jeho vedením vzniklo pár inscenácií, ktoré opäť pritiahli diváka do košického hľadiska. Potom Opálený odišiel do Bratislavy, prišli ponuky a podobne ako spoluhráčov zhltla Vlada Durdíka metropola Slovenska. Odvtedy je členom našej prvej scény. Minulý týždeň sa predstavil v úlohe zbojníka v muzikále ‚Na skle maľované'.

* Inscenácia má úctyhodných 600 repríz. Koľko ste z nich odohrali?

- Pred tým číslom sa skláňam, ale nemám prehľad. Naskočil som už do rozbehnutého vlaku až niekedy v roku 1984.

* Ako ste sa doň dostali?

- Keď som bol v divadle ganimed, alebo ako sa hovorí, nováčik, povedali mi, že budem robiť zbojníka. Nepriamo sa mi tak splnil detský sen. Odjakživa som túžil robiť čosi s valaškou v ruke, no nikdy som nemal odvahu prihlásiť sa do folklórneho súboru.

* Dobre, a čo tanečné sóla?

- Moja postava má v hre zhruba osem viet. Tak som si povedal: prečo by som mal na javisku len tak posedávať? Poprosil som chorodovoda účinkujúceho súboru Gymnik Jurka Rínča, či by ma nenaučil tanečné kroky. Naštudoval som si všetky tance za tri dni.

* Neuberáte rokmi tempo?

- Všetci kmeňoví tancujeme už skôr z nadšenia. Aj preto, lebo máme čajsi vyše 50 rokov. Takže krásu tanca ukazujú profesionálni tanečníci. Tí sa omladzujú neustále. My si krepčíme v ľahších pasážach.

* Pri turné hráte v halách a pod holým nebom, ba vo Východnej pred 15-tisícovým publikom.

- Veď som z toho aj dobre prechladol. Počujete, ako chripím? Je to ako s futbalistami. Pod drobnohľadom ich vidia desaťtisíce divákov, ktorí postrehnú každé pokĺznutie, každú chybičku. Sami však nevidia nikoho. Reflektory robia bariéru.

* Ste na východe doma.

- Iba som sa tu narodil. Mama spievala 42 rokov v zbore Národného divadla. Keď mala 18 rokov, odišla od rodiny v Smižanoch na skusy do Bratislavy a už tam ostala. Tam sa zoznámila s mojím otcom. Pochádza od Banskej Štiavnice. Som východniar iba rodom. Detstvo som prežil v Bratislave.

* Zopár sezón ste odohrali v Košiciach.

- Bola náhoda, že ma vietor zahnal práve sem. Neľutujem. Nielen preto, že som sa práve oženil, moja nastávajúca prišla so mnou a narodil sa nám tu syn. Ale aj preto, že sa nám podarilo vytvoriť čosi veľmi silné. Keď nás prišli Košičania do školy lanáriť, tvrdili, že došlo k jemnej stagnácii a potrebovali by omladiť súbor. Myslím si, že sa nám podarilo tie stojaté vody trochu rozprúdiť. Vtedy to tu vyzeralo fajn. Bol rozhlas aj televízia. Takže sme sa mohli presadiť. Vtedy sa ešte dalo. Na rozdiel odo dneška, keď sa nevyrába nič.

* Spomenuli ste futbal. Máte vzťah k športu?

- Že či. Som juniorský majster republiky z čias, keď som hrával hokej za Slovan. Začal som ako deväťročný. Po prijatí na herectvo som ho musel nechať. Inak, bývalý tréner hokejistov Slovanu a Skalice Dušan Žiška mi kedysi hral ľavé krídlo. Želal som si, aby v tomto športe pokračoval syn.

* Stalo sa?

- Chytro som zistil, že má o športovaní iné predstavy. Tiež dobré. Do ničoho som ho nenútil, lebo sám som sa kedysi rozhodol dobrovoľne. Jeho baví, napríklad, jazda na koni, futbal. Bol brankárom žiackeho mužstva. Okrem toho výborne lyžuje.

* Čo robí teraz?

- Žije a pracuje vo Frankfurte nad Mohanom. Urobil konkurz pre americkú firmu. Je dobrý jazykár. Hovorí plynule po anglicky, nemecky a francúzsky. Tuším nás už bude iba navštevovať.

* A dcéra?

- Dorotka má 17 rokov.

* Dnes opomínané meno. Ba bola to skôr nadávka.

- Dorotea v latinčine znamená boží dar, ako v preklade moja kolegyňa Božidara. Dali sme jej ho, lebo prišla na svet po desiatich rokoch. Už sme ani nedúfali v ďalšie deti, po ktorých sme veľmi túžili. Teraz chodí na hotelovú akadémiu, o dva roky maturuje. Krásne maľuje, sama však zistila, že ju to dnes veľmi neuživí. Tak si vybrala radšej čosi iné. Ovláda dva jazyky, neskôr sa chce venovať obchodu a manažmentu. Je kreatívne dievča. Azda ju pošlem tiež na skusy do sveta.

* Ako ste vy na tom s cudzími jazykmi?

- V roku 1991 som robil televízny film pre francúzsku spoločnosť RTF. Komorný príbeh s kriminálnou zápletkou z prostredia hudobníkov. Partnerkou mi bola známa švajčiarska herečka Martha Kellerová. Zahral som si asistenta jej mažela - dirigenta orchestra. Keď ochorie, preberám celý súbor na seba a navyše trochu kurizujem jeho žene. Francúzi sa nás pýtali, v akých rečiach môžeme rozprávať. Ja som sa rozhodol, že sa naučím celú úlohu vo francúzštine.

* Viete po francúzky?

- Vôbec. Mal som doma slovenskú verziu a frankofónna odborníčka - dcéra Vila Záborského - mi nahrala francúzske znenie replík. Nad dialógmi som sedel dva týždne. Napokon som rolu odohral. Samozrejme, s príšerným prízvukom.

* Ako ste sa dohovárali?

- Nemecko-anglicko-všelijako. Rozumeli sme si výborne. Martha Kellerová mi povedala: "Ak máš problém, čo povedať a nemôžeš sa sústrediť na úlohu, začni po francúzsky a potom hraj po slovensky. Aby si si aj ty zahral. Iba posledné slovo, šlágvort mi nahoď francúzsky". Fungovalo to.

* Drina?

- Horšie bolo, že som sa musel naučiť oddirigovať orchester Slovenskej filharmónie. Kým som sa postavil pred kameru, takmer päť hodín ma mučil známy dirigent Svetozár Štúr. Išlo o čosi na úrovni Debussyho. Brali ma našťastie od chrbta. Detaily za mňa urobil Sveťo. Dvadsať sekúnd som však musel dirigovať sám. Vtedy som pochopil, aké je, keď má pravá ruka udávať takt a ľavá robí čosi úplne iné. Nuž, vo filmoch som sa už naučil všeličo. Aj odpichovať železo v Třineckých železiarňach pri snímke ‚Ohnivé križovatky'.

* Najbližšie plány?

- Spolupráca s talianskymi filmármi. V septembri začíname adaptáciu Tolstého románu ‚Vzkriesenie' v réžii bratov Tavianovcov, ktorí budú nakrúcať aj na Slovensku. Keďže máme povinnosti v divadle, dostali sme len epizódne úlohy,

* Čiže opäť jazyky? Učiť sa, učiť sa, učiť sa?

- Budem hrať v angličtine a v nemčine. Vlastné filmy nerobíme, tak sa za posledné roky pred kamerou vyjadrujem v iných rečiach. V tej rodnej iba tíško nadávam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.