čerešnička: Deň štátnej blamáže. Ten sa nikdy oslavovať nebude, pripomenutiahodný však navýsosť je; 31. augusta uplynulo päť rokov od zavlečenia prezidentovho syna.
Je omylom si myslieť, že okrem časovej kolízie nemajú tieto dátumy už nič spoločného a preto sa nepatrí nimi v jednom texte zaoberať. Spája ich ešte čosi - udalosti k nim sa viažuce sú v slovenskej spoločnosti vnímané úplne rozporuplne. Dva kalendárne sviatky a jeden sprostý kriminálny delikt veruže nenachádzajú v tejto krajine svoje jednoznačné ohodnotenie. A to o čomsi svedčí.
Nejde pritom o také schémy, keď zanedbateľné menšiny sa beznádejne ozývajú proti širokému strednému prúdu. Slovenskému národnému povstaniu predkladajú znamienko "kontraverznosti" i politické sily, ktoré inak jeho červené označenie akceptujú - trebárs KDH. Takisto HZDS je k SNP v značnej vzťahovej schizofrénii; oficiálna doktrína hnutia pozitívny odkaz sviatku uznáva (viď Mečiarova ostentatívna prítomnosť na oslavách), skúste však na tému hodiť súkromnú dišputu s takým A. M. Húskom či D. Slobodníkom.
Rovnaký vzorec spoločenského rozštepu, iba v obrátenom garde, vanie aj z Dňa ústavy. Pre HZDS, SNS a na ne zavesené voličské kádre je ústava čosi ako oltárna sviatosť. Ako ukazuje terajší proces novelizácie, symbolika štátnej relikvie ich paralyzuje vo vedení vecnej, odbornej diskusie. Na strane druhej, rozsiahle enklávy tej verejnosti a politiky, ktoré boli proti rozdeleniu československej federácie, resp. proti forme rozdelenia, dodnes vnímajú 1. september skôr ako deň vierolomnosti či zrady.
A pod týmto povrchom sa skrýva ešte jeden hlbší rozpor, ktorý odhaľuje zásadný konflikt o samotnú filozofiu štátu. Kým tvorcovia tejto ústavy (Čič, Tóthová, ale i Fogaš) ju chápu ako "vrcholné humanistické dielo", napr. poslanec Tatár z DS (ale v chrbte s podstatne širšou podporou, než sú preferencie DS) pokladá za prežitok už nielen "neobčiansku" preambulu, ale napr. i súčasnú štátnu hymnu a zasadzuje sa za takú ústavnú revolúciu, akou by bolo napr. zavedenie "ekonomickej zodpovednosti štátu" (rozumej z ústavy povinne vyrovnaný rozpočet a bránenie inflácii).
Do tretice, ani v takej absolútne jasnej záležitosti, akou je únos, sa za päť rokov nepresadil ani náznak spoločenského konsenzu. Značná časť verejnej mienky je stále pod dojmom, že Lexa je iba obeť politickej perzekúcie, že tajné služby všade po svete stvárajú pestvá a že celý ten výsadok v Hainburgu nebol viac, než akýsi spackaný fičúrsky pokus podhodiť zlodejského prezidentského synka ramenám spravodlivosti. Otázka znie, k akým celospoločensky zdieľaným hodnotám sa dá dospieť v krajine, kde sa cez jednu päťročnicu nedarí vytvoriť jasno ani v tom, že KAŽDÝ zločin si zasluhuje vyšetrenie a v prípade dokázanej viny primeraný trest. (Platí i o prípade Technopol, to je ale kauza súkromnej osoby a nie štátnej inštitúcie - a v tom je pekelný rozdiel).
Prežili sme teda v zdraví tri dátumy, ktoré spája jediné - spoločnosť ich neprijíma jednoznačne napriek tomu, že z povahy veci by nadpolitická zhoda mala byť samozrejmosťou. Veru tak, v krajine, kde niet konsenzu ani nad štátnymi sviatkami a esenciálnym zločinom, by chcel súčasný prezident preraziť s agendou "národného zmierenia". To, že sa nedokážeme zjednotiť ani na samozrejmostiach, však nie je dôvod na samovraždu. Nejde o žiadnu úchylku či retardáciu, iba znak nevykysnutosti cesta, z ktorého si pomaly-pomaličky šúľame svoju demokraciu. Ani Francúzi neboli 10 rokov po páde Bastily jednotní v tom, či to je dobre alebo zle (a tak ďalej - príkladov je x).
Poučenie je jedno - udalostiam meniacim mapy a režimy vystaví definitívne hodnotenie až čas. Generácie, ktoré ich zažili a spoluvytvárali, by mali na ich základe veľmi opatrne vypisovať štátne sviatky, keďže ešte takisto živí spoluúčastníci sa s nimi nemusia stotožniť. A sviatok by predsa mal patriť všetkým.
Na strane odvrátenej, mohli by sme aspoň dozrieť k tomu, aby sme sa nehádali nad nesporným zlom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
