strastiplnej niekoľkomesačnej plavbe zistili, že čierny kontinent sa dá oboplávať a do bohatej Indie tak našli novú cestu. V miléniovom roku sa po stopách Portugalcov vybral niekdajší vynikajúci útočník ČSSR a VSŽ Košice Vincent Lukáč. Strastiplná cesta to síce nebola, let Jumbom rakúskych aerolínií na trase Viedeň - Johannesburg trval nejakých 10 hodín, objavovanie to však bolo v každom prípade.

***

Začiatkom júla tohto roku čakala na Vincenta Lukáča milá povinnosť, sobáš jeho dcéry Lenky s hokejistom Jirkom Bicekom. Doslova pár hodín po svadbe nabral južný azimut. "Pozeral som najprv na mapu, až som sa zľakol ako to je ďaleko," zasmeje s V. Lukáč. Obavy boli aj z lietania. "Mal som trochu strach, veď tých havárií bolo v poslednom čase trochu viac, padol Concorde, potom arabské lietadlo, teraz zas havarovala ruská ponorka," ukazuje V. Lukáč slušnú orientáciu v katastrofickom seriáli tohtoročného leta. "Hovoril som si, Vinco, až sa ti niečo stane, tak už do Korzára nič neporozprávaš." Pre mnohých vysnívané, zároveň však nedosiahnuteľné miesto sa na 2 mesiace stalo pre V. Lukáča pracovným pôsobiskom. V JAR pôsobil pri johannesburskom tíme Ice Hockey Crows, kde viedol všetky kategórie, to znamená 14, 16, 18, 20 - ročných hráčov a seniorov. Na začiatku celej anabázy bol Kanaďan Rony Wood, s ktorým V. Lukáč hrával v britskom Kircaldy (V Johannesburgu teda angličtinu "oprašoval") a ktorý v súčasnosti trénuje v JAR. "Začiatky boli ťažké, bol som totiž dlho doma, takže to bola pre mňa učitá psychologická nevýhoda." Na druhej strane, psychologická výhoda V. Lukáča bola v tom, že jeho zverenci vedeli s kým majú do činenia - a 2 -násobného majstra sveta neraz počúvali so zatajeným dychom. Rešpekt teda bol, s celkovou hokejovou úrovňou to bolo slabšie. "Najprv som sa zlostil, potom som sa smial. Aj som tak mužstvo viedol, stále s nejakým vtipom." Pritom, aj keď je v JAR z hľadiska záujmu hokej až niekde hlboko za rugby, kriketom a futbalom, správy z hokejového diania sú pre Juhoafričanov samozrejmosťou. Či už v televízii, kde je situácia na MS (o 2. mieste Slovákov v Petrohrade sa vedelo) či v NHL podrobne zmapovaná, alebo v menšej miere aj v tlači. Liga účastníka D - skupiny MS je šesťčlenná, V. Lukáča zarazilo v kladnom zmysle trebárs to, že na jednom z 3 kanálov juhoafrickej televízie bol na programe stále prenos jedného zo zápasov Premier League. V JAR existuje od roku 1936 (člen IIHF od roku 1937) Juhoafrická hokejová asociácia (South African Ice Hockey Association), na čele ktorej je od roku 1998 Richard Edwards. Práve on prichádzal do styku s V. Lukáčom. Okrem neho sa V. Lukáč stretával aj s pracovníkom zväzu Helmutom Bockom, ktorí mal v tíme dokoca troch synov. "Musím povedať, že čo sa týka hokeja, krajina je v plienkach, hokej je zatiaľ na amatérskej úrovni. Cením si, že chlapci, ktorí si všetko platia resp. im to platia rodičia, strašne chcú hrať hokej, sú to dráči. Pár je však dobrých, pár má problémy s korčuľovaním. Bolo preto náročné robiť spoločné cvičenia, delil som ich do skupín." Prvé dva týždne hráči pod vedením V. Lukáča absolvovali každodenný dopoludňajší a popoludňajší trénig, ďalšie týždne dvakrát do týždňa s tým, že zápas je na programe v sobotu resp. nedeľu. Tréningy sa odohrávali v exotickom prostredí, ak sa klzisko (resp. štadión s kapacitou 5 500 miest!) nachádza na 6. poschodí hotela Carlton, tak to hádam môžeme takto nazvať. "Strašne radi chodili na tréningy. Boli to inteligentní chlapci, vďační za každú pochvalu. Čo sa mi stávalo? Prišiel hráč na lavičku, ja som ho pochválil, že to bolo dobré a on - thank you, coach. To som nikdy nezažil!" Mal by niektorý hráč šancu u nás? "Päť hráčov by sa chytilo..." Asi by sa spýtal každý - sú v tíme aj černosi? "Sú. Ja som ich mal veľmi rád. Medzi nimi boli najlepší hráči. Keď černoch vidí ľad - to bola taká radosť, tak na ňom drel! Boli tam dvaja - traja takí obetaví. Nemá chránič a ľahne do strely!" Hypotetická perspektíva našich hokejistov - legionárov v bohatej JAR? "Na zárobok, pro ktorom by sa bohatlo, to nie je. Keď už, tak robiť niečo popri tom. Ani mne nešlo o zárobok, v živote som tam však nebol a lákalo ma to." A V. Lukáč vyťahuje jeden zo zážitkov: "Dve minúty pred koncom zápasu, za stavu 3:3, mi rozhodca vylúčil dvoch hráčov. To sa nikde na svete nerobí! Piati na troch - dostali sme gól. Začal som po anglicky nadávať, vylúčil mi hráča a dostali sme ďalší gól. Do konca bola ešte nejaká minúta a oni išli sam

