Keby vedeli čo ich čaká, na 24 poschodie vybehnú rýchlejšie
Sabinov - Medzi vyše štyridsiatimi dvojicami, ktoré vytvorili slovenskí, maďarskí, poľskí a českí hasiči, rozhodnutí v plnej výzbroji vybehnúť na 24. poschodie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave počas minulotýždňového Memoriálu Vladimíra Ružičku - Schody 2000, mal svoje zastúpenie aj Prešovský kraj. Reprezentovali ho muži v modrých uniformách z Prešova, Sabinova a Popradu. Ich cieľ bol jasný - v zásahovom odeve - kabáte a nohaviciach, s rukavicami na rukách, požiarnickou prilbou na hlave, izolačným dýchacím prístrojom na chrbte, maskou na tvári a rádiostanicou mali čo najrýchlejšie zdolať 24 poschodí. S výstrojom vážiacim 22 kilogramov to v 35 stupňovej horúčave nebola žiadna "hračka". Dvojice sa od seba nesmeli vzdialiť viac ako na dĺžku jedného schodišťového ramena a zapisoval sa čas, za ktorý schody zdolal posledný z dvojice.
Najúspešnejšou dvojicou z nášho kraja bola tá, ktorú tvorili ppráp. Peter Hallay a npor. Radoslav Lacko zo Zboru požiarnej ochrany OÚ v Sabinove. Obsadili - pre nich samých prekvapivé - 13. miesto s časom 3 minúty 17 sekúnd. Porozprávali sme sa s jedným z nich, Radoslavom Lackom.
Ako ste sa na memoriál pripravovali?
- O súťaži sme sa dozvedeli z internetu asi päť týždňov pred ňou, pripravovať sme sa začali o týždeň neskôr. Trénovali sme v 12-poschodom vysokoškolskom internáte Prešovskej univerzity a 18-poschodovej budove Fakultnej nemocnice v Košiciach.
Čo bolo pri súťažnom behu najťažšie?
- Najťažšia bola nepríjemná horúčava, ale i neistota, pretože sme to robili prvý krát. Vedeli sme, že si musíme rovnomerne rozložiť sily, aby sme hore vôbec vyšli. Najvyššia budova, v ktorej sme trénovali mala 18 poschodí, v Bratislave ich bolo o šesť viac a to je vlastne ako ešte jedna bytovka. Nevedeli sme do čoho ideme.
Ktorý moment bol počas súťaže pre Vás najkritickejší?
- Príprava pred štartom. Bolo potrebné sa pripraviť tak, aby všetko sedelo a aby nás nič nezradilo. Mne však napriek tomu pri behu spadla maska, takže som si ju potom musel pridržiavať rukou. Potom, pri behu, už človek 'šľape' mechanicky, sústredí sa na dych a kroky, aby sa nepotkol či nebodaj nespadol. Potom to ide veľmi rýchlo.
Dostali ste nejakú cenu?
- Cenou pre nás bolo to, že sme sa mohli zúčastniť a že sa nám podarilo úspešne dobehnúť. Význam tej akcie nebol ani v tom, kto bude prvý a kto posledný, ale aby sme sa spolu stretli, porozprávali sa o problémoch aj s kolegami zo zahraničia. Zámerom nebol boj o umiestnenie, ale ukázať verejnosti časť našej namáhavej, ale často nedocenenej práce. Keďže išlo o memoriál nazvaný po našom nebohom kolegovi, pripojili sme sa takto aj k myšlienke hasičov Mestského požiarneho zboru v Bratislave, že priatelia ostanú pre nás živí aj keď svojich príbuzných už opustili. Preto štartovné bolo po vyhlásení výsledkov v plnej výške odovzdané príbuzným Vladimíra Ružičku, ktorý zahynul pred troma rokmi pri plnení služobných povinností.
Boli ste spokojní s organizáciou podujatia?
- Organizácia bola perfektná. 'Chlapci' z Bratislavy všetko zabezpečili, aj čo sa týka stravy, tekutín či zabezpečenia zdravotnej starostlivosti.
Prihlásite sa aj na ďalší ročník?
- Tak to by sme veľmi radi. Myslím, že by sme mohli byť lepší. Prišli sme totiž na to, že sme si sily šetrili trochu viac než sme mali. Nedali sme do toho úplne všetko, lebo - ako som povedal - bola tam neistota, nevedeli sme čo nás čaká. Takže nejaké rezervy tam ešte boli. Bol to jeden pokus a v ňom išlo o všetko. A myslím si, že v ten deň by sme lepší čas ani neurobili.
Budete trénovať priebežne, alebo len pár týždňov pred súťažou ako to bolo tohto roku?
- My sme priebežne trénovaní, každý cvičí, behá, máme to ako povinnosť kvôli náročnosti našej profesie. Ale pred súťažou sa sústredíme najmä na posilnenie nôh, keďže tie sú pri behu najdôležitejšie.
Autor: Renáta Chudá
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
