych módnych tvorcov by ste tam hľadali márne. Obligátna odpoveď - uprednostňuje slovenské výrobky. Kým s oblekmi väčšie problémy nemá, o to väčšie má pri kúpe topánok. "Ako hovoria moji známi, mal by som si kupovať lyžiarky alebo detské lyže. Však sa na to pozrite...," a zdvihol nohu nad stôl.
Keď sme sa ho opýtali na najobľúbenejší film, spontánne z neho vyhŕklo - Štyria tankisti a pes. Ale vraj k ideológii z toho obdobia nemá blízko. V telke si vraj pozrie všetko, nemá vyhranený vkus. Rád sa cez plátno vracia do detských čias a tak si rád aj teraz pozrie Winnetoua. Čo sa týka literatúry, vyhovuje mu tvorba Johna Grishama či Arthura Haileyho.
K vlastnostiam manažéra by mal určite patriť aj pocit zodpovednosti. Že ho M. Šofranko vyvinutý má, nám dokázal príhodou ešte z '92. roku. Aj s kolegami sa chystal na trojtýždňovú služobnú cestu do USA. Hoci mal ísť s nimi aj tlmočník a ako-tak po anglicky vedel, zobral prípravu na cestu vážne. Dva dni v kuse 'driloval' angličtinu, dokonca si zohnal aj učiteľa. Tesne pred odchodom dostal šokujúcu správu - niekto pobabral letenky a tlmočník už je v USA. M. Šofranko mal prvýkrát letieť do zahraničia, v skupine nikto anglicky nevedel a tak mu bolo horúco už len pri predstave, ako zvládne všetky tie vybavovačky po letiskách. Aby to náhodou nemal jednoduché, autom sa išlo do Prahy, odtiaľ letecky do Amsterdamu, kde mali prestúpiť na let do Detroitu. Lietadlo v Prahe meškalo štyri hodiny a tak sa skupinka upokojovala v letiskovom bare. Pohárik striedal pohárik a čas ubiehal. V Amsterdame, samozrejme, let nechytili.
"Ocitli sme sa na letisku a ja som sa nevedel ani len po slovensky opýtať na to, čo bude s letenkami, batožinou, hotelom... Boli to muky. Nechcel som však zneistiť kolegov, posadil som ich teda na pätnásť minút do baru a pustil som sa do vybavovačiek. Vrátil som sa totálne hotový po dvoch hodinách," povzdychol si.
Nejakým zázrakom sa mu podarilo letenky prebookovať, vybavil aj to, aby bola ich batožina podržaná v Amsterdame do odletu, dokonca zohnal aj hotel. Nemali síce so sebou nič, ani len zubnú kefku, ale boli radi, že majú kde zložiť hlavy. Problémy, ako otvoriť dvere na hotelovej izbe elektronickou kartou už boli v celom slede udalostí maličkosťou. Väčším problémom bolo, že nevedeli, že letecká spoločnosť síce hotel prepláca, ale už nie veľké pivo, ale iba malé. Aj tento problém preklenuli. Napokon sa im po všetkých tých strastiach podarilo v poriadku aj s batožinou dostať do Detroitu, kde ich už čakal vytúžený tlmočník. "Najlepšie na tom všetkom je, že práve tlmočníkovi asi týždeň blúdila batožina po celom svete," zasmial sa. No povedzte, na čo sa teda učiť cudzie jazyky?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