MT: Johannesburg - mesto s najvyššou kriminalitou

Veru, 12 - miliónové mesto, v ktorom V. Lukáč strávil dva mesiace, sa v JAR vyznačuje týmto neslávnym, pritom však štatistikami zoficializovaným prívlastkom. "Keď som chodieval po tréningu večer domov, niečo pred 22. hodinou, tak som radšej autom nikde nezastavoval. Aby mi niekde černoch proložil ku hlave pištoľ? Večer a v noci sú tam strašné pomery, nakoniec ma na to aj upozorňovali. Ako vo filmoch - polonahé prostitútky na rohoch ulíc, vedľa v sude horí oheň, bordel, špina, vidíte, ako sa kšeftuje s drogami...," hovorí V. Lukáč, ktorý autom jazdil tak, ako sa v JAR jazdí - anglickým štýlom, teda po ľavej strane. V súčasnosti už v centre mesta dominuje (podobne aj v celom JAR, kde je 95% černochov oproti 5% bielym) obyvateľstvo tmavej pleti, na rozdiel od nie tak dávnych čias apartheidu, keď po 18. hodine jednoducho museli "čierni" z centra zmiznúť. V súčasnosti dobrovoľne "zmizli" bieli, ich život v periférnych vilových štvrtiach má však od tvrdej reality večerného centra dosť ďaleko. "Je to tam ako v inom svete. Také nádherné baraky som nikde nevidel, a to som precestoval dosť. Bazény, perfektné cesty, čistota, bez čo len jedného papierika. Obchodné domy, Shopping City je také, že ráno vojdete a večer vyjdete. Na okolí majú všetko, do centra už ani nepotrebujú chodiť."

MT: Tenké klobásky, pivo a pomaranče

Ináč, obdobie, počas ktorého sa V. Lukáč v JAR nachádzal, bolo tým najchladnejším, na južnej pologuli bola totiž v čase nášho leta zima. "Medzi 10. a 15. hodinou bolo fantastické počasie, za celý čas som na oblohe nevidel mráčik. Ináč bolo takých 22 - 23 stupňov, ja som sa opaľoval. Domáci chodili oblečení, v džínoch, bundách, ja v kraťasoch. Oni sa neopaľovali, ja som chytal farbu," vysvetľuje V. Lukáč. "Dávali mi jednu špecialitu - nejaké doma robené tenké klobásky. Po prvom ochutnaní sa mi to zdalo bez chuti. Potom som si už na to zvykol - predávajú to tak, že vám to navážia do sáčku a vy to jete trebárs počas jazdy v aute. Ďalším typickým jedlom boli úzke ústrižky údeného a vysušeného mäsa, jedlo sa to pri každej príležitosti, k pivečku to bolo akurát." Pivečko v juhoafrických podmienkach znamenalo v absolútnej väčšine značku Castel, whisky vraj domáci veľmi neholdujú. V. Lukáč si však poväčšinou varil sám, prípadne vyhľadával pizzerie resp. reštaurácie s klasickou kuracou ponukou. A aby sme neliezli len do kuchyne, ako to už v Afrike býva, jedlo visí na stromoch. Tisíce banánov a banánovníkov, pomarančov a pomarančovníkov, patrili k ďalším divom, ktoré našinca zákonite ohromia. "Pýtali sa ma, koľko stojí kilo pomarančov u nás. Keď som povedal, že tridsaťpäť korún, teda ich päť randov... Tam za to kúpite desať kíl!"

MT: O Lukáčovi sa dozvedeli aj na veľvyslanectve

Slovenské veľvyslanectvo v JAR je v "capital city" teda v 50 kilometrov na západ od Johannesburgu vzdialenej Pretorii, priamo v centre mesta, v ulici, ktorá by podľa počtu veľvyslanectiev mohla mať názov v tomto duchu. "Naši sa dozvedeli, že som v JAR (o V. Lukáčovi sa písalo aj v novinách - pozn. red.), tak ma pozvali. Na ambasáde som bol prijatý veľvyslancom Slovenska je František Hudák Absolvovali sme aj slávnostný obed, často sme si potom telefonovali, často som s nimi bol. Chcel by som poďakovať za starostlivosť."

