prezident Európskej federácie vo vzpieraní (EWF) Waldemar Baszanowski získal zlaté medaily v kategórii do 67,5 kilogramu na OH 1964 v Tokiu a na OH 1968 v México City. Tým druhým bol Bielorus Alexander Kurlovič, s ktorým sme sa počas šampionátu krátko porozprávali.
***
Alexander Kurlovič bol zas veľkou postavou vzpierania v rokoch celkom nedávnych, keď triumfoval v kategórii nad 110 kilogramov najprv suverénne (so 462,5 bodmi) na olympiáde v Soule (1988), keď za sebou nechal Nemca Manfreda Nierlingera (430 bodov) a ďalšieho zo SRN Martina Zawieju (415 bodov). To bolo ešte vo farbách ZSSR, o štyri roky neskôr na OH v Barcelone najťažší muž planéty už vo farbách Spoločenstva nezávislých štátov (SŠN) zvíťazil opäť (450 bodov), keď za ním skončil ďalší zástupca SŠN Leonid Taranenko (425 bodov) a strieborný zo Soulu Nierlinger bol tentokrát na 3. mieste (412,5 bodu). "Veľmi jednoduchá otázka. Chcel som vyhrať a podarilo sa mi to. Bol som najsilnejší, chcel som to dokázať, preto som vyhral," hovorí Alexander Kurlovič, ktorý v Košiciach pôsobil ako člen technickej komisie EWF. Medzi zlatom zo Soulu a zlatom z Barcelony Kurlovič kvantitatívne rozdiely typu - cennejšia medaila, ťažšie vybojovaná, nerobí. "Pre mňa malo asi väčšiu hodnotu zlato z majstrovstiev sveta v Ostrave, v roku 1987, rok pred Soulom. To sa mi v pamäti vybavuje asi najviac, aj som sa asi najviac radoval. Tu som prvýkrát vyhral (v roku 1983 bol Kurlovič v Moskve druhý za Pisarenkom), potom som si už na víťazstvá zvykol. Samozrejme, že majstrovstvá sveta sú majstrovstvá sveta, olympiáda je olympiáda," hovorí Alexander Kurlovič, rodák (1961) z Grodna, v ktorom doteraz žije. "Je to nejakých desať kilometrov od poľských hraníc," približuje Grodno azda jeho najznámejší občan, držiteľ niekdajšieho svetového rekordu vo svojej hmotnostne kategórii (jeho 460 kilogramov z novembra 1994 prekonal v júli 1996 Rus Andrej Čemerkin). Na margo toho, ako si Kurlovič na víťazstvá zvykol. Od MS 1987 v Ostrave cez OH 1988 v Soule, MS 1989 v Aténach, ME 1990 v dánskom Aalborgu, MS 1991 v nemeckom Donaueschingene, OH 1992 v Barcelone a MS 1994 v Istanbule stál - len na najvyššom stupni! Jeho renomé bolo veľké, trebárs, keď prišiel do Nemecka, Nemci poň poslali mercedes až na letisko! Zlom prišiel až na OH 1996 v Atlante, ktoré pre Kurloviča znamenali 5. miesto. A zároveň aj definitívne rozhodnutie - pokračovať vo vzpieraní, ale na inej báze, nie vo formou aktívneho športovca. Čo hovorí legenda vzpierania 80. a 90. rokov na juniorský šampionát v Košiciach? "Super! Chcel by som vysloviť vďaku Karolovi Gumánovi (člen technickej komisie EWF Karol Gumán bol dušou podujatia), keďže to vlastne práve on celé zorganizoval. Organizácia bola výborná, s príkladnou starostlivosťou o pretekárov. Je to moja mienka, rovnako aj mienka tu prítomných športovcov, jednoducho, asi všetkých." S Karolom Gumánom sa Kurlovič pozná už veľmi dlho. "Neviem odkedy, od ktorého roku. Je to už dávno. Karola som si vážil ako výborného športovca, potom som ho spoznal aj ako človeka s veľkým charakterom. Sme naozaj dobrí priatelia." Rovnako, ako na K. Gumána, nedá po tomto šampionáte Kurlovič dopustiť na miesto podujatia, teda Košice (ináč jediné európske mesto, kde sa šampionát uskutočnul už druhýkrát, Košice boli usporiadateľom už v roku 1990), a našincov. "Veľmi pekné mesto. S krásnym centrom, Hlavnou ulicou. Avšak nielen to. Sú tu krásni ľudia, myslím duševne krásni. Stretávali sme sa s ústretovosťou, snahou pomôcť, dobrosrdečnosťou. Stále sa tu budem rád vracať," s úsmevom dodáva sympatický "Saša", ktorý sa už teší na blízke OH v Sydney, kde nebude ako funkcionár chýbať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
