rodinu. Otec bol námestníkom v jedenej miestnej súkromnej firme, mama zase úspešnou účtovníčkou a daňovou poradkyňou v jednej osobe. Ani jeden z nich nemal veľa času na výchovu vlastného dieťaťa.
Tak to aj v ich rodine vyzeralo. Ešte v čase navštevovania základnej školy sa rodičia maximálne dohadovali o tom, kto syna odvezie ráno do školy. Čo robí poobede, to už nikoho nezaujímalo. Napriek tomu Ivan s rodičovskou starostlivosťou tohto druhu ukončil základnú školskú dochádzku s pomerne slušnými výsledkami. Ťažko povedať, či jednotkami, dvojkami a trojkami oceňovali učitelia Ivanove vedomosti, alebo sponzoring jeho rodičov v prospech školy. Faktom však ostáva, že Ivan sa stal študentom miestneho gymnázia. Kľúč od bytu už nenosil na krku, ale vo vrecku spolu s drahými cigaretami a zapaľovačom. Aj prežívanie voľného času zmenil úmerne k svojmu veku. Kým sa v minulosti preháňal do neskorých večerných hodín popred bytovkou, hulákal a znervózňoval starších susedov, v staršom veku už našiel záľubu vo vysedávaní v reštauračných zariadeniach. K tejto činnosti už neodmysliteľne patria dievčatá, ktoré sa neraz priživujú na solventných mladíkoch, cigarety a alkohol. A po príchode trhovej ekonomiky nesmieme zabúdať ani na prítomnosť jednorukých zlodejov. Tak sa totiž nazývajú hracie automaty, ktoré tvoria súčasť mnohých reštauračných zariadení.
Kto vie, či je to zlé, alebo dobré, ale Ivan mal radšej automaty ako dievčatá. Tým nechceme povedať, že bol na chlapcov. V jeho živote už bolo niekoľko dievčat, ktoré by jednoznačne potvrdili, že netrpel na rovnaké pohlavie pri milostných hrách. Vždy však tvrdil, že pri hre si môže zapáliť a uchlipnúť hoci aj z niečoho ostrého, ale dievčatá by stále niekoho vychovávali, niečo zakazovali a iné zase prikazovali.
Po čase však Ivan prišiel na to, že ani bohaté vreckové nestačí vykryť jeho výdavky na hracie automaty. Najprv sa po peniazoch poobzeral vo vlastnom byte. Zvykom v ich rodine bolo, že v kuchyni boli vždy položené peniaze na drobný nákup. Keď sa minuli, otec či mama jednoducho doložili ďalšiu zásobu. Ivan však z tohto balíka peňazí bral pričasto, pretože začal byť podozrivý. Dokonca s ním mali aj pohovor, ale zatĺkal ako partizán na výsluchu.
Pre pokoj v rodine, ako sám zvykol hovorievať, sa rozhodol pre iný spôsob získania finančnej hotovosti. Prišiel na to, že peniaze boli v obývačke, maminej kabelke či otcovom saku. Keď aj tieto spôsoby začali byť po čase podozrivé, Ivan začal predávať veci, ktoré podľa jeho názoru rodičia až tak často nepotrebovali. Preto za finančnú hotovosť zmenil majiteľa ďalekohľad, náhrdelník, jantárové sošky či manžetové gombíky s drahými kameňmi. Keď raz otec náhodou zistil, že sa z bytu stratili ebenové sošky, Ivan vedel, že musí niečo hodnoverné vymyslieť. Priznal sa, že ich zobral, aby obdaroval svoju novú lásku. Otec sa len chápavo usmial a mávol rukou nad stratenými soškami. Ivan dokonca počul, ako otec mamu v kuchyni presviedčal, aby z toho nerobila vedu, veď o nič vážne nejde. Vraj chlapci v jeho veku sa zamilujú a radi sa predvádzajú. Nakoniec mama ustúpila a problém pustila z hlavy.
Ivan mal však stále väčšie a väčšie problémy s nedostatkom peňazí. Stal sa totiž z neho klasický gamblér. Bez hier si svoj život už nevedel predstaviť a z domu doslova utekal aj cez víkend. Nebol to problém, pretože jeho rodičia mnohokrát robili do večera vo svojich firmách aj cez soboty a nedele. Holá pravda o synovom spôsobe živote vyšla na svetlo božie vo chvíli, keď sa Ivanovmu bratrancovi, ktorý bol spolumajiteľom jednej inštalatérskej firmy, stratilo viac ako 150 tisíc korún. Mal nimi prispieť na kúpu nového dodávkového auta. Keďže Ivanov bratranec bol presvedčený o tom, že peniaze mohol ukradnúť len zlodej znalý miestnych pomerov, ale nikto z rodiny to nebol, prípad jednoducho nahlásil policajtom. Tým netrvalo ani sedem dní a zadržali páchateľa. Ivan sa priznal. S rodičmi boli na návšteve a od bratranca sa dozvedel, že z banky vybral všetky svoje úspory na novú dodávku. V ten istý večer sadol Ivan na bicykel a pred polnocou bol v dome príbuzných. Bratranec mu povedal, že bude na zábave, jeho otec je takmer hluchý a mama bude isto spať. Presne vedel, kde odkladajú kľúče od domu, aby sa bratranec dostal dnu, aj to, kde má uloženú kovovú pokladničku a peniaze v nej.
Za päť dní z ukradnutej sumy, ktorú okamžite jeho rodičia príbuzným vrátili, stačil minúť rovnú tretinu. Aj keď bratranec chcel stiahnuť žalobu, práve Ivanovi rodičia ho presvedčili, aby to neurobil. Vraj len trest dokáže s ich synom zamávať tak, aby sa spamätal. Súd Ivana nakoniec odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov s podmienečným odkladom na 6 mesiacov. Ako poľahčujúcu okolnosť do úvahy bral skutočnosť, že dobrovoľne absolvuje ambulantnú liečbu proti hráčskej závislosti, ako aj fakt, že k majetkovej škode vlastne nedošlo.
Autor: Ján Szabó
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