MT: Africké kontrasty

Zhruba 200 kilometrov na západ od pôsobiska V. Lukáča, uprostred prírody doslova z ničoho vyrastá iný svet. Sun City. "Niečo nenormálne. Rozprávka, niečo nádherné, neskutočné. Predstavte si oponu a iný svet. Budovy luxusných hotelov, bazény, herne, kasína," predstavuje ďalší z juhoafrických divov V. Lukáč, ktorý hazardérskemu pokušeniu v meste hazardu nepodľahol. Šokovali ho však rozdiely, ktoré videl po ceste do juhoafrického "Las Vegas". "Na jednej strane bohatstvo, nádherné paláce, komunikácie, na druhej strane prašné cesty a popri nich plecháče, niečo také, v akých u nás žijú Rómovia. No skúste zastať, viete si predatviť, čo by nasledovalo." Veľkým dojmom zapôsobilo na V. Lukáča aj Maputo, hlavné mesto Mozambiku. "Neuveriteľne nádherné mesto! Ináč, do Mozambiku som šiel bez pasu. Kamarát mi volal, že ma tam chce zobrať, ja som však pri sebe nemal pas. Čo robiť? Tak že - nezastavíme. A tak aj bolo." Okrem mesta zaujali V. Lukáča aj - ženy. " V Mozambiku sú nádherné. Krásne mulatky! Bolo to európska kolónia, Európania sa premiešali s černochmi a vzniklo z toho niečo krásne."

MT: Doma sa bojím psa a tam som mal chytať leva?

Krásne zážitky mal Vincent Lukáč v Kruegers National Park, asi 400 kilometrov severovýchodne od Johannesburgu. "Vo svete je tento národný park veľmi známy, ja som tam bol pár dní, dvakrát som tam prenocoval. V buši nevidíte nič, len stromy, kríky, suchú trávu... V tomto parku? Od slona, ktorý je veľmi nebezpečný, sme boli na pár metrov," hovorí V. Lukáč a vyratáva skoro kompletnú africkú faunu, ktorú videl - žirafy, byvoly, levy... "Všetko, na čo si spomeniete. Štyri rodiny levov sme mali pred autom asi na jeden a pol metra. Bolo tam jedno jazierko, kde levy ráno čakajú na zvieratá, ktoré sa idú napiť... Totálna živá príroda! So všetkými nebezpečenstvami, ktoré v nej sú. Videl som veľa a mal som pritom šťastie. Ten, ktorý tam bol so mnou, vravel, že tam bol dvadsaťkrát a leva nevidel. So mnou bol raz a videl štyri rodiny!" Dva poriadne kusy, lev a levica, sa dokonca "rozložili" rovno na ceste, kadiaľ išli autom V. Lukáč a jeho sprievodca. Ustúpiť musela technika: "Chvíľu sme čakali a keď sa nepohli, museli sme cúvať my." Nuž, čo "National Geographic" naživo by chcel azda zažižť každý... V. Lukáč však zažil aj niečo navyše. To sme však už v Levom parku (Lions Park), ktorý sa nachádza asi 150 kilometrov na sever od Johannesburgu. Čo sa nachádza v parku, to už hádam nie je potrebné dodávať. Dodajme, že fotografie V. Lukáča s levíčaťami vznikli práve tam. "Ja sa doma bojím psa či mačky a tam som mal do rúk brať leva? Fotograf a moji sprievodcovia mi vraveli, že sa nemám báť, mám však dávať pozor, aby ma nepoškriabal. Predsa len sú to divé zvery a rany po poškriabaní sa ťažko hoja, navyše sú zvyčajne sprevádzané infekciou. A že sa mám pri fotografovaní usmievať - tak som sa usmieval, sami však vidíte, že sú to také "plastic smiles", umelé úsmevy," dodáva V. Lukáč na margo obrázkov s levmi. Do náručia si však trúfol zobrať 4-mesačné mláďatá, už "objímanie" 7 -mesačného by bolo hazardérstvom. Zároveň však uzná, že symbol africkej fauny je naozaj fascinujúci. "Najkrajšie zviera na svete, to vypracované telo, srsť, pazúry.... Nie nadarmo sa sa hovorí, že je to kráľ zvierat!"

MT: A čo ďalej?

Spolupráca V. Lukáča a Juhoafričanov nekončí. Juhoafrickú reprezentáciu do 20 rokov čakajú MS D - skupiny v Juhoslávii (seniori hrajú déčko v Španielsku), tak by hádam pre zmenu prišli odskúšať európsku klími Afričania. "V decembri by chceli prísť tu, do Košíc, na niekoľkodňový kemp," dodáva V. Lukáč, ktorý už uvažuje nad tým, že by dva týždne pred príchodom Juhoafričanov odskočil do JAR on. "Chcel by som zažiť Južnú Afriku v tom najväčšom teple."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.